Narodil som sa do rodiny bez viery, rodičia boli krstení katolíci, starí rodičia traja katolíci a jeden dedo evanjelik. O viere v Boha ani slovo, ani len náznak nikdy v detstve nebol. Otec je učiteľ a v dobe, keď som sa narodil, nebola viera v móde a učitelia ju nemali doporučenú. Rodičia chodili do kostola len na svadbu alebo pohreb.
Napriek tomu som mal od mladého veku pocit, že život nekončí, keď človek poslednýkrát vydýchne. Ako dieťa som plakával, že nechcem zomrieť, že načo žijeme, na čo to všetko, keď aj tak zomrieme. Mama s otcom mi vždy hovorili, že nemám na to myslieť, že každý raz zomrie, ale že je to za veľmi dlho, tak sa tým nemám trápiť. Mne to akoby nestačilo, stále som bol smutný. Moje prvé stretnutie s vierou bolo v televíznych inscenáciách. Videl som spracovanie biblického Samsona. Neskôr film o Danielovi a iné. Informácia – fakt o Bohu ma nadchol, stal som sa veriacim, hľadajúcim pravdu. O Ježišovi som sa niečo dozvedel zo známej kreslenej Biblie.
Ďalším krokom bolo zmätené svedectvo od spolužiaka - katolíka, ktorý bral krížiky ako talizmany. Dal mi kovového Ježiša, že ma bude ochraňovať. Presviedčal ma, že táto mini modla je ochranou.
Meno Ježiš, Syn Boží ma v klamstve žiakov Chinmoya na plagátoch, keďže mali seansy priamo v našej ZŠ, na dlho nepresvedčilo. Tvrdili, že sú cestou k Bohu, ale väčšina ľudí, ktorí tam boli, ani neverili, že Boh existuje.
Iné svedectvo mi povedala ďalšia žiačka zo školy, ktorá mi vysvetlila viac o Ježišovi. Zavrhol som orientálne cesty k Bohu a vybral som sa cestou kresťanstva. To som netušil, aká dlhá tá cesta bude.
Plné evanjelium som nepoznal. Žil som v presvedčení, že Boh sa teší, že v neho verím a to stačí, môžem robiť, čo chcem a hovoriť, čo chcem. Do toho vstúpila moja spolužiačka, ktorá chodila do modernej novodobej cirkvi založenej zo zahraničia. V skutočnosti ma volala pozrieť sa na ňu, ako hrá v kapele. Mal som aj muzické ambície, tak som pozvanie prijal. Zhromaždenie, na ktoré som prišiel, bolo pre mňa dosť mätúce. Teraz už viem, že to bola charizmatická cirkev. Ja, ako duchovne nepopísaný list, som veril všetkému, čo sa tam dialo a hovorilo. Kázne tam vyzerali skôr ako rozprávanie zážitkov hlavného pastora a jeho skúseností takmer so všetkým. Jeho vízie, kázne a učenia boli prepojené na charizmatické knihy, kazety, videokazety dávnych mŕtvych alebo živých kazateľov. Jeho sebavedomé vystupovanie a fascinujúce výroky – to automaticky ťahalo ľudí do skláňajúceho postoja. Tak som to aspoň vnímal ja. Rôzne videnia, ktoré opisovali a všetko ostatné, čo hovorili, vyzeralo ako ideálna cirkev. Od začiatku som mal však jeden hĺbavý pocit, že nikto o ničom nevie nič presne, prečo sa to robí takto, hovorí takto, modlí takto. Lebo ja som plný otázok a nedostával som plné odpovede.
V tomto zbore som bol asi 3 roky. Ilúzie sa začali postupne rozpadať na ľuďoch, ktorí tam chodili, keď som sa dostal do hĺbky ich vzťahov. Ďalšími konfliktami v mojej ustráchanej duši boli učenia, ktoré sa rozchádzali a učitelia, ktorých knihy a príbehy boli ospevované. Hlavne tí nežijúci autori, ktorých život už bol uzavretý a celý ich ukončený životný príbeh bol známy. Na začiatku veľká sláva a potom pády do alkoholizmu, smilstva, cudzoložstva, úplného poblúdenia, drog, finančných podvodov, atď. Ďalší problém som mal s rýchlymi, neuváženými výrokmi, ktoré boli potom menené, doopravené, dovysvetlené. Ale iná možnosť nebola, aspoň som inú nepoznal, preto som inú cestu nehľadal. Bibliu som nečítal komplexne, ale vytrhnuté verše, ktoré boli používané ako nástroj na zlegalizovanie tvrdení. Používal sa preklad Roháčka, ktorý bol archaický, takže to šlo ľahko.
