Vyšla som vybalená pred vchod – von je ešte tma, fúka a padá dážď so snehom. Je sobota ráno a my sa stretáme pred siedmou na autobusovej zastávke. Napriek tomu, že hlásili sneženie, stretli sa tí, ktorí sa radi prechádzajú prírodou nielen, keď je modrá obloha a svieti slniečko. Stretli sme sa traja z nášho ev. zboru z Radvane + traja naši kamaráti. Tesne za Donovalmi bola kalamitná situácia, autobus z protismeru sa nemohol pohnúť, musel prísť pluh, ktorý odhrnul z cesty sneh. Keď som sa na to pozerala, myslela som, že nielen výstup na Choč je ohrozený, ale aj náš návrat cez Donovaly večer domov. No nik takéto myšlienky ani len nespomenul. Do Vyšného Kubína sme nakoniec prišli len zhruba s polhodinovým meškaním. V Ružomberku sa k nám pridal ešte jeden človek, takže nás už bolo 7. Keď sme vystúpili z autobusu spoločne sme sa poďakovali Ockovi za dnešný deň a prosili sme ho, aby sme mohli prežiť dobrý spoločný čas s radosťou v a o ochranu. Niečo po deviatej sme vyrazili. Stále snežilo a my sme si vykračovali po zasneženom chodníčku. Hneď po polhodinke sme stratili značku – „zviedla“ nás široká lesná zvážnica, no vďaka Bohu keď sme sa vrátili, našli sme značku a pokračovali po nej. Krásne podobenstvo v prírode pre naše životy. So stúpajúcou výškou pribúdal sneh, klesala viditeľnosť, viac fučalo, no na našu náladu to nemalo vplyv. Tešili sme sa, že môžeme byť spolu v krásnej zasneženej rozprávkovej krajine. Poniektorí sa aj vyváľali v snehu. Značenie trasy ďalej už bolo dobré. Po prevýšení niečo cez tisíc výškových metrov sme okolo 13tej došli na vrchol Choča (1 611 m n. m.), kde sme sa napriek tomu, že neboli výhľady, zdržali okolo pol hodiny. Cesta do Valaskej Dubovej išla rýchlo, keďže sme sa šmýkali na snehu. Na Poľane sme sa rozhodli, že pôjdeme neskorším autobusom a tak sme sa ešte zastavili na zrube s honosným názvom Hotel Choč, ktorý sme si poobzerali a aj sme sa tu občerstvili. Bol to nádherný deň. Veľa sme sa nasmiali. Celý deň nás neopúšťala dobrá nálada. Pre mňa osobne bol aj poučením, keď som sa dala stiahnuť a robili sme si srandu z kamoša, ktorý bol s nami, namiesto toho, aby sme sa ho snažili pochopiť a porozprávať sa s ním o tých veciach a nie ho za ne vysmiať. Isto to poznáte, ako dobre sa robí z druhých sranda bez toho, aby si človek uvedomil, že to tomu druhému môže spôsobovať bolesť. Ale som rada, že sme si to mohli z milosti Božej uvedomiť, ospravedlniť sa a snažiť sa porozumieť, prečo to ten človek tak robí a mohli sme sa o tom porozprávať. Je ťažko prijímať druhých takých, akí sú a mať ich hodnejších od seba. Ešte, že máme Boha, ktorému táto zmena v našich životoch nie je nemožná.
  Do Valaskej Dubovej sme zišli za vidna, chvíľu sme počkali – poniektorí si dali na zahriatie aj slepačí vývar a už išiel autobus do Ružomberka, kde sme sa rozlúčili s jedným kamarátom. Dlho sme nečakali a už sme sedeli v autobuse do Banskej Bystrice, ktorý prešiel bez problémov cez Donovaly.
Som rada, že mi Boh dal týchto ľudí do môjho života a že môžem s nimi prežívať krásne chvíle. Mojou túžbou je, aby som s nimi mala podiel nielen na pominuteľných veciach tohto života, ale aj na večnom živote.

A na záver niečo z Biblie – manuálu pre náš život:

Blahoslavený muž, ktorý ... v kruhu posmievačov nesedí. Žalm 1

Mnoho svojich divných skutkov a úmyslov voči nám si uskutočnil,
Hospodine, Bože môj, niet Tebe rovného!
Ak by som ich mal zvestovať a vyrozprávať,
viac by ich bolo, než možno spočítať. Žalm 40

Vďaka Bože, že si stvoril takú krásnu prírodu a vďaka za všetko čo si pre nás urobil a dennodenne robíš.

---