Aké je to jednoduché, aké je to rýchle. Dnes sme tu a zajtra???
V piatok zavčas ráno zazvonil telefón. Tieto skoré ranné telefonáty nikdy nesľubujú nič dobré, takmer vždy sú predzvesťou niečoho zlého, niečoho tragického. Ani neviem, ako rýchlo som bol u našich, ale čo si navždy zapamätám, to je pohľad, ktorý sa mi naskytol po príchode do bytu. Dve doktorky, traja záchranári a na posteli telo môjho otca zmietané prudkými údermi masáže srdca. Bezvládne sa zmietalo hore dolu, v pravej ruke zapichnutá infúzia, v ústach hadička, na prsiach sondy EKG, vo vzduchu napätie a strach. Bez slova sa všetci odstúpili, aby som mohol pristúpiť k otcovi, nebolo treba slov, vedeli, kto asi som. Za mnou na chodbe vzlykajúca starká, pri mne preľaknutá šubka so slzami v očiach. Doktorka zdvihla hlavu a s ustráchaným pohľadom mi oznámila, že už masírujú 10 minút a stále nič. Graf na obrazovke prístroja hlásil úplnú zástavu srdca už dlhú dobu. Opäť sa zhlboka nadýchla a masírovala ďalej, akoby to bol jej otec. Ja som stál s kamennou tvárou, ale v duchu som kričal: „Otec, otec, tak už naštartuj! Toto nám predsa neurobíš!“ Očami som tlačil krivky na obrazovke prístroja do polohy znamenajúcej život. Ale o osude môjho otca bolo už v tej chvíli rozhodnuté. Nie je možné ísť proti rozhodnutiu Pána. On je tvorcom života, ale aj režisérom nášho posledného výdychu.
Po dvadsiatich minútach masírovania už bolo všetkým jasné, že smrť stála pri mojom otcovi bližšie ako ja a moje úprimné želanie. Doktorky postupne poodopínali prístroje, záchranári vytiahli infúziu, hadičku, odpojili sondy a začali všetky tie porozkladané veci baliť do svojich záchranných kufríkov.
Za chrbtom som počul dvojnásobný plač, ale moje oči boli ešte stále suché. Suché to však neznamená, že nie smutné. Jedna z doktoriek zobrala starkú do kuchyne s otázkou, či nechce tabletku na upokojenie. Starká hrdinsky odmietla.
Ja som zatiaľ stál pri starkom a záchranári mu zopli ruky na prsiach. Pohladkal som ho po čele. Potom starká doniesla čistú bielu plachtu a oni ho ňou prikryli.
Nastal čas administratívnych úkonov. Doktorka diktovala jednému zo záchranárov text do správy o úmrtí. Čas úmrtia – 5 hodín 29 minút. Oživovanie 20 minút. Odišli sme s doktorkou do kuchyne, kým chlapi nosili prístroje a nosidlá do dvoch sanitiek zaparkovaných pred domom na okraji cesty.
Keď ostal starký sám, nebadane som sa k nemu vytratil a sadol som si na okraj postele. Poodokryl som bielu plachtu z jeho tváre a hladkal so ho po čele a po pleciach. Slzy mi tiekli ako malému chlapcovi, ale nechcel som, aby ma niekto videl. Len som počul, ako šubka prišla do izby a bez slova odišla, aby nás nerušila. Starký, nikdy som ti osobne nepovedal, že ťa mám veľmi rád, tak ti to hovorím teraz. Viem, je to pozde, ale predsa ti to hovorím.
Doktorky odišli a my traja sme ostali so starkým ležiacim v spálni pod bielou plachtou. Zavolal som Peťke, Slávke, šubke do Lopeja, poslal SMS Danke Kováčovej. Starká ešte stále nechápala, čo sa vlastne deje a sem - tam plakala. Ja som však už presne vedel, čo sa stalo, čo bude nasledovať a kto už nikdy nebude sedieť vo svojom obľúbenom kresle s Vivkou na kolenách, kto ma už nikdy nebude čakať pri okne svojej izby v čase obeda. Pokiaľ tam ležal, ešte asi trikrát som k nemu pristúpil, hladkal som ho a bolo mi hrozne. Telo bolo chladnejšie a chladnejšie, ruky úplne nevládne.
