Zhruba pred mesiacom mi Pán dal do pozornosti jeden plagát, ktorý som si všimol na Facebooku. Tento plagát zaujal aj moju Evku. Bola to pozvánka do služby pomoci utečencom priamo na hranice s Ukrajinou, ktorú organizovala ECAV. Už dlhšie som o tom rozmýšľal, ale ako čas bežal, mal som vnútorne pocit, že tam už predsa musí byť plno dobrovoľníkov a už musia skôr obmedzovať ich počty. Viem, trocha naivná predstava, a preto ma ten plagát aj trocha prekvapil. To ešte stále niekoho potrebujú? No v každom prípade, bola sobota, na fare sme mali brigádu a ja som sa aj s takýmto myšlienkovým štartom vydal pomáhať bratom a sestrám. 

Popri práci mi to nedalo a začal som sa niektorých prítomných bratov pýtať, či by sa nechali na to nahovoriť....ísť na hranice a spolu s ostatnými dobrovoľníkmi pomáhať tým, čo prichádzajú z Ukrajiny. Duch svätý sa postaral o to, že každý, s kým som sa o tom rozprával súhlasil a delegoval ma k získaniu ďalších podrobností. A tak som, povzbudený reakciami mojich bratov, napísal a zaregistroval nás do tejto našej, radvanskej, misie. Po krátkej komunikácii s ECAV koordinátorom som zvolil, v ním poskytnutom registračnom formulári, termín 22.4 - 24.4.2022. Dostal som aj požiadavku, či by sme neprispeli nejak materiálne a po mojom súhlase sme začali nakupovať veci do balíčkov pre deti a dospelých, ktoré sa budú rozdávať tým, čo to potrebujú. Ďalšie potvrdenie Duchom svätým bolo pre mňa to, že o tieto materiálne veci sa postarali bratia a sestry z nášho zboru, za čo patrí vďaka.

Začalo odpočítavanie. Rozhodli sme sa, že teda pôjdeme šiesti, no nakoniec z kapacitných dôvodov nám oznámili, že môžu prísť len piati. Tak sme zvolili jedného z nás ako náhradníka a netrpezlivo sme čakali, kým príde ten deň. 

Konečne prišiel piatok 22.4.2022. Jeden z nás náhle nemohol ísť s nami, a tak sme nášho náhradníka povolali, ktorý vďaka Bohu nemal žiaden problém. Vyrazili sme v zostave ja, môj syn Samko, Miro Pastorek, Gabriel Stach a Pavol Duda. Stretli sme sa pred farou, naložili balíčky a ďalšiu poštu a vyrazili. Po krátkej zastávke v Prešove sme asi o pol siedmej dorazili na hraničný prechod Vyšné Nemecké. Prišli sme práve v čase, keď bol prechod riadne preplnený kamiónmi a aj osobnými autami, ktoré prechádzali na Ukrajinu. Po úvodnom zmätku sme sa konečne dostali k nášmu koordinátorovi, ktorý nám všetko vysvetlil a nakoniec sme si prešli všetky stanovištia, o ktoré sme sa mali, počnúc ôsmou hodinou večernou, starať my a ešte ďalší traja skúsenejší dobrovoľníci. Pracovná zmena nám trvala 12 hodín, teda končili sme o ôsmej ráno v sobotu.

Mali sme na starosti tri stanoviská, kde sme sa, podľa nášho uváženia menili počas noci. Prvé stanovište bol zelený stan, naša základňa. Tu bolo uložené celé naše materiálne zabezpečenie, tu sa začínala každá zmena. Tento stan bol v podstate posledný pred nástupom utečencov do autobusov, ktoré premávali celé dni v intervaloch 2 hodín priamo do Michaloviec, kde bolo ďalšie stanovisko. Stan bol určený aj na občerstvenie utečencov, ich zohriatie, prípadne duchovnú pomoc, ak bola nejaká potrebná.

Druhým dôležitým stanovišťom bol červený stan, ktorý bol umiestnený priamo v colnom priestore. Bol určený pre peších. Tento hraničný prechod nie je určený pre peších, ale bolo rozhodnuté, že dočasne bude možné aj takto prechádzať cez hranicu z Ukrajiny na Slovensko. Dočasne tak zmenili jeden prechod pre autá. Tu prichádzali napríklad tí, čo prišli vlakom z postihnutých oblastí väčšinou východnej Ukrajiny. Cestu tadiaľto však nachádzali aj ľudia, ktorí neboli utečenci, ale našli si spôsob ako využiť situáciu a pobrať si z vecí, ktoré dostávali utečenci od nás zadarmo. Potom sa vracali s niekým v aute znova do Užhorodu. Nuž, aj takýto ľudia tadiaľ chodili. Tento stan slúžil aj sem povolaným vojakom, hasičom a colníkom, aby sa sem prišli občerstviť a zohriať. Bolo tu často s kým sa stretnúť, komu pomôcť alebo sa dozvedieť nové informácie o tom, ako sa situácia vyvíja. Tu sme sa stretli napríklad s jednou pani v strednom veku s asi 10 - ročným dieťaťom, ktorá bola úplne vyčerpaná cestou a celá sa celý čas triasla. Po slovách útechy a malom posilnení potom prešla ďalej, k colníkom, kde sme pochopili, že prišla až z Mariupolu.  

