1M 11,6: Hospodin povedal : Sú jeden národ a všetci hovoria jednou rečou. Toto je iba začiatok ich výčinov, teraz im už nič nezabráni uskutočniť všetko, čo si zaumienia.
Všetci ľudia, bez rozdielu národa či rasy, sme jedinečným dielom Stvoriteľa.
Ale toto jedinečné dielo má v celej svojej histórii nespočetné množstvo zlyhaní a odvrátení sa od Boha. Pretkávajú sa celým Starým zákonom. Nový zákon je taktiež plný ľudských omylov a nenávisti, či už u toho, či onoho národa. A božstvá sa vyskytujú u všetkých národov zeme - u pohanských v našom regióne, či u primitívnych národov žijúcich v hlbinách nekonečných pralesov Južnej Ameriky, Afriky či Oceánie.
Existujú však tri veľmi významné svetové náboženstvá, ktoré majú najviac spoločných znakov, aj keď sú postavené na rôznych pohľadoch na svet ako taký, na život jednotlivca a na spolužitie ľudí tejto zeme. Sú to židovské náboženstvo, islamské náboženstvo a náboženstvo kresťanské. Židovské a kresťanské náboženstvá majú najviac spoločných znakov, spoločnú históriu, čiastočne spoločné Písmo, ale bohužiaľ, v tom najpodstatnejšom sa rozlišujú – v uznávaní existencie Božieho Syna ( ináč rodom žida ), ktorý zmenil od základu celé chápanie viery v Boha a priniesol svetlo lásky pre všetky národy zeme. Zopár spoločných znakov s kresťanstvom má tiež islam. Islamské náboženstvo je založené na viere, že existuje jeden milostivý Boh a tým je Alah. On verí, že hlavnou a najdôležitejšou úlohou človeka je poznať ho ako Boha. Okrem Alaha Korán uznáva aj prorokov Abraháma, Mohameda, Mojžiša, Noacha a dokonca aj Ježiša.
Rozdiel medzi kresťanstvom a islamom je ten, že kým kresťanská viera je postavená na viere v trojjediného Boha a na viere v Božieho Syna, viera v islame je postavená na Bohu, ktorý je vo všetkých svojich vlastnostiach jedinečný a ojedinelý. Hlavný prorok Mohamed bol len človek, ktorý zomrel a pochovaný je v Medine.
Spoločný menovateľ týchto troch náboženstiev je Boh. A ako sa správajú národy uznávajúce tohto Boha ? Pozrime sa letmo do histórie.
Rimania zabíjali kresťanov (raná cirkev), moslimovia zabíjali kresťanov (šírenie islamu mečom), kresťania zabíjali moslimov (križiacke výpravy) a opäť moslimovia zabíjali kresťanov.
Neskôr kresťania zabíjali kresťanov – tých čo mali iný názor ako cirkevná vrchnosť (obdobie inkvizície). A opäť nprichádza zabíjanie kresťanov kresťanmi – prenasledovanie husitov, kalvínov, protestantov.
Nasleduje genocída pôvodného obyvateľstva kresťanmi v novo objavených kolóniách – šírenie kresťanstva mečom v Amerike aj v Afrike (aká je to podoba so šírením islamu mečom). Koľko krvi, bolesti a utrpenia zanechalo šírenie viery v Boha mečom a silou? To sú dnes veľmi silné argumenty ateistov tvrdiacich, že čo je to za spravodlivého Boha, ktorý dopustil toľké zlo. Ťažko sa veru na to odpovedá, ale v prvom rade za každým zlom treba hľadať ľudí a nie Boha.
Jk 1,13-15: Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zvádza a láka. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a vykonaný hriech splodí smrť.
