Téma križiackych výprav je veľmi kontraproduktívna. Ateisti v mnohých besedách na internete vytrvalo vykrikujú, že aj kresťania bezohľadne lúpili, vraždili a páchali ako križiaci mnohé násilnosti, keď vyplávali z Európy a prepadli arabské zeme.
Zabúda sa, že islamisti zničili asi 30 tisíc kostolov, znemožnili púte do Svätej zeme, zotročili kresťanov a Židov /dhimmi/,brutálne ich vyháňali z ich domovov a byzantský cisár neustále volal pápežskému kresťanstvu: „Prosím,pomôžte!“ Nebolo to pre neho jednoduché, pretože cisári sa s pápežmi veľmi neráčili. Na území Stredného východu došlo v križiackej dobe k 16 veľkým bitkám, ktoré sú akoby protiváhou 548 bojovým stretom medzi kresťanstvom a islamom. Križiacke výpravy do Palestíny trvali len pár storočí, ale džihád trvá dodnes a je to 1400 rokov hrôzy.
Pápež Urban II. v Clermonte, keď vyhlasoval krížovú výpravu, výslovne sľúbil, že ten, kto na zamýšľanej krížovej výprave padne, bude mať účasť na ovocí večného života a odpustia sa mu všetky hriechy. Čiže aj hriechy, ktorých sa v budúcnosti dopustí, čo je zjavná nebiblická lož. Svojím prejavom pápež vyvolal obrovské nadšenie a zápal oslobodiť Svätú zem od neveriacich. Nadšenie a zápal pre krížovú výpravu rozdúchaval aj fanatický mních Peter z Amiensu / Pustovník/, ktorý žil v Palestíne, ale pred Turkami musel utiecť a vo Francii kázal o zverstvách spáchaných na kresťanských pútnikoch.
Križiaci si vytvorili vlastné zákony, plienenie a násilie ich sprevádzalo na celej ceste. Zo západnej Európy v mnohopočetných hordách sa valili na východ. V roku1096 vstúpila do Uhorska prvá horda asi 15 tisíc pechoty a 8 tisíc jazdy. Spočiatku sa v Uhorsku správali slušne, až na krádeže v Zemune, ktoré Uhri ihneď potrestali. Ale u Bulharov, keďže pravoslávnych kresťanov mali za pohanov, lúpili, pálili dediny, vraždili ľudí, až ich Bulhari rozptýlili a pobili. Druhá asi 40 tisícová horda pod vedením samotného Pustovníka tiež pokojne došla po Zemun, ale tam pobili asi 4 tisíc ľudí. To sa už kráľ Koloman so svojím vojskom chystal urobiť poriadok, a tak križiaci rýchlo pred ním utiekli do Bulharska a tam začali presadzovať svoje hrozné poriadky medzi pravoslávnymi. Dlho však bezprávie nečinili, lebo v bitke pri Niši ich bolo 20 tisíc pobitých. Len horko-ťažko sa zbytok zachránil a došiel do Konštantinopolu. 200 tisíc židobijcov z Nemecka vedených grófom Emrichom z Leiningenu náš kráľ Koloman rozprášil v bitke pri meste Mošoň. Inú skupinu 12 tisíc rabujúcich križiakov rozprášili v roku1096 pri Nitre, a preto sa Gottfried z Bouilonu neodvážil vstúpiť do Uhorska, ale poslal posolstvo za kráľom Kolomanom so žiadosťou o prechod. Rukojemníkom sa stal jeho brat Balduin. Kráľ prechod povolil, ale so svojím vojskom im bol neustále v pätách. Táto skupina po mnohých strádaniach a bojoch, o ktorých hovoríme ako o prvej križiackej výprave, vrátila 19. 6. 1097 Byzancii Niceu, úspešne dobyla v roku 1099 Jeruzalem a založila tu kráľovstvo Jeruzalemské. V Antiochii sa zriadilo kniežatstvo a v Tripolise a Edesse grófstva. Žiaľ, centrálna časť Anatólie ostala v rukách Turkov a v neskorších dobách práve odtiaľ vyrazili Otomani, bojujúc o svetovládu.
