V sobotu 19. 03. 2016 sa u mňa vyskytla nečakaná zhoda dvoch priaznivých okolností, v ktoré som už ani nedúfal:
dve staršie deti boli rodinnou radou prehlásené za zdravé a schopné pohybu v prírode, a po mesiacoch temna konečne vyšlo slnko z mrakov. Vybral som sa teda na spoločnú prechádzku s bratmi a sestrami z nášho zboru, ktorej pôvodný cieľ bol v našom Pohľade oznámený ako Suchý vrch. To sa s ohľadom na najmenšie deti zmenilo na „výlez“ na Pršiansku Terasu a jej skaly. Pred farou sme sa stretli dve rodiny, farár kvôli krstu s nami ísť nemohol, ešte na radvanskom sídlisku sa pripojila ďalšia rodina, a štvrtú rodinu sme určili ako cieľ nášho putovania, keďže bývajú v dome na Pršianskej Terase. Cestou sme okrem obdivu prírody ako Božieho stvorenia mali možnosť aj sa porozprávať na rozličné témy, od aktuálne povolebnej politiky cez autá, ale aj nečakané biblické súvislosti, napr. naša obľúbená sporná téma: existuje kresťanská hudba, alebo len kresťanský text? Stačí mať v piesni biblicky korektné texty, aby pôsobil Duch Boží? Môže pôsobiť aj v hudbe bez slov? Zanietené debaty ťažko niesli naše deti, od narodenia zvyknuté, že sú stredobodom pozornosti a niekedy aj celého vesmíru. A zrazu sa im rodičia až tak nevenujú, už nevládzu, chcú si trošku oddýchnuť, aj sa porozprávať medzi sebou... Deti si pozornosť vynucovali hulvátskym krikom, predbiehali sa, každé si chcelo presadiť svoje, svoju vôľu, svoju cestu, svoju skalu, byť prvé a ostatnými za to patrične obdivované. A potom patrične ofučané, keď sa mu pocty nedostalo. Prejavujú sa plody výchovy. Kdeže je Slovo Božie o spravodlivosti a deťoch poslušných v Pánovi (Ef. 6/1)? Veru mám aj ja ešte čo dobiehať...
Spomenul som si na manželské večery, keď sa farár pýtal: kto kúpil deťom tie počítače, tablety a hry, a kto im ich zrazu zakazuje, lebo nič iné deti nerobia len utekajú do virtuálneho sveta? Kto sa čuduje, že sú hyperaktívne a neurotické? Sme to my, rodičia. V prírode na vychádzke však nachvíľu zmeníme prostredie, stretneme sa s realitou, nejako sa prejavíme a to je dobre. Nepatríme síce svetu, ale nie sme ani vzatí preč zo sveta, musíme v ňom žiť a konfrontovať sa s ním a prejavovať sa v ňom. Ďakujem Bohu že som sa mohol zúčastniť.
.: Autor: Igor Iliaš