Ďalšie rozpory, ktoré ma zožierali, boli skôr vnútornéi. Každé lekcie boli mierené na zdokonaľovanie, kde sa každý nádejal, že dôjde k dokonalosti na zemi, že raz budú všade veriaci, všetci budú uzdravení, len vojdu do zboru, ani modliť sa za nich nebude treba, nikto z nás veriacich nebude už hrešiť, „naše“ zbory budú v každom meste a dedine. Samá dokonalosť a po dosiahnutí bude odmena v podobe moci od Boha. Modliť sa a čítať dokola vybrané verše, až kým „pomazanie“ nepríde a podobné učenia. Na jednej strane tieto veci a na druhej strane ja, moja realita života, hriešny človek, ktorý sa len učil vo viere. Bol som ako vlna, zmietaná emóciami. Dnes však viem, že to bol zničujúci sebaklam, ktorý ľudí ničil viac, ako si mysleli. Odchod z tohto spoločenstva bol postupný, bola to už takmer potopená loď, do ktorej chodilo už len asi 20 ľudí. Kameňom úrazu bolo rozhádanie sa pastora so zahraničným vodcom. Časť ľudí nevedela, čo robiť, časť chcela ísť za jedným, časť za druhým. Dôvod hádky sme sa nikdy nedozvedeli. Neodišiel som preto, že bolo málo ľudí, ale že sa to už vôbec nepodobalo cirkvi. Pôvodný pastor chvíľu zostal, potom prestával chodiť na nedeľné zhromaždenia, kde sa na neho čakalo a keď nechodil, kázal nejaký jeho zástupca. Tak sa určitá skupina rozhodla osloviť priamo vodcu zo zahraničia a presvedčiť ho, že oni sú mu verní. Pastor zboru potom rezignoval a odišiel. Vodca zo zahraničia ustanovil nových dvoch pastorov. Jeden hneď po čase začal „pásť“ za jednou mladšou sestrou zo zboru a nakoniec sa so ženou rozviedol. Druhý zostal v mini zbore dodnes. Postupne začali vychádzať na povrch informácie o astronomických výdavkoch pôvodného samopastora, ktoré nemali žiadne opodstatnenie. Keďže už tam nebol, človek sa kadečo podozvedal. To boli posledné údery na môj odchod.
Žil som vo svete, život búrlivého mládežníka, ktorý bol oklamaný, zdevastovaný spoločenstvom, ktoré mu chcelo pomôcť ku spaseniu, a tak sa z bežného mládežníka stal pijan, fajčiar, nadávač. Ale nikdy som neprestal veriť v Boha a vyznávať mu svoje hriechy. Po skočení školy som brigádoval. Pri stretoch s prácou a reálnym životom som sa začal postupne brúsiť a upokojovať. Našiel som si priateľku, moju terajšiu ženu. Začali sme spolu žiť a ja som chcel žiť pred Bohom správne a hľadal som cestu späť do zboru. Jediné čo som poznal, bol opisovaný zbor. Po pár návštevách som tam zobral aj Eriku, ktorá mi hovorila, že sa tam čudne cíti. Zmena však nastala aj pri mne, zrazu mi začali byť učenia, ktoré bývali aj manipulatívne, cudzie a divné. Sem tam som sa stretával aj s takými bývalými členmi, ktorí tam už nechodili, ale vychádzali z nich. Niektorí už založili nové spoločenstvo a iní sedeli doma. Tam na tých návštevách som sa tiež necítil dobre, všetci prorokovali úžasné veci, že vidia vo mne to a ono. Ale pri tých ich proroctvách som sa cítil veľmi divne, niekedy až nepríjemne. Vtedy som hľadal chybu v sebe a nevedel som, prečo mi charizmatickí bratia a sestry nejako nerežú. Záchranou od Boha bola zvláštna situácia. Manželkina mama nechcela, aby sme chodili do takejto cirkvi. Dlho sme sa o tom zhovárali a ja som súhlasil, sám som veril a verím, že Boh nie je limitovaný žiadnou cirkvou a je všadeprítomný, takže spasenie sa na zbor neviaže a nebolo to už pre mňa to pravé.