Krátko po ôsmej hodine prišli chlapi z pohrebnej služby. Dodávka zacúvala ku vchodu, chlapi vybrali kovové nosidlá a gumenú prikrývku a zamierili k bytu. A práve v tej chvíli ujo Dorazil vyšiel z dverí bytu odnaproti. Nuž, krásny to pohľad. Stál tam s otvorenými ústami a neveril, čo sa deje. Chlapi starkého uchopili za ruky a za nohy a nevládne telo bolo ako niečo, čo tu už zavadzia, čo je treba odpratať, čoho sa treba rýchlo zbaviť. A ja som v tom nevládnom tele stále videl môjho otca. To telo bolo predsa môj otec! Naložili ho na nosidlá a niesli do dodávky. Celý čas som šiel za nimi a oči sa mi potili. Neplakal som. Kovboji predsa neplačú. (Teraz trochu klamem). Potili sa mi oči. Naložili ho do auta, zavreli dvere a odišli. Odišli s telom môjho otca. Toho otca, ktorý mi dal život, staral sa o mňa, vychoval ma, ktorému som nikdy nevyznal to, čo k nemu cítim. A teraz odchádza v cudzom aute tam...Stál som na okraji cesty, pokiaľ auto nezmizlo za zákrutou. Potom už zmizlo. Počul som za sebou kroky a zacítil jemné objatie. šubka so slzami v očiach ma jemne uchopila – poď už dnu.
Pohrebná služba – vybaviť dátum pohrebu, výber truhly, kytica, parte, rozlúčková reč – bežné úkony pracovníkov so smrťou. V deň pohrebu príde rodina, príbuzní, priatelia. Slzy, kvety, objatia, stretnutia po rokoch, nastúpiť do áut a opäť odchod. Odídu známi, odídu príbuzní, odídu milované vnúčence a ostane starká s jedným zo synov a s osobou, ktorú mal starký tak veľmi rád a ktorá je starkej takou oporou aj napriek tomu, že vnúčence ju povedané tak moderne a diplomaticky – nemusia.
Nuž, deti moje, a teraz vidím otázku vo vašich očiach: A prečo nám toto všetko píšeš, o čo ti ide?
Nuž, nemal som vám to kedy vyrozprávať, deti moje, nie sme my veru zvyknutí sa takto citovo baviť. Mne vyčítate môj životný štýl, život v „hriechu“,„smilstvo“ a podobné vám do hláv tlačené vytrhnuté citáty z Knihy kníh, z Odkazu odkazov – z Biblie. Nezabúdajte pritom, že Biblia je pre mňa vrchol múdrosti, Božieho posolstva a návod na život. Denne sa upínam k Biblii a hľadám v nej silu, ktorú som pri vašej mame úplne stratil. Roky som bol úplne prázdny, vy ste trpeli, ja som trpel, vydržal som to až príliš dlho. Ťažko sa vám to veru počúva, viem. A pritom ste všetci zabudli, čo bolo pred dvomi, tromi, štyrmi rokmi a čo ma dohnalo k tomuto, pre mňa tak vážnemu kroku, o ktorom viem, že bol správny a otvoril brány niektorým nepredvídateľným udalostiam. Nehnevám sa za to na vás. Skutočne. Vy za to nemôžete. Stále vás mám rád a vždy vás budem mať rád, aj keď vám to možno neviem tak vyjadriť. Kto chce, ten cíti, kto nechce, nech si nájde odôvodnenie, že tomu tak nie je.
