SemFest - je to, už podľa názvu, festival, na ktorom sa pravidelne už myslím tretí rok, stretáva evanjelická mládež (SEM = spoločenstvo evanjelickej mládeže), aby sa spoločne zdieľala pri chválových koncertoch, seminároch a workshopoch.

  Tento rok sme sa tam pobrali v podaní chválospevovej kapely - ObedEdom + našej milovanej dorasťáčky Maťky. Nešli sme tam za účelom „kresťanského, resp. duchovného vyžitia sa“. Šli sme tam ako služobníci, poslúžiť ľuďom tým, čo nám Boh dal – slovom, hudbou a spevom. Šli sme tam presadiť milosť, ktorú sme od Boha dostali a tak povzbudiť i ostatných. O tom by to asi malo byť.

  Stretli sme sa v piatok 9.7. o 15:00 pred farou. Čakala nás cesta do ďalekého Záriečia (okres Púchov). Celý čas sme boli odkázaní na Božiu navigáciu, pretože nás sužovala časová tieseň, nemohli sme si dovoliť zle odbočiť či nebodaj zablúdiť. Ale ako inak, náš Pán sa o všetko postaral, dorazili sme v poriadku a včas. Včas na to, aby sme sa mohli pripraviť do služby a hrať a chváliť. Uzatvárali sme poobedňajší program, po ktorom nasledoval večerný.  Hneď, len čo sme si vybalili veci v našom dočasnom jedno-nocovom apartmáne – škole, sme sa pobrali na amfiteáter (hlavné pódium), kde už bola naplno rozbehnutá košická kapela K-projekt. Po nej nasledovala téma Srdce muža – srdce ženy. Podstatou bolo ukázať, ako sme stvorení, po čom túžime, ako sa správame z pohľadu oboch pohlaví. Medzitým nás prekvapil pán kameraman z evanjelickej televízie, ktorý chcel s nami natočiť rozhovor. Zobral si nás bokom a opýtal sa pár otázok – konkrétne čo pre nás znamená vystupovanie na Semfeste a pod. Nakoniec od náš chcel, aby sme spravili drobnú „reklamu“ na náš zbor, teda prečo by nás ľudia, keby chceli, mali prísť navštíviť, čo by u nás našli (asi nie je prekvapením, že sme jednohlasne zvolali – FARKYHO :D). Ale aj kopu iných vecí. Zostali sme ešte na troch ďalších kapelách, presnejšie skúmania hodných kapelách. Nie všetky veci boli asi v poriadku, ja osobne som z jednej z nich nemala vôbec dobrý pocit, akoby šlo skôr o sebapresadzovanie ako o vedenie ľudí ku chvále. Ale na takýchto festivaloch musíme rátať aj s takými prípadmi a hlavne musíme skúmať. Nie skákať a tlieskať na každú „super“ pesničku. V relatívne slušnom čase sme zamierili naspäť do školy. Potrebovali sme sa vyspať, keďže ráno nás opäť čakala služba – ranné chvály so slovom, ktorého sa chopil náš rečník – Martin Drienovský. Keďže téma celého festivalu bola „heartbook“ teda kniha srdca, aj toto slovo súviselo s ním(srdcom). Konkrétne bola o lenivom srdci. Ako základ poslúžila 24. Kapitola z evanjelia podľa Lukáša od verša 13-35. Boli sme povzbudení k tomu, aby sme neboli leniví veriť, aj keď okolnosti sú proti nám, aby sme sa nenechali uniesť vlastnými predstavami a očakávaniami, ale aby sme očakávali na Boha a vždy boli pripravení odpovedať na Jeho volanie. Okrem ostatných doobedňajších koncertov sme sa zúčastnili na seminári, ktorý viedla bývalá liečiteľka – praktikantka bielej mágie. Bolo to svedectvo o tom, ako ju Boh dostal zo zovretia diablovho. Osobne sa mi to veľmi páčilo, dozvedela som sa, že skutočne všetko má svoj duchovný podklad, že treba byť veľmi ostražitý, lebo diabol častokrát prichádza v podobe anjela svetla a zvádza mnohých. Preto je nesmierne dôležité, aby sme stáli veľmi blízko Božieho slova, študovali ho, verili mu a nasledovali ho!
  Napriek všetkému som rada, že som tam bola aj so svojimi súrodencami v Kristovi. Opäť sme prežili úžasný čas a odišli sme povzbudení nie len naším Tešiteľom, ale aj ľuďmi, ktorí boli vďační za našu službu, ktorých sa Boh aj skrze ňu dotýkal. Nech znie Bohu Haleluja! Tebe, drahý Otče, patrí všetka chvála, česť, úcta i vďaka naveky! Amen.

---