Zámorské územia boli obkľúčené islamskými štátmi, takže nečudo, že Edessa už v roku 1144 bola dobytá atabegom Zengim z Mosulu, čo vyvolalo neúspešnú druhú križiacku výpravu organizovanú francúzskym kráľom Ľudovítom VII., nemeckým cisárom Konrádom III. a českým kniežaťom Vladislavom II. Dobytie Jeruzalema Saladinom v roku 1187 bolo impulzom pre tretiu križiacku výpravu vedenú nemeckým cisárom Fridrichom Barbarossom, ktorý počas nej zahynul. Francúzsky kráľ Filip II. dobyl Akko a anglický Richard III. hoci Saladina dvakrát vojensky porazil, predsa nedosiahol úspešne späťdobytie Jeruzalema. Richard so Saladinom však dojednal prímerie a dostal povolenie pre kresťanov navštevovať Jeruzalem. Aj počas tejto výpravy sa prejavili časté pnutia a nezhody medzi Byzanciou a križiakmi, ktoré pomáhal zahladiť na diaľku náš kráľ Belo III. Obrovskou katastrofou bola štvrtá výprava. Na podnet Benátčanov križiaci napadli Uhorsko a zmocnili sa Zadaru a okolia, potom pokračovali do Konštantinopolu, ktorý dobyli a rozvrátili a na 50 rokov tu zriadili Latinské cisárstvo, čím rozkol medzi pápeženským a pravoslávnym svetom len prehĺbili.
Belo III. robil ústretovú politiku voči Byzancii a nepotieral pravoslávie a ani posledné zvyšky cyrilo-metodskej liturgie v Uhorsku. Na križiackych výpravách sa osobne nezúčastnil, ale na popud pápeža zaviazal prísahou svojho syna Ondreja, že uskutoční križiacku výpravu proti mohamedánom. Belov starší syn a nástupca trónu Imrich panoval krátko, bol oddaným latiníkom a mal neustále problémy s ambicióznym a mocibažným bratom Ondrejom. Bratova smrť v roku 1204 otvorila cestu Ondrejovi II. na trón. Splniť sľub otcovi mohol až v roku 1217, keď zorganizoval piatu križiacku výpravu. Vyrazili zo Splitu, na pár bojových stretov s Arabmi vyrazili z Akka, ale najdôležitejším výsledkom tejto výpravy bola Ondrejova sobášna politika, ktorou zabezpečil svojmu synovi Belovi cisárovu dcéru Máriu za manželku. Toto manželstvo bolo vraj pevné, láskyplné, požehnané 10 deťmi. Pápežovi Honoriovi III. písal po návrate do vlasti v roku 1218 : „... nech aj Vaša Svätosť vie, že po návrate do Uhorska sme našli nie Uhorsko, ale zúboženú a rozvrátenú krajinu s rozkradnutými príjmami, takže ani za najbližších 15 rokov nedokážeme splatiť naše dlhy, do ktorých sme sa dostali pre našu svätú púť, ale ani prinavrátiť naše kráľovstvo do niekdajšieho stavu.“ Nebola to radostná perspektíva do budúcnosti, keď si uvedomíme, že na Východe už fúkal vražedný mongolský tajfún, ktorý naplno schytal Ondrejov syn Belo IV. a celá naša krajina. Úbohý stav kráľovstva viedol k vydaniu Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222, ktorou kráľ pristúpil na zákonné obmedzenie svojej moci. Stret našej krajiny s islamom počas piatej križiackej výpravy bol bezvýznamnou epizódou v porovnaní s tým, čo Uhorsko čakalo o pár storočí. Ak Boh dá, tak o tom napíšem nabudúce.
Križiacke výpravy výrazne posilnili svetskú moc pápežov a tí ju veľmi zneužili. Výpravy ruinovali ekonomiku zúčastnených kráľovstiev, zvýraznili rozkol medzi západnými a východnými kresťanmi, nezničili však islamskú mocenskú dominanciu v Palestíne. V tom období však aj Fatimovský šiitský kalifát zlikvidoval Saladin a založil Ajubovskú sunitskú dynastiu, takže moslimský svet tiež nebol pod jednotnou vládou a ani cordóbsky emir už nebol tak silný ako za čias Abd al Rahmana III.
Niektoré deje z doby križiackych výprav, ktoré sa stali v Palestíne, som čiastočne spomínal už v Pohľade č.9 zo 6. 9. 2015. Pre záujemcov je k dispozícii nepreberné množstvo literatúry, či už na internete pod heslom „križiacka výprava“, alebo aj v kníhkupectvách. Žiaľ, rozsah nášho časopisu nedovoľuje ísť hlbšie, preto približujem radšej menej známe deje z našej histórie.
.: Spracoval: Milan Zajac
