Bola sobota ráno, vstala som skôr ako zvyčajne, zvedavosť ma nenechala dlho ležať v posteli, rýchlo som musela zistiť, aké je počasie, či neprší a môžeme ísť na výlet. Potešilo ma, že hoci je pod mrakom, žiadny dážď sa nekoná. Hoci nebolo počuť ranný vtáčí koncert, ktorý ma budieval predošlé dni, bola som rada, že toto ráno sa zaobišlo bez dažďových kvapiek.
  Samozrejme, ako každé ráno som mala dosť času na všetko a nakoniec som zistila, že trolejbus o 8:03 nestíham, hoci som vstala o 6,30. Moje kroky viedli na malú železničnú stanicu v meste. Ale akokoľvek som sa ponáhľala, nestíhala som tam prísť o 8:30, kedy bol podľa rozpisu v plagátiku o túre zraz účastníkov výletu. Na miesto určenia som dorazila o 8:35, no nikoho z dorasťákov alebo mládežníkov radvanského ev. zboru som tam nenašla. Ani stopy po žiadnom známo človiečikovi. Zostala som tam zarazene stáť, ešte som si pozrela tabuľu odchodov, kedy ide najbližší vlak do Zvolena. No keď stále nik neprichádzal, pobrala som sa späť do mesta. Pomyslela som si, že zrejme už všetci odišli, že šli autom s Andym a malá stanica bola len jedným z miest zrazu účastníkov (prvé miesto bolo pred farou). No o chvíľu prišlo radostné prekvapenie, keď som už z diaľky videla húf ľudí tiahnúci sa po chodníku popri Hrone smerom od Huštáku. Tak teraz som si už bola istá, že tento krát som nič nezmeškala, naopak, bola som na dohodnutom mieste skôr ako ostatní, ktorí sa stretli už pred ev. farou v Radvani o 8:00 a odtiaľ šli pešo na železničnú stanicu v meste. Konečne sme sa teda všetci stretli, odprevadiť nás prišli aj Tomáš s Magdou, potom sme si všetci zakúpili lístky na vlak a usadili sa v kupé, kde niektorí konzumovali raňajky.
  Vo Zvolene sme sa z veľkej železničnej stanice, kde sa k nám pripojili otec s dcérou Mirkou zo Žiaru nad Hronom, vybrali cestou popri dvoch ošarpaných rómskych panelákoch a rieke Slatine na označenú cestičku lesom na Pustý hrad. Boli sme 14, z toho 9 dospelých, 1 dorasťák a 4 deti. Cestu sme si krátili a spríjemňovali vzájomnými rozhovormi, bola možnosť viac sa spoznávať aj s dvomi žiakmi ZŠ v Radvani – Simonkou a Michalom. Evka nabádala Simonku, aby poprosila Boha o silu, keď už nevládala vyjsť po strmších schodíkoch do mierneho svahu. Simonka si ujasnila, že Pán Boh je s nami všade, z čoho sme sa veľmi tešili. Po chvíľke už bežala hore kopcom a tak sme ďakovali Bohu, že jej dodal sily. Tempo bolo pozvoľné, aby ho zvládali aj deti. Jedno z nich dokonca zaspalo v nosiči na Maťovom chrbte – jeho dcérka Sárka - výstup na Pustý hrad ju zmoril  No neskôr bola plná energie.  Zastavili sme na vyhliadke, odkiaľ sme pozorovali sútok riek Slatiny a Hrona. Obdivovali sme prebúdzajúce sa púčiky listnatých stromov, malé, ešte zarosené lístky boli skrútené v puku, no všade sme pozorovali známky prebúdzajúcej sa jarnej prírody. Vyšlo slniečko a my sme pozhadzovali zo seba prebytočné vrstvy odevu, aby sme sa pri výstupe veľmi nespotili a neprechladli.