Prejdime pomaly do súčasnosti. Rímskokatolícka cirkev ako tak musela pod tlakom doby rešpektovať aj cirkev Evanjelickú, Gréckokatolícku a neskôr tiež iné štátom uznané cirkvi. Kto by však tvrdil, že akási „rivalita“ medzi jednotlivými cirkvami neexistuje, klame sám seba. Rivalitu alebo niečo, čo neviem presne zadefinovať, je cítiť aj medzi jednotlivými radovými členmi uvedených denominácií. A opäť zdôrazňujem – však predsa všetci veríme v toho istého Boha, čítame to isté Písmo a všetci spoločne veríme v Božieho Syna, ktorý prišiel na zem šíriť lásku medzi ľuďmi a medzi národmi. Tak kde je tá láska ? Katolíci nemajú radi evanjelikov, evanjelici sa smejú z katolíkov, tamtí vysmievajú tamtých, tamtí zasa iných. Všimli ste si, že to už nie sme medzi kresťanmi, židmi a moslimami, ale sme tu, doma, medzi kresťanmi !
A poďme pekne ďalej. V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú kresťanské spoločenstvá, evanjelizačné stanice a zbory novodobých cirkví, ktorým vadí tzv. skostnatelosť tradičných cirkví - katolíci a evanjelici - to sú tí staromódni, nič nehovoriaci konzervatívci, nikoho neoslovujú, uznávajú nezáživné liturgie a pod. Tieto cirkvi im už vraj nemajú čo dať ( a čo vlastne očakávajú ? blahobyt ? zdravie ? úspech ? ), ale oni sú tí praví nasledovníci Pána Ježiša Krista a len oni idú spasiť tento skazený svet, lebo ich učenie je to pravé. Aké ich učenie ? Majú vari nejaké iné učenie ?
Nie, nemajú, ani to netvrdia. Ba dokonca vynikajúco ovládajú Písmo, vedia kvetnato rozprávať a presviedčať, na každú otázku majú pripravenú odpoveď. Ale podľa nich je veriaci len ten, kto patrí k nim a na ostatných sa pozerajú akosi z nadhľadu. Netvrdím že s nenávisťou, ale tak akosi inak.
Veriacich ľudí tak mnohokrát rozdeľuje napríklad názor na formu krstu (ponoriť, či neponoriť), názor na hovorenie jazykmi ( bľabotať, či nebľabotať ), názor na formu desiatkov ( dať do košíka, či nedať do košíka ).
A to už zase nie sme medzi kresťanmi, židmi a moslimami, ale sme tu, doma, medzi kresťanmi !
Elán: No tak oblečme si dresy, pokiaľ sme všetci v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope.
A prechádzam teraz priamo medzi nás, obyčajných ľudí v jednotlivých zboroch. Nie je tajomstvom, že veľmi často ľudia, ktorí sedia v nedeľu v jednom kostole, v jednej lavici, sa po odchode z kostola nevedia pozrieť do očí svojmu blížnemu, nemajú na nikoho pekné slovo, ohovárajú, klebetia, ubližujú. Rozdeľuje ich politika, nevysporiadané majetky, rodinné vzťahy, televízne seriály, vládne medzi nimi nepriateľstvo a nenávisť.
Kde je chyba? V Bohu? Dôrazne a z plných pľúc kričím NIE !!!!!!! Chyba je tu medzi nami, medzi mnou a Tebou, medzi ním a ňou, medzi nami ľuďmi, ktorí sme takí zlí a hriešni, že pod rúškom viery si navzájom ubližujeme a zraňujeme sa. Myslíme si, že keď hodíme do zvončeka, tak Pán Boh zavrie oči, potľapká nás po pleci a všetko bude O.K. Myslíme si, že keď sa vieme pekne nahlas modliť na skupinke alebo na workshopovom podujatí, tak máme zaistené miesto v prvej rade v Nebeskom kráľovstve. Myslíme si, že si Boha môžeme niečím podobným kúpiť.
Jediným platidlom, ktorým si môžeme Boha kúpiť, sú úprimné čisté skutky, pevná viera a vzájomná nezištná láska, ktorá vždy porazí nenávisť a zlo, dôkazom čoho je víťazstvo Pána Ježiša nad smrťou na dreve kríža. A pokiaľ toto my ľudia nedokážeme, tak nenávisť a zloba budú víťaziť na celom svete, či už budú hlásané za toho či onoho boha. A ten skutočný, jediný Boh bude z toho veľmi, veľmi smutný.
