30.6.2012
Dňa 30.06.2012 sme sa zúčastnili výletu do skanzenu v Pribyline. Bola sobota a veľmi horúci deň, no napriek našim obavám o počasie a dostatok účastníkov vyšiel tento výlet skvelo.
Pred farou sme sa stretli my - ja s Katkou a Hankou, Peťo s Terezkou, Majka s Jurkom, Maťo s celou rodinou a ešte naši dorasťáci. Dohromady nás bolo za tri plné veľké autá. Pred farou sme sa po malom vzájomnom vyčkávaní (ktoré už žiaľ patrí k našim akciám:) pomodlili za Božiu prítomnosť a dozor a smelo sme vyrazili na cestu. Cesta nám aj napriek jej dĺžke (asi 100 km) ubehla rýchlo práve preto, že sme sa v aute viezli s ďalším pasažierom (s nami išiel Mišo), s ktorým sa dalo o všeličom porozprávať, a ktorý aj veľmi rád o všeličom rozpráva (a ani rádio sme nezapli:)). Čo nás celkom potešilo počas cesty bolo, že aj keď už na začiatku sme sa ako karavána áut rozišli (každý si šiel tým svojím tempom), vždy sa na nás myslelo. Toto sa prejavilo pri odbočke pri Kráľovej Lehote, kde som bol ja rozhodnutý ísť „určite“ vpravo na Liptovský Mikuláš, ale Maťo mi z ničoho nič zavolal, že treba ísť vľavo na Liptovský Hrádok. Do skanzenu pri Pribyline sme prišli okolo 11. hodiny, kedy už aj slnko začalo trochu pripekať, a preto sa naše parkovanie zmenilo na súťaživé hľadanie tieňa (v čom som mal ja výhodu, keďže som prišiel ako prvý a vychytil si posledné luxusné miestočko pod borovicou na štrkovom parkovisku). Rýchlo sme si na úvod po ceste ponaťahovali kosti, doplnili žalúdkové zásoby a šlo sa na vec.
Prehliadka so sprievodcom začínala o 12. hodine. Tu sme sa dozvedeli, že skanzen pri Pribyline je v podstate malou dedinkou s domčekmi, kostolom a malým kaštieľom zobrazujúcou život ľudí na dedine v predošlom tisícročí. Myslím, že opisovať to celé by bolo na dlho a zbytočné – lepšie raz vidieť ako veľakrát čítať, ale bolo to zaujímavé miesto nielen pre deti, kde sa naozaj dalo stráviť celé popoludnie. Po prehliadke kaštieľa, richtárovho domu, kostola s podzemnými miestnosťami a vtedajšej školy sme si dali malý „rozchod“. Väčšina sa šla pozrieť aj na miestnu úzko koľajovú železnicu a depo s rušňami, ktoré boli hlavne lákadlom pre chalanov. Menšiu časť našej skupinky však zaujala aj možnosť poobzerať zvieratá, ktoré tu chovali (ovce, kôň a somárik). Všetci sme sa opäť stretli trochu neplánovane na brehu malého potôčka. Každého očarila plytká a priezračná voda tohto potôčka, ktorá vo veľmi teplom počasí, aké vládlo celý víkend, pôsobila ako veľké lákadlo najmä na deti. Nakoniec sme jej však neodolali ani my starší a ovlažili sme si aspoň ruky (odvážni a sandálkoví aj nohy). Na záver sme si dali krátke občerstvenie s posedením pod slnečníkom v miestnom bufete „Zvonička“. Počas toho som sa ja ešte snažil dobehnúť zameškané v miestnej expozícií remesiel v jednotlivých domoch a potom sme sa pobrali späť na parkovisko. Na parkovisku sa ešte rozbehli nejaké suvenírové aktivity a hneď na to sme sa už individuálne a celkom slušne unavení vydali na cestu späť.
Bol to veľmi príjemne strávený čas v kruhu blízkych ľudí. Je skvelé mať možnosť neustále sa stretávať aj na takýchto „akciách“. Ďakujem Bohu, že aj takouto cestou nás spája a potešuje.