Argumenty mojej svokry boli zaujímavé. Bol to, „civilný život“ niektorých členov tej cirkvi, ktorí boli zhodou okolností jej kolegovia. Smutné je, že to nebol ojedinelý prípad. Iných členov zase poznali moji známi, iného zase moja manželka, ktorá sa až zhrozila, že práve ten je veriaci? Je veľmi zvláštne, že všetci žili krásny svätý život v cirkvi a vo svete mali povesť, ktorá sa nenosí ani medzi neveriacimi. Na povrch stále vychádzali vždy nejaké fakty o členoch. Neboli všetci len pokrytcami, niektorí začali nešťastným spôsobom byť takí po odchode zo zboru, správy o nich ma dodnes zarmucujú. Vždy som rozmýšľal, čomu vlastne verili?
Po tomto všetkom sme zavítali sem do Evanjelického zboru v Radvani, kde som pri kázňach nášho farára zistil časté omyly a tvrdenia kázní zo starého zboru, samé poprekrúcané a zmanipulované tvrdenia. Niekedy mi z toho bolo do plaču a niekedy som sa až rozhneval, keď som si prečítal celý kontext biblie, k čomu to vlastne bolo písané. Veľkou pomocou mi pri tom bola Biblia s evanjelickým prekladom v zrozumiteľnom modernejšom jazyku. Keď veta napríklad „... nie zlostné oko...“ zo starého prekladu mi nič nehovorila a v evanj. preklade veta „... nie zlostný pohľad...“ dávala jasný zmysel.
Som rád, že som tu, medzi Vami, ďakujem Bohu, za jeho milosť, že moju dušu po dlhom blúdení dal medzi Vás a dal mi spoznať pravdu evanjelia, ktorá je jednoduchá a nie je zamotaná do žiadnych tajomstiev. Že meno Ježiš je meno Syna Božieho a nie je to formulka, ktorá sa v moderných cirkvách často používa ako keby to bolo dáke dexempo neviem čo (čarovné zaklínadlo zo Saxany), ktoré dávajú pred vetou, za vetou akoby bez úcty. Všetci majú hľadať Ježiša Krista, lebo On je cestou a pravdou a nik iný. Netreba hľadať moc na zázraky, ale Jeho, ktorý nás zmieril s Bohom svojou obeťou na kríži a ďakovať Mu za to, lebo On je zdrojom všetkého a On robí zázraky, lebo Jemu je daná všetka moc.
Biblia sa stala mojou knihou číslo jedna a dodnes ma fascinujú nové a nové konfrontácie starých učení, ktoré som poznal. I riekol Ježiš Židom, ktorí uverili: Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. (Ján 8, 31) Tak ma vyslobodila pravda Ježiša Krista, a to aj od poloprávd a učení, ktoré sa s bibliou rozchádzajú. SOLA SCRIPTURA – Jedine písmo, ako hovoril Dr. Martin Luther.
Ďalším krokom bolo zmätené svedectvo od spolužiaka - katolíka, ktorý bral krížiky ako talizmany. Dal mi kovového Ježiša, že ma bude ochraňovať. Presviedčal ma, že táto mini modla je ochranou.
Meno Ježiš, Syn Boží ma v klamstve žiakov Chinmoya na plagátoch, keďže mali seansy priamo v našej ZŠ, na dlho nepresvedčilo. Tvrdili, že sú cestou k Bohu, ale väčšina ľudí, ktorí tam boli, ani neverili, že Boh existuje.
Iné svedectvo mi povedala ďalšia žiačka zo školy, ktorá mi vysvetlila viac o Ježišovi. Zavrhol som orientálne cesty k Bohu a vybral som sa cestou kresťanstva. To som netušil, aká dlhá tá cesta bude.
Plné evanjelium som nepoznal. Žil som v presvedčení, že Boh sa teší, že v neho verím a to stačí, môžem robiť, čo chcem a hovoriť, čo chcem. Do toho vstúpila moja spolužiačka, ktorá chodila do modernej novodobej cirkvi založenej zo zahraničia. V skutočnosti ma volala pozrieť sa na ňu, ako hrá v kapele. Mal som aj muzické ambície, tak som pozvanie prijal. Zhromaždenie, na ktoré som prišiel, bolo pre mňa dosť mätúce. Teraz už viem, že to bola charizmatická cirkev. Ja, ako duchovne nepopísaný list, som veril všetkému, čo sa tam dialo a hovorilo. Kázne tam vyzerali skôr ako rozprávanie zážitkov hlavného pastora a jeho skúseností takmer so všetkým. Jeho vízie, kázne a učenia boli prepojené na charizmatické knihy, kazety, videokazety dávnych mŕtvych alebo živých kazateľov. Jeho sebavedomé vystupovanie a fascinujúce výroky – to automaticky ťahalo ľudí do skláňajúceho postoja. Tak som to aspoň vnímal ja. Rôzne videnia, ktoré opisovali a všetko ostatné, čo hovorili, vyzeralo ako ideálna cirkev. Od začiatku som mal však jeden hĺbavý pocit, že nikto o ničom nevie nič presne, prečo sa to robí takto, hovorí takto, modlí takto. Lebo ja som plný otázok a nedostával som plné odpovede.
