Jedna pani si raz povzdychla: „Ľudia sú dnes strašne egoistickí; všetci myslia iba na svoje potreby, namiesto toho, aby mysleli na tie moje.”

Už je to raz tak. Tým, že sa vyskytujeme medzi ľuďmi, dochádza vo vzťahoch k rôznym interakciám a z toho plynie aj veľa nedorozumení, nenaplnených očakávaní, dokonca zranení a bolesti. Za mnohé môže aj náš egoizmus. Budeme chvíľu premýšľať nad tým, ako opraviť to, čo sa vo vzťahoch pokazilo a zameriame sa najmä na vzťah medzi manželmi.

Opravovanie vzťahov súvisí jednoznačne s prosbou o odpustenie, takisto s odpustením a s vyjadrením odpustenia.

Každý z nás robí chyby a svojimi rozhodnutiami či reakciami spôsobujeme bolesť, zranenie a sklamanie v srdci tých, ktorí sa vyskytujú v našej blízkosti. Ospravedlnenie je vyjadrením toho, že preberám zodpovednosť za svoje konanie (slová, skutky, reakcie) a že mi nie je jedno, čo tým spôsobujem svojmu okoliu. Navyše tým, že sa ospravedlním a žiadam o odpustenie, vyjadrujem, že mi záleží na tom, aby medzi nami nezostalo nič, čo má potenciál rozdeľovať a spochybňovať dôveru. V manželstve to znamená tiež, že nedovolím, aby medzi nami zostalo niečo, čo naruší vzájomnú blízkosť s mojím manželským partnerom.

Prosba o odpustenie je pokorujúca, pretože tým priznávam, že som urobil/povedal niečo, čo som nemal (alebo naopak neurobil/nepovedal to, čo som mal). To je však v poriadku, lebo pokora je súčasťou prosby o odpustenie.

Ako požiadať o odpustenie? „Sorry!” pre mňa neznamená prosbu o odpustenie. Nakoniec „sorry” znamená ľútosť, resp. „je mi to ľúto”. To je len konštatovanie stavu aktuálnej situácie. V našom manželstve sme zaviedli prosbu o odpustenie otázkou: „Je mi ľúto, čo som urobil (či neurobil), môžeš mi odpustiť, prosím?” Tým pomôžem tomu druhému, aby vyjadril odpustenie. Verbálne vyjadrenie odpustenia pomôže obom stranám, pretože obaja vieme, či mi už bolo odpustené alebo nie. Nemusím si domýšľať. Domýšľanie je nebezpečné! 

Odpustenie je akt omilostenia a Biblia o odpustení doslova hovorí v zmysle „nechať to tak” – to znamená odpustiť a nevracať sa k tomu viac.  Ani jedna zúčastnená strana to už viac nepripomína a ideme ďalej tak, ako keby sa daná vec nikdy nestala.

Odpustenie je a musí byť súčasťou všetkých medziľudských vzťahov. Bez reality odpustenia si vo vzťahoch jednoducho nevystačíme. Asi to bude tým, že nech sa snažíme akokoľvek, ešte nám k úplnej dokonalosti predsa nejaký krôčik chýba.

To, že niekedy spomínaný „krôčik” je doslova poriadny skok, ba aj dva, by mohol potvrdiť človek, ktorý nás dobre pozná – napríklad manželský partner, ktorý nás vidí aj v tých „neuhladených” situáciách, ktorými sa pred inými radšej nechválime. Odpustiť nemusí byť vždy ľahké, veď často opakujeme rovnaké chyby a žiadame o odpustenie za tie isté veci … „tak dokedy ešte ti to mám neustále odpúšťať …?” Inokedy svojím počínaním spôsobíme partnerovi naozaj hlboké zranenie a odpustenie sa neudeje len mávnutím ruky so slovami „to nevadí”. Avšak, či je situácia taká alebo onaká, odpustiť potrebujeme vždy. Aj kvôli sebe. Zadržiavané odpustenie, resp. neodpustenie, drží v okovách neslobody aj nás samotných. Úprimne musíme priznať, že bez toho, aby nám Boh dal silu, by k odpusteniu vôbec nedošlo. A vtedy v priamom prenose zažívame skúsenosť ako Saul po svojom pomazaní za kráľa, ktorému „Hospodin premenil srdce na iné.” (1. Sam.10,9) Až keď mi Božia láska premení srdce, dokážem svojej manželke odpustiť (a teda aj zabudnúť a viac nepripomínať). 

K odpusteniu nás môže motivovať najmä skutočnosť, že skrze Pána Ježiša každému z nás, kto sa k Nemu priznal, bolo odpustené všetko, čo nás oddeľovalo od Boha a Jeho svätosti. Boh sa na nás díva ako na omilostených ľudí, ktorí sa vzdali svojho hriechu a prijali odpustenie skrze obeť Jeho Syna. 

A ešte jedno odporúčanie k odpusteniu – odpustenie neodkladajte!! Ak som bol požiadaný o odpustenie, tak to chcem urobiť akonáhle som toho schopný. Je to akt rozhodnutia. Pokiaľ mám základné nastavenie, že chcem odpustiť, tak predlžovanie doby, kedy tak naozaj urobím, nepomôže ani mne a ani vzťahu s tým konkrétnym človekom. (Teraz hovorím o odpustení ako takom, vôbec nie o vysporiadaní sa s bolesťou zo spôsobeného zranenia a ani o obnovení dôvery, to je hlbšia záležitosť). Zadržiavané odpustenie vytvára v mojom srdci priestor pre hnev, horkosť a zatrpknutosť.

Nebudem už písať o tom, koľkokrát za deň alebo koľkokrát mám odpustiť hoci aj tú istú vec, lebo to už vedia aj malé deti, že sú to nejaké násobky sedmičiek a že je to poriadne veľké číslo …

Zapamätajme si však: BUĎME neustále PRIPRAVENÍ OSPRAVEDLNIŤ SA a ODPUSTENIE NEODKLADAJME! Veď nám bolo odpustené nepomerne viac … (Mt.18,23-35)

.: Autor: Vlado Sochor