Pre tých, ktorí sa rozhodli prečítať si týchto pár riadkov, sa najprv predstavím. Volám sa Mirka Dudová a v radvanskom evanjelickom zbore naša rodina patrí medzi najmladších členov. Tento zbor, jeho spôsob fungovania a spolunažívania nás oslovil a tešíme sa z každej chvíle prežitej v spoločenstve bratov a sestier. 

Stretnutie rodín, volejbal, v lete futbal či hry na fare...to všetko sú aktivity zboru, kde, (keď sa čo i len trochu dá) moje deti nesmú chýbať. A tak sme sa doma pristihli pri myšlienke, akou činnosťou by sme aj my mohli priložiť ruku k dielu a vedeli pomôcť budovať pevné spoločenstvo, rozvíjať vzťahy a pomôcť formovať našich dorasťákov.

Možností je samozrejme veľa, ale nájsť si v tom to svoje, kde by človek využil svoje poznatky, vedomosti a zručnosti, je niekedy celkom ťažké. Určite si viacerí z vás pamätajú, ako sme v základnej škole povinne absolvovali predmet Špecifické práce. Chlapci sa načas zatvorili do dielne a majstrovali s drevom a dievčatá sa v kuchynke snažili pripraviť niečo chutné na zahryznutie. Aj pre mňa to bol taký prvý kontakt a impulz na varenie a pečenie. Tento predmet však časom zo škôl vymizol, čo osobne vnímam ako dosť veľkú škodu.

Už ako dieťa som sa rada motala mame v kuchyni. Viac ako varenie ma bavilo pečenie a aj výber môjho povolania som chcela nasmerovať týmto smerom a stať sa cukrárkou. Tlak okolia však tento zámer zmaril a moje „cukrárčenie“ ostalo pri experimentovaní z kníh, vymieňaní si receptov s kolegyňami či sledovaní relácií o varení. Takto to išlo roky... Vydala som sa, založila si rodinu. Najstaršia dcéra dorastá do veku, keď by sa mala začať učiť niečo jednoduché pripraviť, navariť, napiecť. Samú ju to však nebaví. Dievčat v jej veku máme v zbore viac a tak nám napadlo, že spolu by ich príprava jedla mohla zaujať. A ja, aj keď som nakoniec neštudovala za cukrárku, teraz s Božou pomocou, môžem svoje vedomosti posunúť ďalej a naučiť to málo, čo viem, aj naše dievčatá.

To však nebol jediný dôvod, prečo vznikla myšlienka spoločného pečenia a varenia. Raz mesačne po službách Božích, zvyčajne po Večeri Pánovej, sa zbor stretáva aj pri spoločnom obede. Objednáme si jedlo, a čas, kým ho donesú, trávime spievaním chvál či rozhovormi. Rodinný rozpočet však tento obed vždy značne zaťaží, a tak sme s Martinom hľadali spôsoby, ako znížiť náklady spojené s obedom a zároveň dosiahnuť to, aby čo najviac ľudí ostalo po službách Božích v spoločenstve ľudí z nášho cirkevného zboru, ktoré je otvorené pre všetkých nás, milujúcich Boha a svojich blížnych.

15. decembra sme sa teda stretli s dievčatami v našej kuchyni a začali pilotný program spoločného varenia a pečenia. Cieľom bolo pripraviť suché vianočné pečivo. Dievčatá s nadšením vážili, miesili, vaľkali, vykrajovali, piekli, zdobili… a jedli. Radosť pozerať sa! Verím, že dievčatá si tento spoločný čas užili aspoň tak ako ja a aj sa niečo pritom naučili. Tí z vás, ktorí v nedeľu prišli na služby Božie, mali možnosť ich výtvory aj ochutnať.

 „Každá cesta človeka správnou zdá sa vo vlastných očiach, ale Hospodin skúma srdcia.“ (Príslovia 21,2) A tak sa modlime a dúfajme, že náš úmysel sa Bohu zapáčil a požehná nám aj ďalšie naše kulinárske stretnutia.

.: Autor: Mirka Dudová