Tretí stan, modrý, bol určený na podporu cestujúcich v autobusoch. Častokrát tadeto prechádzali hlavne linkové autobusy, ktoré prevádzali pracujúcich alebo iných obchodných cestujúcich z a do Ukrajiny. No prežili sme aj autobus, ktorý prišiel priamo z Odesy a priviezol ľudí, ktorí utekali z mesta, ktoré sa stalo práve v tých dňoch cieľom ruskej armády. To bolo vždy poznať, kto len prechádza za nákupmi alebo prácou a kto naozaj uteká. 

Vo všetkých troch stanoch sme sa starali o to, aby tí, čo nimi prechádzali, mali občerstvenie teplým čajom alebo kávou, prípadne deti alebo dospelí dostali balíčky, ktoré sme pre nich balili, a ktoré sme aj doniesli. Prípadne sme im pomohli trocha s batožinou, alebo im len tak pomohli stráviť chvíľku hraním hier s ich deťmi a pod. Stalo sa aj to, že prišli ľudia vo veľmi zlom psychickom ale i fyzickom stave, ale tých, chvála Bohu v našom termíne už až tak veľa nebolo. Pravdupovediac, sám som často rozmýšľal o tom, či sa mám tešiť, že nemám komu pomôcť, pretože už ľudia toľko pomoci nepotrebujú, alebo mám byť smutný z toho, že nemám komu pomôcť. Nakoniec som pochopil, že je dôležité, že sme tam boli aj pre tých málo, ktorí práve v tie dni skutočnú pomoc potrebovali a bol som rád, že už to možno nie je až také masívne ako na začiatku konfliktu vo februári. Viem ale, že konflikt pokračuje a nikto asi nevie čo bude o týždeň. 

V sobotu sme prespali na jednej fare reformovanej cirkvi v Bežovciach a druhú noc sme už strávili ako tí, čo už veci poznajú. Čas ubiehal rýchlejšie a aj sme sa už nemuseli toľko pýtať. Naša druhá služba bola aj celkovo pokojnejšia. Počas noci na nedeľu bol tiež na Ukrajine zákaz vychádzania, takže veľa ľudí ani nemohlo prejsť hranicou.

Chcel by som poďakovať hlavne nášmu Ockovi, ktorý je v nebesiach za to, že nás chránil počas cesty tam a dával nám celý čas istotu, že je stále s nami a ideme v Jeho vôli. Povzbudzoval nás tým, ako išlo všetko hladko a keď nastal problém, bol spôsobený hlavne naším hriešnym zmýšľaním alebo správaním. Vďaka patrí, ako som už písal, aj naším bratom a sestrám zo zboru, ktorí sa postarali o materiálnu pomoc zanesenú na hranice. A v neposlednej rade patrí vďaka aj za srdcia tých, ktorí sa rozhodli, že pôjdu a budú slúžiť napriek nedostatku spánku a nepredvídateľnosti situácií, ktoré sme tam mali riešiť. Ja sám som veľmi vďačný za celú túto skúsenosť aj pre môjho syna Samka, pretože keď častokrát vidím, akí sú tínedžeri radikálni, teším sa, že mohol Samko vidieť aj opačnú stránku a hlavne dôsledky takýchto radikálnych činov. Samozrejme je to na poučenie aj pre všetkých nás, ktorí sme tam boli, nie len pre Samka.

Na záver ešte uvediem pár postrehov svojich bratov, ktorí tam v rámci našej radvanskej misie boli, ktorí sa v krátkosti podelili o to, čo zažili. Tak nech je vám aj toto na povzbudenie.

Miroslav Pastorek

Minulý víkend som sa zúčastnil dobrovoľníckej akcie „Pomoc Ukrajincom na hranici“. Ešte mi mysľou víri mnoho myšlienok. Takáto skúsenosť s normálnym človekom dosť zamáva. Človek na vlastné oči vidí mnoho zúfalstva. Aj mňa to zasiahlo do srdca, stále mi to ukazuje, ako je veľmi potrebné Božie slovo v našich životoch. Ďakujem Pánu Bohu, že mi pomohol pri tejto službe, aby som mohol odovzdať aspoň pár slov útechy utečencom a dať najavo, že na nich niekto myslí.

Gabriel Stach

Vďaka Bohu a jeho požehnaniu som mohol cez víkend pomáhať ľuďom postihnutým vojnovým konfliktom na Ukrajine. Situácia na hranici bola iná ako som si predstavoval. Ľudí utekajúcich nebolo veľa, a preto väčšinu času som čakal, kým niekto dorazí na hranicu. Na jednej strane som bol z toho rozčarovaný, ale na druhej strane som sa tešil, že situácia za hranicou je lepšia a ľudia už nemusia opúšťať svoje domovy.  Som vďačný Bohu, že som mohol aj tým niekoľkým ľuďom slúžiť podávaním občerstvenia a rozdania Biblií.

.: Autor: Martin Drienovský