Počas jarných prázdnin sa vybralo okolo pätnásť ľudí z dorastu aj s vedúcimi na výlet do Sebedína. Je to  dedinka blízko Banskej Bystrice. Odchádzali sme v piatok, hneď po skončení školy a poskladaní časopisov Pohľad na fare. Spoločne sme sa prešli na autobusovú stanicu odkiaľ sme si chytili autobus do Sebedína a po dvadsaťminútovej ceste sme tam konečne dorazili. Všetci sa plní nadšenia ubytovali vo svojich izbičkách v útulnom domčeku a čakali čo bude ďalej. No a čo sa nestalo, Maťo nám opäť zobral mobily, tak ako vždy a až potom sme sa dozvedeli, že výlet na ktorom sme, má byť nezvyčajne oddychový. Bolo nám oznámené, že si budeme môcť  vyskúšať, ako je to na výlete kde nemusíme vstávať o pol ôsmej a hneď potom mať rozcvičku. Všetci si tento nápad hneď osvojili a dokonca ich ani nikto nemusel prehovárať. Po rozdelení úloh sme mali slovo na tému chvála. Všetky 3 dni, čo sme tam boli mal slovo iný vedúci a vysvetľoval svoj pohľad na chválu a pritom si pomohol nejakou pesničkou, ktorú sme sa naučili. Všetky tieto slová boli veľmi obohacujúce a pritom každé špecifické. Neskôr večer sme mali spoločné chvály a s očakávaním čo prinesie ďalší deň sme išli spať. No a nasledujúci deň sa všetci vyspali doružova tak ako to Maťo spomínal, keď hovoril, že to bude pohodový výlet. A v takom kľude v akom deň začal sme ho aj celý prežili. Nerobili sme nič náročné, ako na minulých výletoch, kde sme napríklad behali tri hodiny po lese. Tu sme sa iba prechádzali, samozrejme keďže sme mali dostatok snehu, tak sme to využili a cestou sme sa trošku guľovali. Keď sme sa vrátili, mali sme už iba nejaké pohodové aktivity ako napríklad postavenie snehuliaka a jeho následné zguľovanie . Vďaka nášmu skvelému kuchárovi Gabovi, sme sa na tomto výlete aj fajne najedli a nikto sa nesťažoval. V nedeľu sme navštívili aj Služby Božie, ktoré sa konali na obecnom úrade v Sebedíne. Domácich sme obohatili svojim spevom, a vyzerali celkom potešení, keď sme odtiaľ odchádzali. No a nie len to bolo nezvyčajné, ale mali sme aj neočakávanú návštevu. Prišla nás pozrieť naša sestrička Kia, ktorá sa však výletu nemohla zúčastniť zo zdravotných dôvodov. Ale keď prišla, tak nám všetkým pozdvihla náladu svojím chytľavým smiechom. Zvyšok dňa prebehol v pohodovej nálade na pohodovej vychádzke kúsok od dedinky, kde sme mali možnosť vidieť srnky a diviaky. Večer sme sa rozlúčili s vedúcimi Maťom a Dašou, ktorých sme už ráno nevideli, lebo odchádzali skoro ráno do práce. A akoby náhodou sme ostali v izbe už iba samí dorasťáci, bez vedúcich. Hneď nám napadlo, že by sme sa s Maťom ako hlavným vedúcim mohli rozlúčiť aj tak, že by sme ho napastovali. Uskutočnilo sa viac pokusov, ale všetky skončili tak maximálne otvorením dverí, kde Maťo spal. Takže z toho nakoniec nič nebolo. Na ďalší deň sme sa už iba pobalili a odišli sme autobusom do Banskej Bystrice a odtiaľ každý buď domov, alebo niektorí išli pozrieť Lenku a Kiu do nemocnice. Myslím, že takéto pohodové výlety každý uvíta, ale aj tak to nemá na tie normálne.
 

                  Fotografie                                                                                     Autor: Filip Sochor