Viete deti, ja som si vedomý, že som si nikdy nenašiel čas si s vami len tak sadnúť, porozprávať sa, vypočuť vás. Vždy som sa niekde ponáhľal, aby som stihol dokončiť prácu, ktorou som chcel zabezpečiť vašu existenciu, vaše štúdium, vaše potreby. Áno vaše, nie moje. A z toho pramení tá moja duchovná prázdnota ku vám, mojim deťom. Mama, tá sa s vami dokáže rozprávať a preto je pre vás bližšia. Predtým to tak nebolo, nebudem sa k tomu vracať, ak veríte v pravdu, viete, kde pravda je. A u mňa sa opakuje tá moja pred chvíľou spomenutá ľútosť. Tá ľútosť, ako som nikdy nepovedal starkému, že ho tak veľmi ľúbim. A neviem to povedať ani vám, lepšie povedané, keď vám to aj nejakým spôsobom poviem, vy to len tak odbijete, že – ááále gazda, zase sa opúšťaš. Nie, neopúšťam sa, len vám to chcem povedať a vy ma hneď odbijete a ja sa už nechcem pred vami strápňovať.
A je tu opäť ten istý problém, ako pri starkom – neviem dať najavo svoju lásku, lebo som tvrdý Rafaj. Ten, čo nemá v repertoári slová ľúbim, chýbate mi, je mi ľúto, banujem, nehnevajte sa, mrzí ma – aj napriek tomu, že tomu tak je. Ten, čo ďaleko, ďaleko viac chce, ako dokáže.
A podobne je to v mojom vzťahu k starkej. Ani sa jej nepýtajte, kedy som jej povedal že ju ľúbim, že som jej za všetko veľmi, veľmi vďačný. Odpoveď by bola – nikdy! Veru deti moje, nikdy. Ja to proste nedokážem. Ale skutočnosť je iná, len prejaviť to neviem. A to isté je aj vo vzťahu k vám.
A v tejto chvíli vidím vaše reakcie na tieto slová. Peťka – Gazda sa opúúúšťa, Monika sa pousmeje a pomyslí si – hriešnik, smilník, nie je spasený, ale musíme ľúbiť všetkých, Renka – čo to ten oco trepe. A Miško sa zamračí, mrkne si mrk-mrk a začne rozmýšľať – čo tým Gazda myslel? A celý deň bude nad tým rozmýšľať. A viem, že na to príde.
Neprajem vám deti moje vidieť milovanú osobu tak, ako som ja videl starkého v jeho posledných chvíľach. A nejde tu len o otca, ale o každú osobu, ktorú milujete, ktorú máte radi, ktorú si vážite a ktorá vám bude svojim odchodom chýbať. Tou je napríklad vaša mama. Viem, že váš otec pre vás nie je tým, čím je pre vás ona, ale teším sa z toho, že ju máte radi a povzbudzujem vás v tom, vážte si ju.
Milujte sa navzájom, pomáhajte si, buďte si oporou v dobrom aj v zlom. S radosťou v srdci sledujem vašu vzájomnú náklonnosť, keď vidím ako je vám spolu dobre, ako si rozumiete, telefonujete, mailujete (mne vôbec nie, ale som si zvykol), ako je vám ľúto, keď niekto z vás odchádza napríklad z domu do Košíc. Poznám presne ten pocit, keď vyprevádzam niektorého z vás do školy. Keď svetlá posledného vozňa zmiznú za zákrutou, tak tam stojím na nástupišti s vlhkými očami. Nevadí. Život je plný príchodov a odchodov a tých ešte zažijete habadej. Verte mi.
šuďom, ktorých milujete a vážite si ich, prejavujte dennodenne to, čo k nim cítite. Nikdy neviete, kedy príde záchranka a doktor, či doktorka napíše do zápisu o úmrtí – čas úmrtia hodina X, minúta Y. A vy im už nikdy nebudete môcť povedať: šúbim ťa, milujem ťa, chýbaš mi.“ A prosím, nevyhovárajte sa, že im to poviete tam hore. Nikto z nás nevie, kam nakoniec pôjde, vy o tom nerozhodujete. Takže ešte tu na zemi!