Ale toto jedinečné dielo má v celej svojej histórii nespočetné množstvo zlyhaní a odvrátení sa od Boha. Pretkávajú sa celým Starým zákonom. Nový zákon je taktiež plný ľudských omylov a nenávisti, či už u toho, či onoho národa. A božstvá sa vyskytujú u všetkých národov zeme - u pohanských v našom regióne, či u primitívnych národov žijúcich v hlbinách nekonečných pralesov Južnej Ameriky, Afriky či Oceánie.
Existujú však tri veľmi významné svetové náboženstvá, ktoré majú najviac spoločných znakov, aj keď sú postavené na rôznych pohľadoch na svet ako taký, na život jednotlivca a na spolužitie ľudí tejto zeme. Sú to židovské náboženstvo, islamské náboženstvo a náboženstvo kresťanské. Židovské a kresťanské náboženstvá majú najviac spoločných znakov, spoločnú históriu, čiastočne spoločné Písmo, ale bohužiaľ, v tom najpodstatnejšom sa rozlišujú – v uznávaní existencie Božieho Syna ( ináč rodom žida ), ktorý zmenil od základu celé chápanie viery v Boha a priniesol svetlo lásky pre všetky národy zeme. Zopár spoločných znakov s kresťanstvom má tiež islam. Islamské náboženstvo je založené na viere, že existuje jeden milostivý Boh a tým je Alah. On verí, že hlavnou a najdôležitejšou úlohou človeka je poznať ho ako Boha. Okrem Alaha Korán uznáva aj prorokov Abraháma, Mohameda, Mojžiša, Noacha a dokonca aj Ježiša.
Rozdiel medzi kresťanstvom a islamom je ten, že kým kresťanská viera je postavená na viere v trojjediného Boha a na viere v Božieho Syna, viera v islame je postavená na Bohu, ktorý je vo všetkých svojich vlastnostiach jedinečný a ojedinelý. Hlavný prorok Mohamed bol len človek, ktorý zomrel a pochovaný je v Medine.
Spoločný menovateľ týchto troch náboženstiev je Boh. A ako sa správajú národy uznávajúce tohto Boha ? Pozrime sa letmo do histórie.
Rimania zabíjali kresťanov (raná cirkev), moslimovia zabíjali kresťanov (šírenie islamu mečom), kresťania zabíjali moslimov (križiacke výpravy) a opäť moslimovia zabíjali kresťanov.
Neskôr kresťania zabíjali kresťanov – tých čo mali iný názor ako cirkevná vrchnosť (obdobie inkvizície). A opäť nprichádza zabíjanie kresťanov kresťanmi – prenasledovanie husitov, kalvínov, protestantov.
Nasleduje genocída pôvodného obyvateľstva kresťanmi v novo objavených kolóniách – šírenie kresťanstva mečom v Amerike aj v Afrike (aká je to podoba so šírením islamu mečom). Koľko krvi, bolesti a utrpenia zanechalo šírenie viery v Boha mečom a silou? To sú dnes veľmi silné argumenty ateistov tvrdiacich, že čo je to za spravodlivého Boha, ktorý dopustil toľké zlo. Ťažko sa veru na to odpovedá, ale v prvom rade za každým zlom treba hľadať ľudí a nie Boha.
Jk 1,13-15: Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zvádza a láka. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a vykonaný hriech splodí smrť.
