Streda 24.2.2010 - Na prvý výlet sme sa vybrali do Slovenskej šupče. Ráno sme sa stretli o 8:30 pred farou. Čakala nás tam vedúca Zuzka Dobríková. Na hlavnej autobusovej stanici sa k nám pripojila Evka s deťmi Sárkou a Samkom. Okolo 10:00 sme vystúpili v Slovenskej šupči, kde nás čakali Mirka a Kika s ockom (naši turisti zo Žiaru). Ničím sme sa nezdržiavali a išli sme za svojím cieľom - dostať sa na hrad. Evka nás „trápila“ zaujimavými otázkami, napr.: čo je anomália vody, aké stromy vidíme v okolí, či existuje hromozvod alebo bleskozvod... Na hrade nás privítal zástupca miestneho kastelána (zistili sme, že je tiež z Radvane). Hrad stále opravujú, ale niektoré miestnosti už boli pekne zrekonštruované. Prehliadka bola miestami aj nebezpečná, pretože z novej strechy padal sneh. So sprievodcom sme sa rozlúčili pri lipe Mateja Korvína. Pojedli sme všetky donesené zásoby. Rozprávali sme sa o neviestke Rachab z Jericha, ako uverila Bohu a On ju zachránil. Boh sa zľutuje aj nad najväčším hriešnikom, ak vidí v jeho srdci pokánie.
  Slniečko začalo poriadne prihrievať, tak sme všetci 12-ti využili posledný sneh na guľovačku a ešte sme si zahrali Kráľu, kráľu daj vojačka. Príjemne unavení sme sa vracali po zavodnenom chodíku na autobus domov. Na koniec nás Zuzka ešte potešila horalkou a kinder čokoládkami, ktoré nám dodali síl dostať sa domov. Dorazili sme do Radvane okolo 14:30. Upresnili sme si ešte informácie o štvrtkovom výlete a rozlúčili sa.
  Štvrtok 25.2.2010 - Tento výlet bol pre silnejšie nátury. S vedúcim Peťom Lapínom sme sa stretli opäť o 8:30 pred ev. farou siedmi. Tomáš, Janka, Grétka, Nikolka, Lucka, Deniska a Ivka. Pešo sme prešli na malú železničnú stanicu, odkiaľ sme sa vlakom odviezli do Zvolena. Prvý zážitok bol prechod cez rómsku osadu, kde naše nosy dostali zabrať. Blato, sneh, ľad a hmla sprevádzali náš hodinový výstup na hradisko. Prešli sme si zrúcaniny, videli sme studne, nádrže a pre hmlu sme nevideli pekný výhľad, ktorý nám Peťo aspoň opísal. Prečítali sme si informačné tabule o histórií, kto tam žil, že hrad nebol nikdy dobytý a len vyhorel. Dokonca jedno svoje obdobie patril aj zbojníkom. Po najedení a oddýchnutí sme nečakane veľmi rýchlo zišli dole až k vlakovej stanici. Vlak nám išiel skoro hneď. Domov sme prišli okolo 15:30. Tešili sme sa na piatok , kedy sme sa mali ísť voziť na koňoch.
  Piatok 26.2.2010 - Bol to tretí výlet v poradí, ktorý organizovala pre prázdninujúce deti n.o. ADAM. Tentokrát vedúcou bola Erika Fodorová. Zišli sme sa ráno o 8:30 pred radvanskou farou - päť detí už na mňa čakalo, v ich očiach žiarila radosť, boli pripravené vyraziť. Ešte sme vyčkali, či sa k nám nepridajú nejakí oneskorenci, medzitým sa zastavil na aute aj Peter Rafaj, ktorého koníky sme mali ísť pozrieť a on ich práve išiel pripraviť, lebo bolo plánované aj jazdenie na nich. Počasie bolo dosť nepredvídateľné. Dúfali sme, že tak bude, dokonca viacerí boli vo svojich modlitbách oveľa odvážnejší a prosili za slniečko. Cestou na malú železničnú stanicu sa k nám pridala Evka s deťúrencami. Keď sme nastupovali na vlak v B.Bystrici, trochu mrholilo, no keď sme z neho vystupovali na Sliači, už sa riadne rozpršalo. Napriek tomu nás tam čakali usmiate tváre ďalších účastníkov výletu – tri kompletné rodinky – Ďurošovci, rodina p. Petra Dubca zo Žiaru nad Hronom a Mackina kamarátka Julka s rodinkou. Povyťahovali sme dáždniky, pršiplášte - každý to, čo mal, niektorí mali našťastie aj veci do rezervy, ktorými poslúžili iným. Čas na spoločné modlitby, ktoré predniesli muži. Ako sme prichádzali k družstvu, na čiernom koníku „Montane“ nás privítal Peťo. Peťo nás zaviedol ešte k neďalekej stajni s teliatkami a kravičkami a pozval na návštevu koníkov za lepšieho počasia niekedy v máji, keď bude sucho, a deťúrence sa budú môcť previesť na Muškinom chrbte. Potom sme sa už ponáhľali skryť sa pred dažďom na železničnú stanicu, kde sme strávili čas čakania na vlak pri takých zaujímavých hrách ako Kukučka a Dostihy - tie viedla Evka, boli aktuálne a tiež sme sa pri nich dobre zahriali tlieskaním do kolien i vyskakovaním (preskakovaním priekopy) - všetci sme z tejto hry mali veľkú radosť. Spoločne sme rad radom poďakovali nášmu Pánovi za čas, ktorý sme mohli stráviť spolu, v ktorom nás vychováva k vzájomnému budovaniu sa, pripomenuli sme si, že aj napriek počasiu môžeme s Ním vždy stráviť dobrý čas, nemusíme sa zatvárať doma s pochmúrnymi myšlienkami, ale treba prísť do spoločenstva, kde sa stále čosi deje a kde môžeš cítiť Božiu prítomnosť.
Náš nebeský Otec sa o nás stará aj v takého daždivé dni, počas ktorých nemusí byť duša človeka zachmúrená, ale v nej môže svietiť slniečko nezávisle od počasia, stačí nám vedomie a pripomínanie si toho, že Boh je s nami každý deň.