Z Božej milosti sme sa všetci dostavili včas na zastávku autobusu, takže sme naplánovaný výlet mohli začať radostne a bez zbytočných stresov z nedochvíľnosti. Tento výlet mal byť repete toho, čo sme už raz spoločne zažili. Pravdou však zostáva že „Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky“. Nami predvídané udalosti sa zmenili na nepredvídané. Celé dva týždne pred termínom výletu panovali na Slovensku hlboké mrazy a mne chodili po rozume rôzne myšlienky spojené s obavami. Počasie sa tri dni pred výletom zmenilo. Zimy ustúpili, napadlo mnoho snehu. Do Turčianskych Teplíc sme prišli s meškaním asi 15 minút. Nestihli sme naplánovaný prípoj vlaku do Kláštora pod Znievom. So sklamaním sme zistili, že najbližší spoj do Kláštora ide až o cca 2 hodiny. Celý náš denný plán sa týmto v podstate zboril. Povzbudením bolo, že nik tým neklesol na duchu. Vo chvíľkovej pochybnosti, ako ďalej, prišiel vynikajúci nápad od Štefana, aby sme si zobrali taxík. Týmto riešením sme boli v Kláštore iba s polhodinovým meškaním. Jedným z ťahákov výletu bola návšteva miestnej cukrárne s domácimi zákuskami nachádzajúcej sa na konci dediny pred nástupom na výstup na Zniev.
  V cukrárni sme zistili dve novinky. Prvou bola informácia, že v obci sa v tento deň konajú fašiangové oslavy spojené s obecnou zabíjačkou. Druhá správa bola, že s ohľadom na túto akciu bude cukráreň otvorená len doobeda.
Padlo rozhodnutie. Krémeše a rolády sme ochutnali pred výstupom a nie po, ako sme si to pôvodne naplánovali. Pri rozhovore v cukrárni nám domáci ozrejmili, že výstup na Zniev nie je možný, keďže chodník je zapadnutý miestami aj vyše polmetrovou snehovou perinou. Ako alternatívny tip na výstup nám odporučili miestnu kalváriu síce rovnako zapadnutú, avšak umiestnenú bližšie k dedine. Rozhodli sme sa teda zmeniť cieľ a spoločne sme sa dali prešľapovať cestu v hlbokom snehu. Po polhodinovom výstupe sme vošli do areálu kalvárie. Táto sa bez najmenšej známky života hneď zmenila na súťažný areál. Hry sme vymýšľali spontánne, avšak o to viac sme sa do nich s vervou púšťali.
  Asi po dvojhodinovom zabávaní som vyslovil pochybnosť či nám zostane dosť snehu na záverečnú disciplínu (hod snehových gúľ na cieľ). Táto však zanikla v spoločnom smiechu. Po vyšantení sme unavení zostúpili späť do dediny. S cieľom nájsť miesto zabíjačky sme prešli „menší“ okruh po Kláštore. Keď sme konečne zistili miesto jej konania (dostali sme osobné pozvanie od miestneho aktivistu – viacerí ho tipovali na starostu) museli sme sa jej návštevy zriecť z dôvodu odchodu vlaku do Turčianskych Teplíc (smutný bol hlavne Robo :)). Vlak sme stihli.
  V Tepliciach sme navštívili miestnu čínsku reštauráciu, kde sme upokojili náš hlad. Nasledovala návšteva aquaparku, kde sme sa vyhriali a vymasírovali v termálnej vode. Ten komu bolo málo zábavy sa mohol pustiť tobogánom alebo potočiť v exteriérovej vodnej centrifúge. Po troch hodinách sme sa presunuli na blízku železničnú stanicu, kde sme nastúpili na večerný vlak do Banskej Bystrice. Vo vlaku bol dostatok času na utriasanie zážitkov a dojedanie rôznych dobrôt z dna našich ruksakov. Mirko, jeden z tých čo sa zúčastnili rovnakého výletu aj pred rokom konštatoval, že to boli neporovnateľné dni a ten dnešný by sa dal pomenovať ako kulinárska fitness turistika.
Ďakujem Bohu za tento požehnaný deň, ktorý som mohol stráviť v spoločnosti mojich bratov a priateľov.