18.7.2009
Bola sobota 18. júla 2009. Aj tento deň sa Pán postaral o pekné a slnečné počasie, čo bolo podmienkou pre uskutočnenie tohto výletu do Čierneho Balogu. Spred fary vyrazilo päť áut, ale v cieli cesty, na naše príjemné prekvapenie, nás čakalo ešte jedno auto. Tento krásny čas v kruhu bratov a sestier v prostredí nádhernej slovenskej prírody si nenechala ujsť ani rodinka zo Žiaru nad Hronom. A ako bolo už napísané na letáčiku Prázdniny s ADAMom, naozaj, boli tu malí i veľkí, mladí i starší, a tak spojení jedným Pánom, jednou vierou, jedným krstom; jedným Bohom a Otcom všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých (Ef 4, 5-6), sme mohli spolu zažiť úžasné a pokojné chvíle.
Veľmi ma prekvapilo, že cesta železničkou do Lesníckeho skanzenu Vydrovo, trvala len 8 minút a bola pomerne pomalá. Keď sme dorazili na miesto činu, mali sme na výber niekoľko ciest, ktorými sme mohli ísť. Avšak zvolili sme si tú, ako sme neskôr zistili, ktorá bola dosť namáhavá na prejazd s kočíkmi. Dúfam, že cesta života, ktorou kráčame, nie je ako táto, kostrbatá a neistá, ale že sa končí tvárou v tvár Toho, ktorý nás stvoril. Cestou sme sa zastavovali pri atrakciách skanzenu, napr. pri lesnej víle, klietke na odchyt lesnej zveri, vrtuľníku, pri LKT (lesných kolesových traktoroch) a iných strojoch, ktoré súvisia s prácou v lese. Niektorí z nás sa zatúlali aj do lesníckeho múzea. Na každom kroku číhali na nás rôzne informačné tabule. Cestou späť sa kočíky vydali radšej po asfaltke, ktorá sa pred nami vynorila, až keď sme vyšli z lesa. Ostatní sa vrátili inou lesnou cestou. Deti už boli trochu namrzené, keďže vynechali pravidelný popoludňajší spánok, a tak bol už čas, kedy bolo treba opustiť tento lesný svet.
Vďaka Ti, Pane môj, za tento požehnaný čas, keď sa stretol Tvoj ľud, za rozhovory, ktoré odzneli, za vzájomné zbližovanie sa a poznávanie Tvojej veľkej lásky k nám, ktorá spolu s Tvojou milosťou trvá naveky vekov. Amen.
Autor: Veronika Miková
Veľmi ma prekvapilo, že cesta železničkou do Lesníckeho skanzenu Vydrovo, trvala len 8 minút a bola pomerne pomalá. Keď sme dorazili na miesto činu, mali sme na výber niekoľko ciest, ktorými sme mohli ísť. Avšak zvolili sme si tú, ako sme neskôr zistili, ktorá bola dosť namáhavá na prejazd s kočíkmi. Dúfam, že cesta života, ktorou kráčame, nie je ako táto, kostrbatá a neistá, ale že sa končí tvárou v tvár Toho, ktorý nás stvoril. Cestou sme sa zastavovali pri atrakciách skanzenu, napr. pri lesnej víle, klietke na odchyt lesnej zveri, vrtuľníku, pri LKT (lesných kolesových traktoroch) a iných strojoch, ktoré súvisia s prácou v lese. Niektorí z nás sa zatúlali aj do lesníckeho múzea. Na každom kroku číhali na nás rôzne informačné tabule. Cestou späť sa kočíky vydali radšej po asfaltke, ktorá sa pred nami vynorila, až keď sme vyšli z lesa. Ostatní sa vrátili inou lesnou cestou. Deti už boli trochu namrzené, keďže vynechali pravidelný popoludňajší spánok, a tak bol už čas, kedy bolo treba opustiť tento lesný svet.
Vďaka Ti, Pane môj, za tento požehnaný čas, keď sa stretol Tvoj ľud, za rozhovory, ktoré odzneli, za vzájomné zbližovanie sa a poznávanie Tvojej veľkej lásky k nám, ktorá spolu s Tvojou milosťou trvá naveky vekov. Amen.
Autor: Veronika Miková
