Nie, nebol to prvoaprílový žartík, skutočne sme sa tam stretli. Tí presbyteri, ktorí neprišli a neospravedlnili sa, zrejme predpokladali, že o takýto vtip išlo, ale my ostatní sme to pochopili ako volanie do služby a prišli sme. Veď práce bolo dosť, po jeseni ostalo lístie a k tomu sa pridal aj neporiadok po zime.
Zišli sme sa partia, taká akurát, veď Pán nedá nikdy horšie, akoby sme vedeli zniesť. Začali sme sa teda pomaly zhromažďovať a ako pribúdali sily, tak pribúdalo aj roboty. Je zaujímavé sledovať tento fenomén. Čím viac človek robí, tým akoby viac práce pred sebou videl. Niekedy sa vieme sústrediť iba na splnenie čiastkových cieľov, a to nám umožní sa do toho všetkého celkom nezamotať. Pán Boh nám niečo podobné ukazuje v Božom Slove, keď hovorí o tom, že: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu. (Lk 10, 2)
Niekedy sa nám totiž zdá, že všetko funguje v pohode, ľudia do kostola chodia, peniažky sa nejako na prevádzku zboru zbierajú, a preto nie je absolútne žiadna príčina na paniku. V podstate netreba už nič navyše pridávať k tomuto dobre rozbehnutému a fungujúcemu stroju. Ako taká prosperujúca firma, kde netreba nič meniť, netreba sa toho ani dotýkať, aby sa náhodou niečo nepokazilo. Pán Boh nám však celkom paušálne hovorí, že pracovníkov na jeho vinici je málo. Toto tvrdenie je platné vždy, a preto aj keby nás neviem koľko bolo a náš zbor by fungoval ako niektoré megazbory v zahraničných štátoch, vždy by bolo kde pridávať, vždy by bolo kde loviť ľudí do sietí evanjelia. Tento obraz o práci na spoločnej vinici sa dá veľmi pekne aplikovať aj na osobný život kresťana. V živote aj aktívneho veriaceho prichádzajú chvíle, kedy si povie, že viac už nemusí, však už je dosť ďaleko, už pozná Boha dostatočne nato, aby robil niečo navyše. Tento diablov klam potom necháva spustnuté niekedy živé zbory, pretože ak tomu človek podľahne, automaticky začína jeho duchovný život chladnúť. Človek, ktorý príjme túto myšlienku do srdca, hovorí, že on už toho spravil dosť, teraz už musia iní. Je to milé a dokonca podľa svetského nazerania na vec aj celkom logické, ale kto sme my, aby sme sami hodnotili a riadili svoju prácu pre Boha? Sme len služobníci, ktorí s nádejou konajú svoju službu a idú s vierou, že Boh sa o nich stará a nedá im zahynúť alebo utrpieť nejakú ujmu. Naučme sa ísť v poslušnosti s Otcom a neobracať sa stále za tým, čo sme už vykonali a ako sme boli niekedy užitoční tomuto zboru. Boh nám pripravuje skutky (Ef 2, 10) na každý deň, nevyhovárajme sa: „Nie, už bolo dosť, už nemám kedy!“
Veľká vďaka Ti patrí, Pane Ježiši, že si nás zhromaždil a že si nám dal chuť pracovať na našej radvanskej vinici, že si nám dal toľko slobody, aby sme sa nenechali poviazať svetskými bludmi, ako je prvý apríl. Buď nám i naďalej milostivý a chráň naše srdcia. Pomáhaj nám v tom všetkom Ty sám. AMEN!
.: Autor: Martin Drienovský