Prejdime pomaly do súčasnosti. Rímskokatolícka cirkev ako tak musela pod tlakom doby rešpektovať aj cirkev Evanjelickú, Gréckokatolícku a neskôr tiež iné štátom uznané cirkvi. Kto by však tvrdil, že akási „rivalita“ medzi jednotlivými cirkvami neexistuje, klame sám seba. Rivalitu alebo niečo, čo neviem presne zadefinovať, je cítiť aj medzi jednotlivými radovými členmi uvedených denominácií. A opäť zdôrazňujem – však predsa všetci veríme v toho istého Boha, čítame to isté Písmo a všetci spoločne veríme v Božieho Syna, ktorý prišiel na zem šíriť lásku medzi ľuďmi a medzi národmi. Tak kde je tá láska ? Katolíci nemajú radi evanjelikov, evanjelici sa smejú z katolíkov, tamtí vysmievajú tamtých, tamtí zasa iných. Všimli ste si, že to už nie sme medzi kresťanmi, židmi a moslimami, ale sme tu, doma, medzi kresťanmi !
A poďme pekne ďalej. V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú kresťanské spoločenstvá, evanjelizačné stanice a zbory novodobých cirkví, ktorým vadí tzv. skostnatelosť tradičných cirkví - katolíci a evanjelici - to sú tí staromódni, nič nehovoriaci konzervatívci, nikoho neoslovujú, uznávajú nezáživné liturgie a pod. Tieto cirkvi im už vraj nemajú čo dať ( a čo vlastne očakávajú ? blahobyt ? zdravie ? úspech ? ), ale oni sú tí praví nasledovníci Pána Ježiša Krista a len oni idú spasiť tento skazený svet, lebo ich učenie je to pravé. Aké ich učenie ? Majú vari nejaké iné učenie ?
Nie, nemajú, ani to netvrdia. Ba dokonca vynikajúco ovládajú Písmo, vedia kvetnato rozprávať a presviedčať, na každú otázku majú pripravenú odpoveď. Ale podľa nich je veriaci len ten, kto patrí k nim a na ostatných sa pozerajú akosi z nadhľadu. Netvrdím že s nenávisťou, ale tak akosi inak.
Veriacich ľudí tak mnohokrát rozdeľuje napríklad názor na formu krstu (ponoriť, či neponoriť), názor na hovorenie jazykmi ( bľabotať, či nebľabotať ), názor na formu desiatkov ( dať do košíka, či nedať do košíka ).
A to už zase nie sme medzi kresťanmi, židmi a moslimami, ale sme tu, doma, medzi kresťanmi !
Elán: No tak oblečme si dresy, pokiaľ sme všetci v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope.
A prechádzam teraz priamo medzi nás, obyčajných ľudí v jednotlivých zboroch. Nie je tajomstvom, že veľmi často ľudia, ktorí sedia v nedeľu v jednom kostole, v jednej lavici, sa po odchode z kostola nevedia pozrieť do očí svojmu blížnemu, nemajú na nikoho pekné slovo, ohovárajú, klebetia, ubližujú. Rozdeľuje ich politika, nevysporiadané majetky, rodinné vzťahy, televízne seriály, vládne medzi nimi nepriateľstvo a nenávisť.
Kde je chyba? V Bohu? Dôrazne a z plných pľúc kričím NIE !!!!!!! Chyba je tu medzi nami, medzi mnou a Tebou, medzi ním a ňou, medzi nami ľuďmi, ktorí sme takí zlí a hriešni, že pod rúškom viery si navzájom ubližujeme a zraňujeme sa. Myslíme si, že keď hodíme do zvončeka, tak Pán Boh zavrie oči, potľapká nás po pleci a všetko bude O.K. Myslíme si, že keď sa vieme pekne nahlas modliť na skupinke alebo na workshopovom podujatí, tak máme zaistené miesto v prvej rade v Nebeskom kráľovstve. Myslíme si, že si Boha môžeme niečím podobným kúpiť.
Jediným platidlom, ktorým si môžeme Boha kúpiť, sú úprimné čisté skutky, pevná viera a vzájomná nezištná láska, ktorá vždy porazí nenávisť a zlo, dôkazom čoho je víťazstvo Pána Ježiša nad smrťou na dreve kríža. A pokiaľ toto my ľudia nedokážeme, tak nenávisť a zloba budú víťaziť na celom svete, či už budú hlásané za toho či onoho boha. A ten skutočný, jediný Boh bude z toho veľmi, veľmi smutný.
.: Autor: Peter Rafaj