A znova sme sa v sobotu 16. 02. 2019 zišli pred Základnou školou v Radvani. Mali sme sa vydať smerom na Kalváriu na Uhlisku. Predpokladalo sa, že tam bude veľa snehu. Medzičasom však snehu ubudlo a vznikla na ňom zľadovatená škrupinka, ktorá nebola už vhodná na sánkovanie a bobovanie. Z tohto dôvodu sme spred školy vyrazili smerom na Uhlisko bez akéhokoľvek vybavenia so zámerom len sa v pokoji poprechádzať po severnej časti vrchu Urpín. Cestou sa k nám pridali Ďurošovci s našou Sárkou, ktorá už mala za sebou aj jeden volejbalový turnaj odohratý v ten deň.
To, o čom v súvislosti aj s týmito výletmi už dávnejšie premýšľam, je, že pomaly nám pred očami vzniká nové spoločenstvo. Je to spoločenstvo mládeže pozostávajúce z našich detí a z detí, ktoré sa k nim pridali, pretože sú dobrí kamoši zo školy alebo len tak zo sídliska. Všetci sa z toho tešíme, ale možno pred desiatimi rokmi sme si ani nevedeli predstaviť, že aj takéto spoločenstvo bude skúšané raz tak, ako sa tomu začína diať práve v posledných rokoch. Napriek našej kresťanskej výchove, napriek vplyvu celého zboru a neustáleho vyučovania, ktoré zažívajú vždy, keď sa stretneme, začínajú medzi nimi vznikať konflikty. Sú to väčšinou veci spojené s egoizmom a sebectvom, prípadne pýchou. Je to jasný dôkaz toho, že aj naše deti, vychované v prostredí cirkvi, majú rovnaký hriešny základ ako všetky ostatné deti v ich okolí, ktoré nevyrastajú pod vplyvom Božieho slova. Samozrejme, s dôverou vkladáme ich duše do rúk nášho Pána, ale to rozhodnutie naplno a so všetkým sa úplne odovzdať Pánovi musia už iba ony samy. Možno sa to dalo čakať a možno si niektorí z nás mysleli, že sa to nestane, ale aj my ako rodičia z nášho spoločenstva musíme teraz čeliť tejto duchovnej výzve. Musíme sa viac rozprávať o tom, ako usmerňovať či neusmerňovať ich spoločný čas, akú motiváciu používať, prípadne, o čom sa pred nimi rozprávať a o čom nie.
Celé toto zamyslenie nebolo myslené priamo v súvislosti s vychádzkou na Kalváriu. Tá prebehla slušne a deti sa spolu tešili a radovali zo zostávajúceho snehu a my dospelí sme sa porozprávali a prebrali rôzne témy - od duchovných, až k tým úplne normálnym, čo verím, že slúži aj nám na spasenie. Rozmýšľal som o tom preto, lebo väčšina detí, tvoriacich základ novorodiaceho sa spoločenstva mládeže sa dostáva do ťažkého obdobia puberty a bude treba veľa modlitieb a trpezlivosti nás rodičov, ale i všetkých našich bratov a sestier z našej radvanskej rodinky. Nakoniec sme všetci jedna rodina pred Pánom a potrebujeme sa navzájom podporovať, aby sme ako telo Kristovo rástli rovnomerne, aj starší, aj dospelí, ale aj tí mladí – puberťáci.
Nech je teda aj táto moja správa z jedného februárového výletu zároveň aj takým malým povzbudením k modlitbám za naše deti, či vlastne už pomaly mládež. Nech im Pán dá spoznať, kto sú a čo vlastne v ich živote to ich JA znamená – komu má patriť a ako s ním komunikovať. Pán stvoril pubertu a všetky tie hormonálne zmeny práve nato, aby si toto uvedomili. Nech aj spoločenstvo nás, dospelých, ale aj starších v našom zbore, dokáže z Božej milosti trpezlivo znášať ich dorastanie, aby sme nikomu z nich čo i len máličko neznemožnili ísť po tej správnej ceste. Nech je naše správanie jasným vzorom toho, ako sa majú ako dospelí správať. Je to naša úloha a v rodine to tak proste chodí. Ďakujem za nich, za nás, za všetkých, ktorí milujú Hospodina a snažia sa celým srdcom, celou dušou a celým telom, aby Boh mohol pôsobiť. Nech nám v tom všetkom náš Pán pomáha a vedie nás. AMEN!
.: Autor: Martin Drienovský
