Chodil som do nášho kostola zvyčajne len v nedeľu, bolo to pre mňa vždy veľkým požehnaním na celý týždeň. Približne pred rokom, možno rokom aj niečo mi len tak neisto povedal brat Ivo Pakši, či by som neprišiel na mládež. Mne sa na prvý dojem zdalo, že už mám dávno od mládeže ďaleko... Tváril som sa, a aj som si to myslel, že sa Ivo pomýlil. Keď však povedal, že on tam chodí tiež, múdrejší som z toho nebol, Ivo a ja sme totiž bývalí spolužiaci zo ZŠ. Chcel som mu to pomýlené pozvanie vyhovoriť, že akože to nie je pre mňa, ale pre mladších, ale rovno za tým doplnil: „...budem tam hovoriť svoj príbeh, ako som spoznal manželku...“. Tým mi úplne zastavil strategicky naplánované výhovorky (ktoré robím naozaj dobre, niektorí to poznajú). Prešlo mi hlavou, že vlastne mám voľno a večer môžem ísť. Bol som na mládeži pozrieť pred pár rokmi asi dvakrát, ale vždy som mal pocit, že ako otec rodiny... som už niekde inde.
Na druhej strane som vedel, že tam skoro nikoho nepoznám, čo bolo hlavne tým, že som celé roky sedával v kostole hore a často som odchádzal z kostola veľmi rýchlo, lebo som toho mal ešte veľa na práci, aj keď si dnes vôbec neviem spomenúť, čo to bolo.

  Ivove prednášanie na mládeži bolo veľmi zaujímavé a milé. Atmosféra mladých ľudí bola tiež super a ja starý cap som zrazu nemal pocit, že tam nepatrím. Po príjemných chvíľach na mládeži som si povedal, že pôjdem ešte aj na budúce, že uvidím, ako ma to bude baviť. S veľkým prekvapením som zistil, akí sú mi niektorí ľudia blízki a vlastne je chyba držať sa bokom a len sa v nedeľu prísť usmievať, to je naozaj málo. Na ďalšej mládeži to nabralo obrátky, pretože mal vyučovanie farky, ktoré bolo ušité mladým na mieru a podané ich jazykom. Bolo to veľmi povzbudzujúce.
  Ivove nevinné pozvanie mi naozaj zmenilo život, pretože ma automaticky lákalo ísť na biblické vyučovanie, ktoré je vo štvrtok. Ja - neuveriteľne plachý človek k neznámemu, som už nemal nijaké obavy. Biblické vyučovanie sa mi zapáčilo. V nedeľu tých približne 30 minút farkyho kázne je pre mňa málo. Vo štvrtkový biblický deň som začal mávať dobrú náladu väčšinou už od rána. Je tam priestor na bližšie rozobratie biblických svedectiev. Mnoho otázok, ktoré som mal, sa mi tam zodpovedali. Ako som spomínal, kým sa „neoťukám“, tak nie som veľmi zhovorčivý, takže som sa nepýtal,a pri čítaní Biblie som mnohokrát tápal, prečo je to napísané tak... čo to znamená, ako to...? Na biblických hodinách som pochopil veci a hlavne omyly, ktoré som spoznal, ktoré po konfrontovaní s Božím Slovom neobstáli a iné veci boli zase jasnejšie. Spoznal som, že všetci sme zhrešili, ale len milosťou Božou, skrze nášho Pána Ježiša Krista sme očistení a ospravedlnení. Spoznal som Augsburské vyznanie a Šmalkadské články, o ktorých mám pocit, že boli napísané akoby včera, pretože sú stále aktuálne a to majú skoro 500 rokov! Spoznal som praktické rady do života, ako si nerobiť ilúzie, že svet raz bude spravodlivý. Myslím, že všetci máme tendenciu v tejto „dokonalej modernej dobe“ podľahnúť pocitu, že svet raz bude spravodlivý a speje k lepšiemu, samozrejme až na tých, v ktorých životoch sa svet práve ukazuje v pravej tvári. A určite sa každému sem - tam ukáže pravá tvár sveta, ktorú nedokáže ani diabol svojimi kúskami skryť.
  Po polahodení duše som „objavil“ polahodenie pre telo. Začal som chodiť aj na stredňajší volejbal v ZŠ v Radvani. Potrápime tam vždy svoje lenivé kancelárske telá a vyliečime ich trochu z tej mľandravosti. Teraz po lete to bude trochu ťažký štart, ale verím, že sa rýchlo dostanem zas do formy.

  Tak to bol taký skrátený pohľad do mojej dušičky.

  Ďakujem Ti, Bože, Otče Nebeský, za Tvoju milosť, že mám takýchto bratov a sestry v našom kostole.

---