24.10.2010
Zuzka Šipková: Bola nedeľa. Hodiny ukazovali 17:00 a zo zborovej miestnosti sa začal ozývať spev. Vojdem dnu pretože sa akurát začala prednáška o Izraeli ktorú nám hovoril brat Rafaj. Milé prekvapenie bolo, že zborová miestnosť bola plná ľudí a tak som si hneď hľadala nejaké voľné miesto. Teda, celá prednáška sa začala chválospevmi, ktoré viedol brat Martin. Po nich boli modlitby a krátky príhovor nášho brata farára. A po ňom už bola prednáška. Hneď na úvod brat Rafaj tiež vyslovil svoje príjemné prekvapenie nad množstvom ľudí pretože si myslel, že to bude len tak v kruhu ukazovať na notebooku. Takže sa to premietalo na video projektore. Celá prednáška bola o zdieľaní sa a hovorení zážitkov z cestovania po miestach po ktorých putovali Izraelci. Popri rozprávaní, sa stále premietali fotky a niekedy putovali aj rôzne predmety ako napríklad morská soľ, rôzne kamene, ....... . Prednáška bola nesmierne pútavá a zaujímavá a tak sme si ani nevšimli ako ten čas ubehol a už bolo skoro sedem hodín. Tesne pred siedmou dozneli posledné slová brata Rafaja a prvá časť prednášky sa skončila. V druhej miestnosti bolo pripravené malé občerstvenie vo forme pudingu alebo keksíkov. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom sme sa rozišli domov.
Zuzka Vozárová: Ani sychravé a upršané počasie neodradilo viacerých nadšencov od dobrej akcie. Kým niektorí sa v zborovej miestnosti venovali premietaniu, v ostatných miestnostiach sa "usalašili" rodinky s deťmi a zopár mladých ľudí. Ako to už zvyčajne býva, boli to neúplné rodinky, a to z jednoduchého dôvodu. Jeden z rodičov bol pri premietaní a ten druhý sa venoval svojej ratolesti. Niektoré maminy (Evka, Macka a ja) pripravovali v kuchyni vynikajúci puding pre malých i veľkých. Každý priniesol, čo má rád na jeho vylepšenie alebo len tak na "zobkanie". Čiže sme mohli pridať piškóty, viacero druhov ovocia, či šľahačku. Pohárov bolo neúrekom, ak si dobre spomínam okolo 40. Naši najmenší si už celkom zvykli, že v Mlachove sú matrace najlepšou hračkou, takže sa hneď ozýval nadšený výskot a piskot detí, radujúcich sa z postavenej "opičej" dráhy. Dospelí niekedy majú čo robiť, aby zabránili prípadným nehodám, či nezhodám. V zadnej izbe prebiehali kľudnejšie hry, a to vačšinou spoločenské. Deti boli zanedlho dosť netrpezlivé a každú chvíľu nakúkali, či už je puding hotový. No rýchlo navariť také množstvo nie je hračka. Dočkali sa a s veľkou chuťou sa naň vrhli. Ušlo sa každému, kto si ho prial, hoci si niektorí dali aj po dva. Tie ich milé zababrané tváričky! No najzlatší obraz sa nám naskytol, keď sme neskôr ponúkli niečo na chrumkanie a dali to na koberec. Len čo sme sa otočili, vrhli sa na to malé "supy", ktoré ležiac na bruchu zobkali priamo z taniera.
Keď skončilo premietanie, po krátkych debatách sa postupne všetci odoberali domov, no naši najmenší nie a nie skončiť. Veď bunkre sú také super, a hoci im už aj z vlasov kvapkalo, stále nechceli prestať. Museli sme sa vychystať všetci naraz. A tak maminy poumývali a odložili riad, ocinovia uložili matrace a... deti ich znovu zvalili... a po opätovnom uložení, náročnom obliekaní, sme šli domov. Uf..., ale vďaka Pánovi, že sa môžu bratia a sestry v Pánovi aj takto stretnúť, zažiť spolu pekné a milé chvíle a lepšie sa spoznať.
Zuzka Vozárová: Ani sychravé a upršané počasie neodradilo viacerých nadšencov od dobrej akcie. Kým niektorí sa v zborovej miestnosti venovali premietaniu, v ostatných miestnostiach sa "usalašili" rodinky s deťmi a zopár mladých ľudí. Ako to už zvyčajne býva, boli to neúplné rodinky, a to z jednoduchého dôvodu. Jeden z rodičov bol pri premietaní a ten druhý sa venoval svojej ratolesti. Niektoré maminy (Evka, Macka a ja) pripravovali v kuchyni vynikajúci puding pre malých i veľkých. Každý priniesol, čo má rád na jeho vylepšenie alebo len tak na "zobkanie". Čiže sme mohli pridať piškóty, viacero druhov ovocia, či šľahačku. Pohárov bolo neúrekom, ak si dobre spomínam okolo 40. Naši najmenší si už celkom zvykli, že v Mlachove sú matrace najlepšou hračkou, takže sa hneď ozýval nadšený výskot a piskot detí, radujúcich sa z postavenej "opičej" dráhy. Dospelí niekedy majú čo robiť, aby zabránili prípadným nehodám, či nezhodám. V zadnej izbe prebiehali kľudnejšie hry, a to vačšinou spoločenské. Deti boli zanedlho dosť netrpezlivé a každú chvíľu nakúkali, či už je puding hotový. No rýchlo navariť také množstvo nie je hračka. Dočkali sa a s veľkou chuťou sa naň vrhli. Ušlo sa každému, kto si ho prial, hoci si niektorí dali aj po dva. Tie ich milé zababrané tváričky! No najzlatší obraz sa nám naskytol, keď sme neskôr ponúkli niečo na chrumkanie a dali to na koberec. Len čo sme sa otočili, vrhli sa na to malé "supy", ktoré ležiac na bruchu zobkali priamo z taniera.
Keď skončilo premietanie, po krátkych debatách sa postupne všetci odoberali domov, no naši najmenší nie a nie skončiť. Veď bunkre sú také super, a hoci im už aj z vlasov kvapkalo, stále nechceli prestať. Museli sme sa vychystať všetci naraz. A tak maminy poumývali a odložili riad, ocinovia uložili matrace a... deti ich znovu zvalili... a po opätovnom uložení, náročnom obliekaní, sme šli domov. Uf..., ale vďaka Pánovi, že sa môžu bratia a sestry v Pánovi aj takto stretnúť, zažiť spolu pekné a milé chvíle a lepšie sa spoznať.
Autori: Zuzka Šipková, Zuzka Vozárová