  Do areálu dolného hradu sme vyšli bočným chodníkom, prešli sme okolo obvodových múrov zrúcaniny stredovekého hradu, skrývajúcich sa v lesnatom výbežku Štiavnických vrchov. Potom sa nám otvoril nádherný výhľad na Zvolen a Poľanu. Dali sme si prestávku, niektorí si vybalili obed, iní šli preskúmať zrúcaniny horného hradu. A niečo z histórie hradu - vznikol na mieste staršieho hradiska, pôvodne to boli 2 hrady, starší horný z 12.-13. storočia a dolný asi zo začiatku 14. storočia. Pustý hrad bol vojenským, správnym a hospodárskym strediskom Zvolenského panstva, obrovského územia Turca, Liptova a Oravy, ktoré sa v polovici 13. storočia pretvorilo na Zvolenskú župu. Bol aj sídlom uhorských kráľov pri ich poľovačkách. Neskôr bol vedením hradu poverený magister Donč, ktorý dal pristaviť najmladšiu časť Pustého hradu, tzv. Dončov hrad. V 15. storočí hrad kvôli umiestneniu mimo dostupných ciest stratil svoj význam a v roku 1451 bol vypálený Jánom Huňadym. Odvtedy je v ruinách. Od r. 1992 prebieha archeologický výskum hradu, odkrývajú a konzervujú sa nadzemné časti murív hradu, čím hrad dostáva novú podobu. Zatiaľ čo horný hrad je už z veľkej časti zreštaurovaný, dolný hrad svoje poklady stále ukrýva.
  Neskôr sme sa presunuli na lavičky, ktoré sú rozmiestnené pri Vstupnej bráne, ktorá je najvyšším (571 m n.m) a najznámejším objektom hradu. Tu sme sa vyhrievali na slniečku.  Niektorí si ľahli na lavičky a slnili sa, iní obedovali, rozprávali sme sa a oddychovali. Peťo kontroloval Zuzke úlohu z angličtiny a potom nám Maťo dal biblický kvíz, ktorý pripravila Dáška. Bola nám sľúbená chutná odmena - Evkina sójová tyčinka  V kvíze boli určené podmienky, že ak sa prihlási najprv dospelý a potom dieťa, dieťa má právo odpovedať prvé. Len o pár bodov pred Samkom nakoniec zvíťazila Mirka zo Žiaru nad Hronom. No Samko bol v konečnom dôsledku víťazom sám nad sebou, pretože celú trasu prešiel bez nosenia a reptania a pri Vstupnej bráne sa ešte vyšantil so Sárkou, Veronikou aj Dáškou.
Ešte pred prvými kvapkami sme sa stihli všetci poďakovali nášmu Nebeskému Otcovi v modlitbe za vydarený deň, správne načasovanie aj čo sa týka počasia, za všetky dobré veci, ktoré pre nás robí každý deň a poprosili Ho o starostlivosť a ochranu i naďalej. Malá Simonka pridala krásnu modlitbu za mladšiu sestričku. Už počas výstupu nám prezradila, že ju chcela zavolať na výlet, no na Maťovu otázku, koľko má rokov sme sa dozvedeli, že sa narodila pred týždňom  Z modlitby nám bolo jasné, že už natrvalo zostáva v jej mysli 
  Potom sme si obliekli pršiplášte, no nakoniec vysvitlo, že ich nepotrebujeme, lebo spadlo len pár kvapiek. Prešli sme cez vstupnú bránu a odchádzali sme klesajúcou lesnou cestou s niekoľkými serpentínami, ktorá sa po tom, ako sme zanechali modrú značku, zmenila na asfaltovú cestu s poslednou zastávkou náučného chodníka a doviedla nás až k rieke Hron. Tu nás dažďové kvapky už dobehli a pršiplášte boli nevyhnutné, vďaka čomu sa niektoré deťúrence zmenili na malé strašidielka  Naše kroky viedli priamo na železničnú stanicu, kde sme sa rozlúčili s rodinkou zo Žiaru nad Hronom. Vláčik nás odviezol do B. Bystrice, kde sme si mohli vychutnať slnečný deň, pretože tu po daždi nebolo ani chýru ani slychu.