Pred farou sme sa stretli my - ja s Katkou a Hankou, Peťo s Terezkou, Majka s Jurkom, Maťo s celou rodinou a ešte naši dorasťáci. Dohromady nás bolo za tri plné veľké autá. Pred farou sme sa po malom vzájomnom vyčkávaní (ktoré už žiaľ patrí k našim akciám:) pomodlili za Božiu prítomnosť a dozor a smelo sme vyrazili na cestu. Cesta nám aj napriek jej dĺžke (asi 100 km) ubehla rýchlo práve preto, že sme sa v aute viezli s ďalším pasažierom (s nami išiel Mišo), s ktorým sa dalo o všeličom porozprávať, a ktorý aj veľmi rád o všeličom rozpráva (a ani rádio sme nezapli:)). Čo nás celkom potešilo počas cesty bolo, že aj keď už na začiatku sme sa ako karavána áut rozišli (každý si šiel tým svojím tempom), vždy sa na nás myslelo. Toto sa prejavilo pri odbočke pri Kráľovej Lehote, kde som bol ja rozhodnutý ísť „určite“ vpravo na Liptovský Mikuláš, ale Maťo mi z ničoho nič zavolal, že treba ísť vľavo na Liptovský Hrádok. Do skanzenu pri Pribyline sme prišli okolo 11. hodiny, kedy už aj slnko začalo trochu pripekať, a preto sa naše parkovanie zmenilo na súťaživé hľadanie tieňa (v čom som mal ja výhodu, keďže som prišiel ako prvý a vychytil si posledné luxusné miestočko pod borovicou na štrkovom parkovisku). Rýchlo sme si na úvod po ceste ponaťahovali kosti, doplnili žalúdkové zásoby a šlo sa na vec.
Prehliadka so sprievodcom začínala o 12. hodine. Tu sme sa dozvedeli, že skanzen pri Pribyline je v podstate malou dedinkou s domčekmi, kostolom a malým kaštieľom zobrazujúcou život ľudí na dedine v predošlom tisícročí. Myslím, že opisovať to celé by bolo na dlho a zbytočné – lepšie raz vidieť ako veľakrát čítať, ale bolo to zaujímavé miesto nielen pre deti, kde sa naozaj dalo stráviť celé popoludnie. Po prehliadke kaštieľa, richtárovho domu, kostola s podzemnými miestnosťami a vtedajšej školy sme si dali malý „rozchod“. Väčšina sa šla pozrieť aj na miestnu úzko koľajovú železnicu a depo s rušňami, ktoré boli hlavne lákadlom pre chalanov. Menšiu časť našej skupinky však zaujala aj možnosť poobzerať zvieratá, ktoré tu chovali (ovce, kôň a somárik). Všetci sme sa opäť stretli trochu neplánovane na brehu malého potôčka. Každého očarila plytká a priezračná voda tohto potôčka, ktorá vo veľmi teplom počasí, aké vládlo celý víkend, pôsobila ako veľké lákadlo najmä na deti. Nakoniec sme jej však neodolali ani my starší a ovlažili sme si aspoň ruky (odvážni a sandálkoví aj nohy). Na záver sme si dali krátke občerstvenie s posedením pod slnečníkom v miestnom bufete „Zvonička“. Počas toho som sa ja ešte snažil dobehnúť zameškané v miestnej expozícií remesiel v jednotlivých domoch a potom sme sa pobrali späť na parkovisko. Na parkovisku sa ešte rozbehli nejaké suvenírové aktivity a hneď na to sme sa už individuálne a celkom slušne unavení vydali na cestu späť.
Bol to veľmi príjemne strávený čas v kruhu blízkych ľudí. Je skvelé mať možnosť neustále sa stretávať aj na takýchto „akciách“. Ďakujem Bohu, že aj takouto cestou nás spája a potešuje.
Fotografie Autor: Ivo Pakši