A láska k blížnemu je tiež aj to, ak niekoho „nemusím“, nebudem sa tváriť, že ho „milujem“. To chcem len nasilu citovať niečo, ale v skutočnosti zatínam päste. Tak toto nie, deti moje. Radšej nájdite v sebe silu a ak niekoho „nemusíte“, nechajte ho bez povšimnutia. Nedávajte mu falošné nádeje, falošné šance, aj keď ho to možno bolí. Ak to vaše srdce skutočne necíti, môžete mu tým len ublížiť a sebe tým určite nepomôžete, ani tam hore.
Deti moje. Nech cez pamiatku na vášho starkého, ktorý vás tak ľúbil, vstúpi do vašich sŕdc potreba vyjadrenia lásky ešte počas spoločne strávených chvíľ tu v pominuteľnom tele. Potom neskôr, už môže byť pozde. A čas sa skutočne nedá vrátiť ani o sekundu späť.
V Banskej Bystrici 16.8.2010 v deň pohrebu môjho otca.
Po dvadsiatich minútach masírovania už bolo všetkým jasné, že smrť stála pri mojom otcovi bližšie ako ja a moje úprimné želanie. Doktorky postupne poodopínali prístroje, záchranári vytiahli infúziu, hadičku, odpojili sondy a začali všetky tie porozkladané veci baliť do svojich záchranných kufríkov.
Za chrbtom som počul dvojnásobný plač, ale moje oči boli ešte stále suché. Suché to však neznamená, že nie smutné. Jedna z doktoriek zobrala starkú do kuchyne s otázkou, či nechce tabletku na upokojenie. Starká hrdinsky odmietla.
Ja som zatiaľ stál pri starkom a záchranári mu zopli ruky na prsiach. Pohladkal som ho po čele. Potom starká doniesla čistú bielu plachtu a oni ho ňou prikryli.
Nastal čas administratívnych úkonov. Doktorka diktovala jednému zo záchranárov text do správy o úmrtí. Čas úmrtia – 5 hodín 29 minút. Oživovanie 20 minút. Odišli sme s doktorkou do kuchyne, kým chlapi nosili prístroje a nosidlá do dvoch sanitiek zaparkovaných pred domom na okraji cesty.
Keď ostal starký sám, nebadane som sa k nemu vytratil a sadol som si na okraj postele. Poodokryl som bielu plachtu z jeho tváre a hladkal so ho po čele a po pleciach. Slzy mi tiekli ako malému chlapcovi, ale nechcel som, aby ma niekto videl. Len som počul, ako šubka prišla do izby a bez slova odišla, aby nás nerušila. Starký, nikdy som ti osobne nepovedal, že ťa mám veľmi rád, tak ti to hovorím teraz. Viem, je to pozde, ale predsa ti to hovorím.
Doktorky odišli a my traja sme ostali so starkým ležiacim v spálni pod bielou plachtou. Zavolal som Peťke, Slávke, šubke do Lopeja, poslal SMS Danke Kováčovej. Starká ešte stále nechápala, čo sa vlastne deje a sem - tam plakala. Ja som však už presne vedel, čo sa stalo, čo bude nasledovať a kto už nikdy nebude sedieť vo svojom obľúbenom kresle s Vivkou na kolenách, kto ma už nikdy nebude čakať pri okne svojej izby v čase obeda. Pokiaľ tam ležal, ešte asi trikrát som k nemu pristúpil, hladkal som ho a bolo mi hrozne. Telo bolo chladnejšie a chladnejšie, ruky úplne nevládne.
