Prichádzali Vianoce, Silvester, zima bez snehu J, a blížil sa aj termín nášho rodinného výletu do Svitu. Dve rodiny sme si ho predĺžili až do 6.1.2016. Znovu sme prežili veľmi požehnaný a radostný čas strávený bez pracovných povinností spolu s našimi deťmi a s našimi priateľmi, bratmi a sestrami. Do Svitu sme šli už šiestykrát. Ja osobne sa tam vždy teším. Je to príjemné miesto, komfortné ubytovanie, máme zabezpečenú plnú penziu v neďalekom zariadení. Tam sa s nimi tiež už poznáme, každý rok nám povedia, ako sme znovu narástli (alebo sa rozrástli J). Snehu tentoraz nebolo vôbec, ale na našej nálade ani programe to neubralo. Vždy sa dá vymyslieť nejaký náhradný program a veselo je aj tak J. Aký posun oproti minulým rokom. Vždy mi bolo ľúto, keď nebol sneh. Tentokrát mi to neprekážalo. Aj to je Božia výchova :-).

My sme sa do Svitu vybrali okľukou dedinkami popod Kráľovu Hoľu. Videli sme aj prameň Hrona. Tak sme si spravili minipoznávací výlet po našom peknom Slovensku. Na Silvestra sme sa zúčastnili Služieb Božích v domácom cirkevnom zbore. Fajne sme sa navečerali a spravili sme si ďakovný večer s chválami a modlitbami. Každý mal povedať, za čo v tom uplynulom roku 2015 Pánu Bohu ďakuje. Ďakovať, to je súčasťou Božieho plánu pre človeka. Pretože je dobre, keď je srdce plné vďačnosti. „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!” (Žalm 103,2) Deti sa potom tešili na ohňostroje  a užili si ich dosýta nielen na Silvestra, ale aj nasledujúce dni. Púšťali si včielky, fontánky a iné miniohňostroje, čo im ešte zostali.

Čo sa týka Slova, každý deň si pripravila jedna rodina spoločné Slovo pre deti aj dospelých. Na tomto výlete sme si bližšie priblížili emócie ako sú radosť, strach a pokoj. Peťo Dubec nám hovoril o pocitoch všeobecne. Mňa tam zaujalo hlavne prirovnanie, že pocity sú ako plamene v krbe. Kým plápolajú v krbe, je všetko v poriadku. Ak by sa však rozšírili mimo krbu, vznikol by požiar… A ten vie narobiť veľa škody. Pocity nám daroval Boh a vymedzil im určitý priestor v našom živote. Ak ich my nebudeme držať na uzde, môžu nám narobiť veľa problémov. Nám má vládnuť Pán Boh a nie naše pocity. A ešte by som rada zhrnula, čo sme sa dozvedeli o jednotlivých pocitoch.

RADOSŤ: Tento svet ponúka veľa radostí, ale tie sú len krátkodobé. Pán Boh dáva dokonalú radosť, ktorú nám nikto nemôže vziať. A to je radosť zo spasenia. Tak ju hľadajme a túžme po nej!

STRACH: Strach je nepríjemný spoločník, má veľa podôb. Ale my máme na svojej strane silnejšieho spojenca! Je to Boh, ktorý mňa aj Teba drží za pravicu a vraví Ti: „Neboj sa, ja Ti pomôžem!” To som parafrázovala Izaiáša 41:13. Takže chyťme sa vo viere Nášho Boha a poďme víťaziť! Strach nemôže mať šancu! Pán Boh to neraz tak dokázal pri svojich služobníkoch!

POKOJ: Svet je plný nepokoja, a znovu je tu Boh, ktorý nám zasľubuje a ponúka dokonalý pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum! A ja k tomu len dodám. Milý čitateľ, neváhaj a načerpaj z toho nevyčerpateľného zdroja pokoja, radosti…z Pána Ježiša.

Deťom sme toto všetko priblížili im vhodným spôsobom, scénkou, hrami…, ale to bolo už vždy na fantázii jednotlivých rodiniek. Kým si deti kreslili, mali sme aj my dospelí priestor na diskusiu… A čo dodať? Teória je pekná vec, už nám to zostáva malým aj veľkým len žiť! A to je už ťažší oriešok J. Veľa príležitostí sme na to mali aj na výlete. Vždy je zaujímavé sledovať, ako si deti prvé dni na seba zvykajú a potom ako sa začnú postupne prejavovať, hnevať, paprčiť, vysmievať, presadzovať len seba... Prichádzajú rôzne spory a potom príležitosti na uplatňovanie viery v praxi ako si dokázať odpustiť, pomôcť... Veď aj my a naše deti sme len hriešni a nedokonalí ľudia, presne ako ľudia vo svete. My však vieme, kde je naša ZÁCHRANA! Veru, aj na toto sú dobré tieto naše výlety.

A tiež je krásne sledovať, ako sa tie deti rozvíjajú. Pred pár rokmi to boli bábätká. Ešte sa neprejavovali ako osobnosti. Teraz tie najstaršie z nich majú 10, 11 rokov. Sára hrá krásne na klavír, Samo zase rád hrá hokej, Kubko miluje kreslenie a rád robí šoumena. Najlepší bol však malý Dado, ktorý má síce len dva roky aj pár mesiacov :-). Akonáhle sa začalo spievať, zaujal svoj rapperský postoj a začal tancovať v rytme melódie. Deti nám raz pripravili aj program, ktorý si z vlastnej iniciatívy sami pripravili. Nasmiali sme sa. Veru, deti sú dar Boží. O čo všetko prichádzajú tí, ktorí príchod detí na svet odkladajú. A znovu sa mi len potvrdzuje, že všetko, čo Pán Boh pre človeka vymyslel a pripravil je veľmi dobré. Teraz som myslela na fakt, že Boh úplne jednoducho povedal, že muž a žena majú byť jedným telom a majú mať deti. Nič viac a nič menej. A my ľudia len radi špekulujeme, pochybujeme a Bibliu (v prípade, že ju vlastníme) na poličku odložíme. A potom sa čudujeme, prečo sa to v našom živote tak motá a komplikuje… Ale zase som odbočila. Ale ja nemôžem za to, že pri písaní článku o výlete mi myšlienky zaletia za hory-doly :-).

A že sme mali pestrý program, to Vám už prezradia nasledujúce riadky. V jeden krásny slnečný deň sme sa vybrali na turistiku na Popradské Pleso. Videli sme krásne tatranské štíty, pleso bolo celkom zamrznuté, rodinka Drienovských kvôli mladším členom si za cieľ zvolili Štrbské pleso. V jedno poobedie si niektorí spravili výlet autom do Levoče. Vo Svite na sídlisku mali spravený ľad, takže sme sa tam boli korčuľovať, chlapci si zahrali hokej. Akonáhle sa po jednej noci objavil náznak snehu (alebo to bola len námraza J), deti vytiahli klzáky a hybáj na najbližší kopec. Tomáš s Aničkou sa veru boli aj lyžovať v Lopušnej doline, iní sa len bobovali. Tam zasnežovali. Jednoducho každý si mohol prísť na svoje. Program býval aj spoločný, aj individuálny podľa našich potrieb. Ale verím tomu, že každý sa tam cítil fajn a všetci sme si dobre oddýchli a načerpali nových síl do ďalších dní, do ďalšieho kolotoča každodenných povinností. (Jasné, že doma sme museli ešte dospávať :-) ).

Ďakujeme Ti, Pane, že si nám tento výlet pripravil a doprial, že si tam bol celý čas s nami a požehnával si nás.