„Keď sa však už blížil ku svahu Olivového vrchu, celé množstvo učeníkov začalo radostne mohutným hlasom chváliť Boha za všetky mocné činy, ktoré videli, a volali: Požehnaný, ktorý prichádza, kráľ v mene Pánovom. Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!
Ale niektorí farizeji zo zástupu Mu hovorili: Majstre, zakáž to svojim učeníkom! Odpovedal im: Hovorím vám: Ak títo budú mlčať, kamenie bude kričať.“
(Lukáš 19, 37-40)
Asi dobre viete, že v našom zbore funguje chválová skupina ObedEdom. Ja som v tejto skupine pomerne novým členom. Od novembra minulého roku zastávam funkciu zvukárky. Naša chválová skupina máva pravidelne každý utorok o 18.00 v kostole nácvik. Posledné mesiace však máme novinku, pretože v pozmenenej zostave sa v tento deň stretávame už o 17.00 a nacvičujeme v zoskupení, pre ktoré máme pracovný názov ObedEdom Junior. „Junior“ v názve vychádza z toho, že vekový priemer tejto neoficiálnej skupiny je značne nižší, a čiastočne aj preto, lebo my, ktorí v nej hráme sa s našimi hudobnými nástrojmi ešte len snažíme skamarátiť. Táto „Junior“ zostava vyzerá nasledovne: Samko Drienovský - bicie, Sára Drienovská – klavír, ja – basgitara, Jakub Pastorek - elektrická gitara a Jurko Stach - bongo. Na gitare a spevom nás sprevádza Martin Drienovský.
No a teraz sa môžeme dostať k tomu, prečo som tento článok nazvala Nezvyčajný nácvik. Prvý utorok v septembri sme mali na Juniorskom nácviku návštevníkov. Prišli s nami stráviť čas naši kamaráti, Adam a Danko Ďurošovci. Maťo preto dostal skvelý nápad a už sme pre nich zapájali mikrofóny. A oni spievali. Nehanbili sa za to, že ich hlasy bolo počuť možno až do kaštieľa Radvanských, oni spievali s radosťou. Ostatní, povzbudení touto speváckou novotou tiež usilovne a hlavne od srdca udierali na svoje hudobné nástroje. Nie, nebolo to dokonalé. Sem tam ušla melódia, sem tam ušla palička bubeníkovi, prípadne klávesy neposlúchali. Ale všetci sme vedeli, že tam stojíme na chválu nášho Boha, že hoci nemáme dokonalé hudobné sluchy a ani hlasy nie sú hlasmi profesionálnych spevákov, tak to nám predsa nemôže zabrániť v tom, aby sme Hospodinu hrali a spievali. Lebo ak my nebudeme kričať na Jeho chválu, tak budú kričať kamene.
A tu by som mohla prestať písať. Ale ten nácvik takto neskončil. Po tom, ako sme už x-tý raz zaspievali a zahrali pesničku Pane som tak veľmi rád, sa Samko rozhodol, že odloží paličky k bubnom a ide spievať tiež. K bubnom preto zasadol Martin (bez bicích nástrojov sa totiž len ťažko drží rytmus). Ja som zas zobrala Martinovu gitaru, ktorú nechal opretú na stojane a „moja“ basgitara zostala voľná. V tom sa postavil brat farár Michal, ktorý sedel v kostole a počúval toto naše zoskupenie a pustil sa hrať na basu on. A tak mix ľudí, ktorí vôbec neboli zohratí a zospievaní, zrazu vedeli čo robiť a robili to z plnej sily a z plného hrdla. No dobre, možno sme mohli trošku tej sily ubrať, lebo na nahrávke (nahrávame si každý nácvik) to potom vyznelo, že sa chceme prekričať a prehlušiť:-D ale o estetickú stránku nešlo. Spievali a hrali sme Jemu a to nás spojilo.
Prosím preto nášho Ocka Nebeského, nech nám aj naďalej požehnáva takéto okamihy, ktoré sú potom povzbudením do našich životov a dokážu vryť hlbokú ryhu do mysle, že dokonca aj ja, nie častý pisateľ do Pohľadu som od Pána dostala chuť vám o tomto nezvyčajnom zážitku napísať.
.: Autorka: Mária Stachová
