Chcela by som sa s vami podeliť o to, čo som prežívala nedávno v práci. Pracujem v štátnej inštitúcii a po zmene vlády prirodzene nastala aj výmena na stoličkách vedenia, ako sa to deje každé štyri roky. No tentokrát sa ukazuje, že tým sa to nekončí a nastalo skutočné zemetrasenie, ktoré sa dotklo aj radových referentských miest. Začiatkom októbra sa už pošuškávalo o prvej vlne prepúšťania, vyostrovali sa vzťahy, v ľuďoch sa usádzal strach, ktorý sa potom premietal aj do ich konania...
Modlila som sa k nebeskému Otcovi, aby mi dal tento čas v práci prežiť v relatívnom pokoji, aby som nebola opantaná strachom a ak má pre mňa inú cestu, aby mi pomohol prijať to, čo príde.
Koncom októbra som mala ísť na zahraničnú pracovnú cestu, aj som odcestovala do Viedne na letisko, no kvôli štrajku na letisku v Bruseli bol let nakoniec zrušený. Tak sa stalo, že po pol dni strávenom na letisku som sa dobrých 5-6 hodín trmácala autobusom späť do B. Bystrice. No moje prekvapenie bolo značné, keď mi večer volala kolegyňa a povedala, čo sa dialo v práci. Námestník si dal celé naše oddelenie zavolať na 10-tu hodinu a potom v zasadačke čakali ďalšie 3 hodiny, kým k nemu po jednom vchádzali. Nakoniec tí, ktorí boli na daný deň predvolaní, popodpisovali preradenie na iné miesto (kvôli zmene organizačnej štruktúry), ale stres z toho mali všetci dosť značný. Už predtým totiž chodili kadejaké správy, že naše oddelenie chcú zrušiť alebo popreraďovať ľudí úplne inam, viacerých aj prepustiť... Takže ten deň na letisku som strávila v relatívnom pokoji a na druhý deň, keď som tiež bola zavolaná k najvyššiemu nadriadenému, som už vedela, čo ma čaká. Našťastie sa tie všetky veľmi negatívne predpovede pre naše oddelenie nesplnili, i keď nás predsa len museli opustiť dve kolegyne, ktoré boli našťastie preradené na iné útvary. Ja sama som si uvedomila, že v strese a strachu sa pracovať nedá, tiež mi prišli na myseľ rôzne čierne myšlienky, ale vďaka Božiemu Slovu sa mi ich odtiaľ podarilo vyhnať a nedávať im viac priestor. Však ak Boh uzná, že ma chce mať inde, prijmem aj to. I keď pracujem v tejto inštitúcii už 9 rokov a mala som v práci istotu, uvedomila som si, že istotu musím mať len v Božom Slove, na ktorom jedinom sa dá stavať a potom sa to odrazí aj v ostatných oblastiach života. Stále sa ešte učím dôverovať hlavne Bohu – bolo tak aj vtedy, keď som sa na porade dozvedela stratégiu nového vedenia, ktoré uprednostňuje atmosféru strachu, neistoty a chaosu – vraj vtedy ľudia najviac a najefektívnejšie pracujú, keď si nie sú istí svojim pracovným miestom.. V takej chvíli a prostredí, kde človek nemá istotu a všeličo sa môže zmeniť zo dňa na deň, by sa bez Boha pracovalo ozaj ťažko.
Ďakujem svojmu Bohu, pretože sa mi znova osvedčilo, že len Kristus dokáže utíšiť srdce rozochvené strachom a priniesť do neho lásku a pokoj. Však či nás nevyzýva k tomu, aby sme na Neho uvalili svoje starosti, že On sa už o nás postará? Iné nám ani neostáva, ako plne dôverovať svojmu Nebeskému Otcovi, ktorý sa o nás dobre stará. Vďaka Ti, Bože, za každý deň prežitý v Tvojej milosti, za radosť i nádej, ktorou znovu a znovu napĺňaš moje srdce.
Koncom októbra som mala ísť na zahraničnú pracovnú cestu, aj som odcestovala do Viedne na letisko, no kvôli štrajku na letisku v Bruseli bol let nakoniec zrušený. Tak sa stalo, že po pol dni strávenom na letisku som sa dobrých 5-6 hodín trmácala autobusom späť do B. Bystrice. No moje prekvapenie bolo značné, keď mi večer volala kolegyňa a povedala, čo sa dialo v práci. Námestník si dal celé naše oddelenie zavolať na 10-tu hodinu a potom v zasadačke čakali ďalšie 3 hodiny, kým k nemu po jednom vchádzali. Nakoniec tí, ktorí boli na daný deň predvolaní, popodpisovali preradenie na iné miesto (kvôli zmene organizačnej štruktúry), ale stres z toho mali všetci dosť značný. Už predtým totiž chodili kadejaké správy, že naše oddelenie chcú zrušiť alebo popreraďovať ľudí úplne inam, viacerých aj prepustiť... Takže ten deň na letisku som strávila v relatívnom pokoji a na druhý deň, keď som tiež bola zavolaná k najvyššiemu nadriadenému, som už vedela, čo ma čaká. Našťastie sa tie všetky veľmi negatívne predpovede pre naše oddelenie nesplnili, i keď nás predsa len museli opustiť dve kolegyne, ktoré boli našťastie preradené na iné útvary. Ja sama som si uvedomila, že v strese a strachu sa pracovať nedá, tiež mi prišli na myseľ rôzne čierne myšlienky, ale vďaka Božiemu Slovu sa mi ich odtiaľ podarilo vyhnať a nedávať im viac priestor. Však ak Boh uzná, že ma chce mať inde, prijmem aj to. I keď pracujem v tejto inštitúcii už 9 rokov a mala som v práci istotu, uvedomila som si, že istotu musím mať len v Božom Slove, na ktorom jedinom sa dá stavať a potom sa to odrazí aj v ostatných oblastiach života. Stále sa ešte učím dôverovať hlavne Bohu – bolo tak aj vtedy, keď som sa na porade dozvedela stratégiu nového vedenia, ktoré uprednostňuje atmosféru strachu, neistoty a chaosu – vraj vtedy ľudia najviac a najefektívnejšie pracujú, keď si nie sú istí svojim pracovným miestom.. V takej chvíli a prostredí, kde človek nemá istotu a všeličo sa môže zmeniť zo dňa na deň, by sa bez Boha pracovalo ozaj ťažko.
Ďakujem svojmu Bohu, pretože sa mi znova osvedčilo, že len Kristus dokáže utíšiť srdce rozochvené strachom a priniesť do neho lásku a pokoj. Však či nás nevyzýva k tomu, aby sme na Neho uvalili svoje starosti, že On sa už o nás postará? Iné nám ani neostáva, ako plne dôverovať svojmu Nebeskému Otcovi, ktorý sa o nás dobre stará. Vďaka Ti, Bože, za každý deň prežitý v Tvojej milosti, za radosť i nádej, ktorou znovu a znovu napĺňaš moje srdce.
Autor: Erika Fodorová