V tomto zbore som bol asi 3 roky. Ilúzie sa začali postupne rozpadať na ľuďoch, ktorí tam chodili, keď som sa dostal do hĺbky ich vzťahov. Ďalšími konfliktami v mojej ustráchanej duši boli učenia, ktoré sa rozchádzali a učitelia, ktorých knihy a príbehy boli ospevované. Hlavne tí nežijúci autori, ktorých život už bol uzavretý a celý ich ukončený životný príbeh bol známy. Na začiatku veľká sláva a potom pády do alkoholizmu, smilstva, cudzoložstva, úplného poblúdenia, drog, finančných podvodov, atď. Ďalší problém som mal s rýchlymi, neuváženými výrokmi, ktoré boli potom menené, doopravené, dovysvetlené. Ale iná možnosť nebola, aspoň som inú nepoznal, preto som inú cestu nehľadal. Bibliu som nečítal komplexne, ale vytrhnuté verše, ktoré boli používané ako nástroj na zlegalizovanie tvrdení. Používal sa preklad Roháčka, ktorý bol archaický, takže to šlo ľahko.
Ďalšie rozpory, ktoré ma zožierali, boli skôr vnútornéi. Každé lekcie boli mierené na zdokonaľovanie, kde sa každý nádejal, že dôjde k dokonalosti na zemi, že raz budú všade veriaci, všetci budú uzdravení, len vojdu do zboru, ani modliť sa za nich nebude treba, nikto z nás veriacich nebude už hrešiť, „naše“ zbory budú v každom meste a dedine. Samá dokonalosť a po dosiahnutí bude odmena v podobe moci od Boha. Modliť sa a čítať dokola vybrané verše, až kým „pomazanie“ nepríde a podobné učenia. Na jednej strane tieto veci a na druhej strane ja, moja realita života, hriešny človek, ktorý sa len učil vo viere. Bol som ako vlna, zmietaná emóciami. Dnes však viem, že to bol zničujúci sebaklam, ktorý ľudí ničil viac, ako si mysleli. Odchod z tohto spoločenstva bol postupný, bola to už takmer potopená loď, do ktorej chodilo už len asi 20 ľudí. Kameňom úrazu bolo rozhádanie sa pastora so zahraničným vodcom. Časť ľudí nevedela, čo robiť, časť chcela ísť za jedným, časť za druhým. Dôvod hádky sme sa nikdy nedozvedeli. Neodišiel som preto, že bolo málo ľudí, ale že sa to už vôbec nepodobalo cirkvi. Pôvodný pastor chvíľu zostal, potom prestával chodiť na nedeľné zhromaždenia, kde sa na neho čakalo a keď nechodil, kázal nejaký jeho zástupca. Tak sa určitá skupina rozhodla osloviť priamo vodcu zo zahraničia a presvedčiť ho, že oni sú mu verní. Pastor zboru potom rezignoval a odišiel. Vodca zo zahraničia ustanovil nových dvoch pastorov. Jeden hneď po čase začal „pásť“ za jednou mladšou sestrou zo zboru a nakoniec sa so ženou rozviedol. Druhý zostal v mini zbore dodnes. Postupne začali vychádzať na povrch informácie o astronomických výdavkoch pôvodného samopastora, ktoré nemali žiadne opodstatnenie. Keďže už tam nebol, človek sa kadečo podozvedal. To boli posledné údery na môj odchod.
