17.4.2011

  Slovo chlieb je často –denne- používané. Je znakom našej nenásytnosti, lebo vždy vyhladneme a treba nám znova jesť. Či chlieb zjeme, alebo nezjedený vyschne, vždy sa stratí. Pripomína to pominuteľnosť. Roľník zaseje, ale vlahu a rast dá Boh. Aj s chlebom sme odkázaní na Neho a už na začiatku  pri zmene vzťahu človeka a Boha bolo rozhodnuté:  s námahou sa z nej ( z pôdy), budeš živiť...  V pote tvári budeš jesť chlieb. (1.Moj. 17,19). Pri 40 ročnom putovaní Izraelcov na púšti im Boh poskytol istú formu chleba. Nesiali a nežali a predsa mali. Nekopali studne, ale mali aj vodu.

  Ježiš nasýtil chlebom zástupy, ktoré ho nasledovali. Denný chlieb aj my  dobre poznáme. Je nevyhnutný  denne pre náš pozemský život.

  Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne nikdy nebude lačnieť...(Ján 6/ 35).  Aj keď Ježiša a Jeho skutky videli, mnohí ho neprijali. Tým však oznámil, že neochutnajú ani večný život. Keď  jedli poslednú večeru vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva, to čiňte na moju pamiatku. (Luk.22/19). Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba Ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky.  (Ján 6/.51). Kto prijme Ježiša, ten pravý chlieb, bude mať život večný.

  Stojí hádam za úvahu na konci s otázkou aj pre neveriacich : Čo keď je to predsa tak?

---