Vytlačiť
  Začnem tým, že som nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí by nejako špeciálne vyhľadávali cudzie krajiny. Som dosť konzervatívny typ a nerada mením zaužívané veci. V práci, v ktorej pracujem piaty rok, boli už štyri prepúšťania. Riaditeľ nám navrhol účasť na seminári ohľadom zahraničných štipendijných pobytov. Po dohovore s vedúcim a riaditeľom som sa rozhodla poslať žiadosť - veď predsa ešte o nič nejde a nič to neznamená, veď sú tam aj iní uchádzači. Počas schvaľovania štipendijného pobytu som sa modlila a prosila Boha, aby sa diala v tejto veci iba Jeho vôľa. Mala som na Slovensku kopec rozbehnutých vecí, hlavne službu dorastu, podávania rúk, turistické výlety a iné. Vedela som, že žiadnu krajinu nechcem uprednostniť pred Bohom: „Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duší?“ (Mt 16, 26) Z vlastnej sily by som nedokázala ísť do cudzej krajiny. V tomto čase som nemala žiadnu vážnu známosť, napriek tomu, že za môjho manžela sa modlilo už dlhú dobu (aspoň mne sa zdala niekedy dlhá - teraz viem, že to bolo všetko tak, ako má byť) veľa ľudí – týmto by som chcela vyjadriť veľkú vďaku. No to je už iný príbeh. Rozmýšľala som aj nad tým, či to nebude krok späť, že už naozaj by som mala riešiť svojho manžela (no v tej dobe to bolo s mužmi na nejakom „zvláštnom“ mŕtvom bode) a nie nejaký štipendijný pobyt. No nakoniec ma Pán Boh krásne neraz ubezpečil, že On je ten, ktorý to má v rukách, nie ja.
  Žiadosť už bola podaná, už som na to ani nemyslela, keď zrazu do môjho života vstúpil Jarko a vskutku nečakane a rýchlo sa to začalo vyvíjať. Vravela som si, že v tejto situácii by som už nepodávala žiadosť, no tá už bola podaná. Žiadosť som neriešila a tešili sme sa s nádherných chvíľ (slovami sa to nedá vystihnúť, ktoré nám Pán Boh z Jeho milosti doprial). Nesmierna vďaka Mu patrí za všetko. No časom sme nejako obaja cítili, že tú žiadosť schvália a bude to Božia vôľa pre nás. Modlili sme sa. Chcem sa ešte vrátiť k času, keď Jarko nebol v mojom živote a ja som už tušila, že asi ten Nový Zéland (ďalej NZ) bude Božia vôľa, vtedy som Boha veľmi prosila o milosť na pomoc v pravý čas. Bolo mi len ťažko pomyslieť, že by som mala sama ísť do cudziny bez mojich milovaných, a tak som chcela, aby to Pán Boh nejako zariadil, aby štipendijný pobyt neschválili, ak by to nemalo poslúžiť na dobré.
  Náš vzťah sa vyvíjal, môj (teraz už) manžel mal o ňom jasnú predstavu, za čo som Bohu nesmierne vďačná. Neviem vyjadriť, čo pre mňa znamenalo, keď Jarko povedal, že by šiel so mnou. Vravela som mu, že akokoľvek sa rozhodne, budem to akceptovať, no už vtedy sme si nevedeli predstaviť naše odlúčenie kvôli nejakému NZ. Bola som rada, že Pán Boh uschopnil Jarka k takému závažnému rozhodnutiu a aj na kopec následných rozhodnutí. Od prvých chvíľ sme túžili kráčať spolu cestou života, o čom nás náš Pán Boh krásne ubezpečoval. Nesmierna vďaka patrí nášmu Otcovi, ktorý napĺňa naše najskrytejšie túžby srdca, o ktorých ani nevieme. A keď nám ich Boh daruje, uvedomíme si, že to je to, po čom sme tak veľmi túžili a potrebovali sme to. Uvedomujem si, že sama by som si nevedela vybrať dobre svojho životného partnera a len náš Tvorca vie, čo presne potrebujeme, aby nás doplnil.
  Náš Boh nás povzbudzoval ohľadom cesty na NZ aj týmto Slovom:
  „Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.“ (Ž 139, 9)
  Nakoniec bol štipendijný pobyt schválený a my sme to prijali ako vec, ktorú pre nás pripravil náš Otec.

Autor: Daša Beňová