Krátko po ôsmej hodine prišli chlapi z pohrebnej služby. Dodávka zacúvala ku vchodu, chlapi vybrali kovové nosidlá a gumenú prikrývku a zamierili k bytu. A práve v tej chvíli ujo Dorazil vyšiel z dverí bytu odnaproti. Nuž, krásny to pohľad. Stál tam s otvorenými ústami a neveril, čo sa deje. Chlapi starkého uchopili za ruky a za nohy a nevládne telo bolo ako niečo, čo tu už zavadzia, čo je treba odpratať, čoho sa treba rýchlo zbaviť. A ja som v tom nevládnom tele stále videl môjho otca. To telo bolo predsa môj otec! Naložili ho na nosidlá a niesli do dodávky. Celý čas som šiel za nimi a oči sa mi potili. Neplakal som. Kovboji predsa neplačú. (Teraz trochu klamem). Potili sa mi oči. Naložili ho do auta, zavreli dvere a odišli. Odišli s telom môjho otca. Toho otca, ktorý mi dal život, staral sa o mňa, vychoval ma, ktorému som nikdy nevyznal to, čo k nemu cítim. A teraz odchádza v cudzom aute tam...Stál som na okraji cesty, pokiaľ auto nezmizlo za zákrutou. Potom už zmizlo. Počul som za sebou kroky a zacítil jemné objatie. šubka so slzami v očiach ma jemne uchopila – poď už dnu.
Pohrebná služba – vybaviť dátum pohrebu, výber truhly, kytica, parte, rozlúčková reč – bežné úkony pracovníkov so smrťou. V deň pohrebu príde rodina, príbuzní, priatelia. Slzy, kvety, objatia, stretnutia po rokoch, nastúpiť do áut a opäť odchod. Odídu známi, odídu príbuzní, odídu milované vnúčence a ostane starká s jedným zo synov a s osobou, ktorú mal starký tak veľmi rád a ktorá je starkej takou oporou aj napriek tomu, že vnúčence ju povedané tak moderne a diplomaticky – nemusia.
Nuž, deti moje, a teraz vidím otázku vo vašich očiach: A prečo nám toto všetko píšeš, o čo ti ide?
Nuž, nemal som vám to kedy vyrozprávať, deti moje, nie sme my veru zvyknutí sa takto citovo baviť. Mne vyčítate môj životný štýl, život v „hriechu“,„smilstvo“ a podobné vám do hláv tlačené vytrhnuté citáty z Knihy kníh, z Odkazu odkazov – z Biblie. Nezabúdajte pritom, že Biblia je pre mňa vrchol múdrosti, Božieho posolstva a návod na život. Denne sa upínam k Biblii a hľadám v nej silu, ktorú som pri vašej mame úplne stratil. Roky som bol úplne prázdny, vy ste trpeli, ja som trpel, vydržal som to až príliš dlho. Ťažko sa vám to veru počúva, viem. A pritom ste všetci zabudli, čo bolo pred dvomi, tromi, štyrmi rokmi a čo ma dohnalo k tomuto, pre mňa tak vážnemu kroku, o ktorom viem, že bol správny a otvoril brány niektorým nepredvídateľným udalostiam. Nehnevám sa za to na vás. Skutočne. Vy za to nemôžete. Stále vás mám rád a vždy vás budem mať rád, aj keď vám to možno neviem tak vyjadriť. Kto chce, ten cíti, kto nechce, nech si nájde odôvodnenie, že tomu tak nie je.
Viete deti, ja som si vedomý, že som si nikdy nenašiel čas si s vami len tak sadnúť, porozprávať sa, vypočuť vás. Vždy som sa niekde ponáhľal, aby som stihol dokončiť prácu, ktorou som chcel zabezpečiť vašu existenciu, vaše štúdium, vaše potreby. Áno vaše, nie moje. A z toho pramení tá moja duchovná prázdnota ku vám, mojim deťom. Mama, tá sa s vami dokáže rozprávať a preto je pre vás bližšia. Predtým to tak nebolo, nebudem sa k tomu vracať, ak veríte v pravdu, viete, kde pravda je. A u mňa sa opakuje tá moja pred chvíľou spomenutá ľútosť. Tá ľútosť, ako som nikdy nepovedal starkému, že ho tak veľmi ľúbim. A neviem to povedať ani vám, lepšie povedané, keď vám to aj nejakým spôsobom poviem, vy to len tak odbijete, že – ááále gazda, zase sa opúšťaš. Nie, neopúšťam sa, len vám to chcem povedať a vy ma hneď odbijete a ja sa už nechcem pred vami strápňovať.
