V sobotu ráno sme sa stretli na autobusovej stanici, niektorí sme sa pridali po ceste a vyrazili sme na Trangošku. Okrem nás Slovákov s nami bol aj Číňan Kan Hu. Krátko sme sa pomodlili a plní síl vyrazili smerom na Chatu M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Aj keď sa cestou autobusom nachvíľu ukázalo slnko, počas výstupu na chatu, sme ho nevideli. Napriek tomu nám ale nebola zima, a hneď sme si povyzliekali zbytočné vrstvy oblečenia. Časť cesty sme išli lesom a ani nie tak veľmi do kopca, ale ako sa po našich bokoch objavovali stromy stále menej a menej často, začali sme viac stúpať. Rozdelili sme sa na menšie skupinky, podľa toho akým tempom sme chceli ísť. Zopár turistov to zobralo veľmi vážne, a svižným krokom si začali raziť cestu snehom. My ostatní sme išli pomalšie, samozrejme aby sme mohli obdivovať okolitú prírodu :D. Nakoniec sme niektorí skôr, niektorí neskôr dorazili na Chatu pod Ďumbierom. Tam sme si chvíľu oddýchli, najedli sa a znovu pokračovali na našej ceste na vrchol Ďumbiera. Čakala nás ešte asi hodina cesty, a tak sme pozbierali všetky zvyšné sily a vydali sa na cestu. Len za niekoľko minút sme stretli vedúceho horskej služby, ktorý mal pod palcom výcvik ďalších záchranárov. Prehodili sme s ním zopár slov, on nám dal zopár užitočných rád a pokračovali sme v ceste. Ako sme stúpali vyššie, bola čoraz väčšia hmla. Po čase sme už ledva videli na najbližšiu palicu, podľa ktorých sme sa orientovali. Fúkal čoraz silnejší vietor a niektorí sme si pripadali ako v dobrodružnom filme niekde v Himalájach. Keď sme si už mysleli, že nám dochádzajú posledné sily, uvideli sme skupinu (ktorej sa znovu zdalo, že ideme pomaly), ako stoja pri kríži. To bola naša cieľová rovinka. Vyškriabali sme sa na vrchol, urobili zopár fotiek a rýchlo sme sa ponáhľali dolu, lebo tam poriadne fúkalo a snežilo. Cestou dolu sme nešli normálne, ale spúšťali sme sa na lopároch alebo sáčkoch. Najskôr nám to veľmi nešlo, lebo bol hlboký sneh, ale keď sme boli nižšie, išlo nám to čoraz lepšie. Dokonca nám jeden lopár aj ušiel. Nakoniec sme ho našli skoro na úplnom spodku kopca. Spravili sme si zopár fotiek pred chatou a znovu sme sa išli zohriať dovnútra. Po chvíli sme boli už znovu na nohách, lepšie povedané na sáčkoch a lopároch. Vracali sme sa rovnakou cestou ako sme prišli a aj sáčky a lopáre sa nám lepšie šmýkali. Niekedy sa nám nedalo zabrzdiť, a tak sme do seba narazili a vytvorili „vláčik“. Aj keď sme sa takto spúšťali skoro hodinu, zdalo sa nám, že prešlo len niekoľko minút. Aj potom ako sme zišli dolu, sme sa chceli spustiť s menšieho kopčeka povedľa, ale po pár krokoch, sme zistili, že to nebude možné, lebo sme sa stále zabárali po kolená do snehu. A tak sme radšej len počkali na autobus. Ten prišiel už o chvíľu. Dokonca aj v Brezne sme stihli autobus, o ktorom sme ani nedúfali, že stihneme. Unavení, ale šťastní sme sa vrátili domov. Mali sme super čas spolu a som zaň Bohu veľmi vďačná.

---