Žil som vo svete, život búrlivého mládežníka, ktorý bol oklamaný, zdevastovaný spoločenstvom, ktoré mu chcelo pomôcť ku spaseniu, a tak sa z bežného mládežníka stal pijan, fajčiar, nadávač. Ale nikdy som neprestal veriť v Boha a vyznávať mu svoje hriechy. Po skočení školy som brigádoval. Pri stretoch s prácou a reálnym životom som sa začal postupne brúsiť a upokojovať. Našiel som si priateľku, moju terajšiu ženu. Začali sme spolu žiť a ja som chcel žiť pred Bohom správne a hľadal som cestu späť do zboru. Jediné čo som poznal, bol opisovaný zbor. Po pár návštevách som tam zobral aj Eriku, ktorá mi hovorila, že sa tam čudne cíti. Zmena však nastala aj pri mne, zrazu mi začali byť učenia, ktoré bývali aj manipulatívne, cudzie a divné. Sem tam som sa stretával aj s takými bývalými členmi, ktorí tam už nechodili, ale vychádzali z nich. Niektorí už založili nové spoločenstvo a iní sedeli doma. Tam na tých návštevách som sa tiež necítil dobre, všetci prorokovali úžasné veci, že vidia vo mne to a ono. Ale pri tých ich proroctvách som sa cítil veľmi divne, niekedy až nepríjemne. Vtedy som hľadal chybu v sebe a nevedel som, prečo mi charizmatickí bratia a sestry nejako nerežú. Záchranou od Boha bola zvláštna situácia. Manželkina mama nechcela, aby sme chodili do takejto cirkvi. Dlho sme sa o tom zhovárali a ja som súhlasil, sám som veril a verím, že Boh nie je limitovaný žiadnou cirkvou a je všadeprítomný, takže spasenie sa na zbor neviaže a nebolo to už pre mňa to pravé.
Argumenty mojej svokry boli zaujímavé. Bol to, „civilný život“ niektorých členov tej cirkvi, ktorí boli zhodou okolností jej kolegovia. Smutné je, že to nebol ojedinelý prípad. Iných členov zase poznali moji známi, iného zase moja manželka, ktorá sa až zhrozila, že práve ten je veriaci? Je veľmi zvláštne, že všetci žili krásny svätý život v cirkvi a vo svete mali povesť, ktorá sa nenosí ani medzi neveriacimi. Na povrch stále vychádzali vždy nejaké fakty o členoch. Neboli všetci len pokrytcami, niektorí začali nešťastným spôsobom byť takí po odchode zo zboru, správy o nich ma dodnes zarmucujú. Vždy som rozmýšľal, čomu vlastne verili?
Po tomto všetkom sme zavítali sem do Evanjelického zboru v Radvani, kde som pri kázňach nášho farára zistil časté omyly a tvrdenia kázní zo starého zboru, samé poprekrúcané a zmanipulované tvrdenia. Niekedy mi z toho bolo do plaču a niekedy som sa až rozhneval, keď som si prečítal celý kontext biblie, k čomu to vlastne bolo písané. Veľkou pomocou mi pri tom bola Biblia s evanjelickým prekladom v zrozumiteľnom modernejšom jazyku. Keď veta napríklad „... nie zlostné oko...“ zo starého prekladu mi nič nehovorila a v evanj. preklade veta „... nie zlostný pohľad...“ dávala jasný zmysel.
Som rád, že som tu, medzi Vami, ďakujem Bohu, za jeho milosť, že moju dušu po dlhom blúdení dal medzi Vás a dal mi spoznať pravdu evanjelia, ktorá je jednoduchá a nie je zamotaná do žiadnych tajomstiev. Že meno Ježiš je meno Syna Božieho a nie je to formulka, ktorá sa v moderných cirkvách často používa ako keby to bolo dáke dexempo neviem čo (čarovné zaklínadlo zo Saxany), ktoré dávajú pred vetou, za vetou akoby bez úcty. Všetci majú hľadať Ježiša Krista, lebo On je cestou a pravdou a nik iný. Netreba hľadať moc na zázraky, ale Jeho, ktorý nás zmieril s Bohom svojou obeťou na kríži a ďakovať Mu za to, lebo On je zdrojom všetkého a On robí zázraky, lebo Jemu je daná všetka moc.
Biblia sa stala mojou knihou číslo jedna a dodnes ma fascinujú nové a nové konfrontácie starých učení, ktoré som poznal. I riekol Ježiš Židom, ktorí uverili: Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. (Ján 8, 31) Tak ma vyslobodila pravda Ježiša Krista, a to aj od poloprávd a učení, ktoré sa s bibliou rozchádzajú. SOLA SCRIPTURA – Jedine písmo, ako hovoril Dr. Martin Luther.
Autor: Janko Chmelík