A je tu opäť ten istý problém, ako pri starkom – neviem dať najavo svoju lásku, lebo som tvrdý Rafaj. Ten, čo nemá v repertoári slová ľúbim, chýbate mi, je mi ľúto, banujem, nehnevajte sa, mrzí ma – aj napriek tomu, že tomu tak je. Ten, čo ďaleko, ďaleko viac chce, ako dokáže.
A podobne je to v mojom vzťahu k starkej. Ani sa jej nepýtajte, kedy som jej povedal že ju ľúbim, že som jej za všetko veľmi, veľmi vďačný. Odpoveď by bola – nikdy! Veru deti moje, nikdy. Ja to proste nedokážem. Ale skutočnosť je iná, len prejaviť to neviem. A to isté je aj vo vzťahu k vám.
A v tejto chvíli vidím vaše reakcie na tieto slová. Peťka – Gazda sa opúúúšťa, Monika sa pousmeje a pomyslí si – hriešnik, smilník, nie je spasený, ale musíme ľúbiť všetkých, Renka – čo to ten oco trepe. A Miško sa zamračí, mrkne si mrk-mrk a začne rozmýšľať – čo tým Gazda myslel? A celý deň bude nad tým rozmýšľať. A viem, že na to príde.
Neprajem vám deti moje vidieť milovanú osobu tak, ako som ja videl starkého v jeho posledných chvíľach. A nejde tu len o otca, ale o každú osobu, ktorú milujete, ktorú máte radi, ktorú si vážite a ktorá vám bude svojim odchodom chýbať. Tou je napríklad vaša mama. Viem, že váš otec pre vás nie je tým, čím je pre vás ona, ale teším sa z toho, že ju máte radi a povzbudzujem vás v tom, vážte si ju.
Milujte sa navzájom, pomáhajte si, buďte si oporou v dobrom aj v zlom. S radosťou v srdci sledujem vašu vzájomnú náklonnosť, keď vidím ako je vám spolu dobre, ako si rozumiete, telefonujete, mailujete (mne vôbec nie, ale som si zvykol), ako je vám ľúto, keď niekto z vás odchádza napríklad z domu do Košíc. Poznám presne ten pocit, keď vyprevádzam niektorého z vás do školy. Keď svetlá posledného vozňa zmiznú za zákrutou, tak tam stojím na nástupišti s vlhkými očami. Nevadí. Život je plný príchodov a odchodov a tých ešte zažijete habadej. Verte mi.
šuďom, ktorých milujete a vážite si ich, prejavujte dennodenne to, čo k nim cítite. Nikdy neviete, kedy príde záchranka a doktor, či doktorka napíše do zápisu o úmrtí – čas úmrtia hodina X, minúta Y. A vy im už nikdy nebudete môcť povedať: šúbim ťa, milujem ťa, chýbaš mi.“ A prosím, nevyhovárajte sa, že im to poviete tam hore. Nikto z nás nevie, kam nakoniec pôjde, vy o tom nerozhodujete. Takže ešte tu na zemi!
A láska k blížnemu je tiež aj to, ak niekoho „nemusím“, nebudem sa tváriť, že ho „milujem“. To chcem len nasilu citovať niečo, ale v skutočnosti zatínam päste. Tak toto nie, deti moje. Radšej nájdite v sebe silu a ak niekoho „nemusíte“, nechajte ho bez povšimnutia. Nedávajte mu falošné nádeje, falošné šance, aj keď ho to možno bolí. Ak to vaše srdce skutočne necíti, môžete mu tým len ublížiť a sebe tým určite nepomôžete, ani tam hore.
Deti moje. Nech cez pamiatku na vášho starkého, ktorý vás tak ľúbil, vstúpi do vašich sŕdc potreba vyjadrenia lásky ešte počas spoločne strávených chvíľ tu v pominuteľnom tele. Potom neskôr, už môže byť pozde. A čas sa skutočne nedá vrátiť ani o sekundu späť.
V Banskej Bystrici 16.8.2010 v deň pohrebu môjho otca.
Autor: Peter Rafaj