Tohtoročná Konfivíkendovka sa konala od piatka 17. 05. do nedele 19. 05. vo Veľkom Slavkove. Stretli sme sa v piatok o 13.00 pred Sportissimom na autobusovej stanici. V tomto roku nás čakala jedna novinka - presúvali sme sa autobusmi a vlakmi. Ako prvé nás čakala cesta autobusom do Ružomberka. Na začiatku sme mali obavy, či sa všetci do autobusu pomestíme.
Predsa len, skupinka 16-tich ľudí je tretina miest v autobuse. Všetko dobre dopadlo, tašky a ruksaky sme si dali do kufra autobusu a nasadli sme. Po krátkej chvíli, presne načas, sme vyštartovali smer Ružomberok. Pre mnohých z nás bola cesta zvláštnym zážitkom. Akosi sme si odvykli cestovať bežnými spojmi. Deti obsadili zadné miesta v autobuse. Cesta rýchlo ubiehala. Za hodinu sme boli v Ružomberku na autobusovej stanici. Prišli sme trochu v predstihu. Presunuli sme sa na vlak. Vo vlaku sme už mali viac priestoru a mohli sme sa aj vzájomne porozprávať. V družnej debate sme prišli do Popradu. Na prestup do Slavkova sme mali len 5 minút, takže ešte vo vlaku sme sa pripravili. Keď vlak zastavil, tak sme sa rýchlym krokom presunuli k električke. Električka ešte čakala na vlak z Košíc a keď prišli košickí cestujúci, tak sme sa vydali na posledný úsek našej cesty. Po pol piatej sme vystúpili na zastávke v Slavkove a tešili sme sa, že nám cesta dopadla tak dobre. Všetci sme v dobrej nálade prišli do areálu MEMC (Medzinárodné evanjelické mládežnícke centrum).
Zišli sa tu konfirmandi zo zborov z Trenčianskych Stankovciec, z Rimavskej Píly, z Poník a my z Radvane. Chlapci mali izbu pre seba, pomestili sa všetci desiati do jednej. Niektorí už boli na konfivíkendovke 4-krát, tak im bolo všetko známe. Konfivíkendovka mala ako hlavné posolstvo - Emócie. Prvá emócia bola Smútok. Smútok zo straty blízkeho. Potom sme mali večeru. Po večeri sme šli na krátku prechádzku. Celý deň nám Pán Boh doprial počasie bez dažďa - s výhľadom na Tatry. Po prechádzke pokračoval program emóciou Radosť, Pán Boh nám nadelil aj radosť. Potom sa deti uvoľnili pri hrách. Najprv ich vedúci rozdelili do skupín, aby sa trochu pomiešali. Potom sa takto rozdelení do skupín začali hrať rôzne hry na šikovnosť, na pozornosť. Pred večierkou sa zahrali hru Lode. Bola to dlhá hra, ale veľmi zábavná. O pol jedenástej vedúci vyhlásili večierku. Plní dojmov z cesty a z programu sa nám ťažko zaspávalo. Nakoniec však únava nad nami zvíťazila.
V sobotu bol budíček o 7:30 s hudobným sprievodom vedúcich. A po raňajkách pokračoval program ďalšou emóciou Hnev. Pred obedom sme mali oddych. Po obede sme si naplánovali prechádzku na Hrebienok. Tu sme sa rozdelili. Pre menej zdatných (Sárka, Viki, Henka a Jurko) to bola vychádzka k Studenovodským vodopádom. Prišli sme k Obrovskému vodopádu, kde sme sa otočili na návrat. Cestou naspäť nás prekvapil krátky dážď, trochu nás schladil, pretože dovtedy nám krásne svietilo slnko. Zdatnejší si to vyšliapali na vyhliadku pod Slavkovským štítom. Najzdatnejší vystúpili až k Nosu pod Slavkovským štítom. Z Hrebienka sme sa pustili cestou dolu, stihli sme to za polhodinku. Poháňalo nás, že sme sa už vracali. Posledná skupina, ktorá vystupovala na Nos, našu električku nestihla. Prišli však ďalšou. Všetci sme boli unavení, ale na tvárach žiaril deťom široký úsmev. Po večeri a krátkom oddychu z detí opadla únava. Čakali ich ťažké emócie: Strach a Samota. Sobotný večer pokračoval ďalšími hrami. Poslednou bola upravené Človeče, nehnevaj sa. Táto hra deti úplne vyšťavila, takže sa už tešili do postelí.
V nedeľu po budíčku o 7:00 pred raňajkami sme sa rýchlo pobalili. Chlapci si už pred raňajkami dali do poriadku izbu. Po raňajkách sme išli na mládežnícke služby Božie.
Ešte nás čakalo vyhodnotenie a úplný záver. Vyhrali všetky deti, počuli Božie slovo. Pán Boh na ne vylial svoju bázeň. Vedúci deťom názorne ukázali tieto emócie: Smútok, Radosť, Hnev, Strach a Samotu. Všetky emócie sú súčasťou života a iba Pán Boh nám každú z nich nadeľuje spravodlivo. Poďakovali sme Pánu Bohu a všetkým vedúcim za čas, ktorý sme mohli stráviť v Jeho náručí.
Rozlúčili sme sa a vyrazili na cestu domov zo Slavkova trochu skôr. Hodinku sme si posedeli na stanici v Poprade, kým prišiel vlak do Ružomberka. Na deťoch už bolo vidieť únavu, ale aj úsmevy a veľkú radosť, že ideme domov. Cesta nám ubehla rýchlo a o tretej sa už deti mohli zvítať s rodičmi.
Ďakujem Pánu Bohu, že nad nami držal ochrannú ruku, že nám nadelil pekné počasie. Ďakujem Mu aj za deti, ktoré poslúchali a zato, že sme všetci docestovali živí a zdraví.
.: Autor: Miroslav Pastorek