29.1.2011
Je ešte hlboká, tmavá mrazivá noc, 5:30 h a mne zvoní budík. „Hybaj, už je čas vstávať, ak chceš ísť na turistiku!“ akoby ku mne prehováral. Pamätám si ešte, že v noci sa mi snívalo, že sme zmeškali spoje, ktoré nás tam mali dopraviť, a preto som sa ešte v krátkosti pomodlila, aby sme to stihli. Deň pred dňom D som sa dohodla s mojou sestričkou na mládeži, či by sme mohli ísť pešo na stanicu a ona súhlasila. Sľúbila som jej, že prídem k nej ešte pred šiestou, avšak akosi som to matematicky nevymerala dobre s časom potrebným na prípravu na výlet, a tak som meškala 10 minút. Múdrosť Božia zachytená prostredníctvom slov Kazateľa nás napomína – Ak dáš sľub pred Bohom, nemeškaj splniť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, akoby si mal sľúbiť, a nesplniť (Kazateľ 5, 3-4). Bolo mi ľúto, že som meškala, viem, že som tým spôsobila stres. Pridali sme do kroku. Keď sme boli na moste pri Europe SC, zvoní mi mobil. Ešte mi brat v Pánovi nestihol položiť otázku a moja odpoveď znela: „Sme na moste, už ideme.“ Čakal nás totiž pri Huštáku ešte s jedným priateľom. Tak sme sa štyria pobrali na stanicu. Niekto by si možno povedal, že príjemná ranná prechádzka, ale nie pri -16°C! Napodiv ani táto skutočnosť nám nijako neodobrala z dobrej nálady, ba ani úsmev na perách nám nechýbal. Na nástupišti č. 2 sme sa napokon stretli ôsmi a ďalší dvaja nás už čakali v autobuse smerujúcom do Turčianskych Teplíc.
Odtiaľ sme sa presunuli na vlakovú stanicu, kde sme si kúpili lístky na vlak do Kláštora pod Znievom. Keď sme dorazili na miesto určenia, pomodlili sme sa, urobili sme pamätnú fotku a hajde vpred. Neúprosná zima nás sprevádzala pri každom kroku. Vždy sa mi veľmi páči, keď dievčatám zamrznú vlasy, majú ich krásne povykrúcané a postriebrené, ale to, že niektorí z nás mali inovať priamo na mihalniciach, zaskočilo aj mňa. Kráčajúc cestou sme si všimli miestny podnik Kláštorná. „Kláštornú vyrábajú v Kláštore pod Znievom, mám rada takéto matematicko-logické spojitosti a napr. aj medzerník robí medzery a hriankovač hrianky!“ poznamenala som radostne. Táto dedinka je architektonický skvost. Pozdĺž nej tečie potôčik, ktorý z oboch strán lemuje cesta. Príjemné, pokojné prostredie dedinského rázu nás vrúcne privítalo. Pred samotným výstupom na hrad Zniev sme zavítali do miestneho obchodu, kde sme strávili príjemné chvíle pri kávičke a veterníkoch. Takto posilnení sme sa vydali na cestu, niektorí však zostali pod horou a obdivovali krásu prírody, ktorú stvoril náš Pán. Kopec sa zdal spočiatku neveľkým, o jeho mohutnosti sme sa však presvedčili na vlastné oči. Pán nám prial, a tak vykuklo aj slniečko, ktoré dodalo farebný lesk kryštálikom snehu – krásne sa trblietali. Pri výstupe sa nám naskytli čarokrásne pohľady na dedinu, na hory, na stvorenstvo, čo sme zachytili prostredníctvom fotoaparátu. Pri zostupe z hradu Zniev nás do dediny hnala túžba po ďalšom koláčiku. Kým sme si na ňom pochutnávali, iní mali skôr chuť skúmať dedinku. Zistili sme, že v Kláštore pod Znievom bolo v roku 1869 založené prvé slovenské katolícke gymnázium. Celý deň by som rozdelila na dve kapitoly s dvoma podkapitolami. Prvá kapitola hrad Zniev s podkapitolou koláč a druhá aquapark v Turčianskych Tepliciach s podkapitolou reštaurácia Oáza. Týmto som naznačila aj budúci vývoj. Veselo si vykračujúc sme sa opäť pobrali na stanicu, odkiaľ nás moderný vláčik odviezol do Turčianskych Teplíc. Keďže v aquaparku sme chceli pobudnúť 3 hodiny, mali sme ešte priveľa času do odchodu vlaku do Bystrice, a tak padlo rozumné rozhodnutie, že ešte pred aquaparkom si pochutnáme v reštaurácii Oáza. Veď predsa v aquaparku by sme tri hodiny nejedli! Keď sme si kupovali vstupné, zarazilo nás, že sa nedá uplatniť zľava na základe študentského preukazu ISIC, ani na základe preukazu ZŤP. Jediné, čo na nich platilo, boli cestovné lístky od vlaku. Za to, že sme využili služby slovenských železníc, sme dostali zľavu, neobvyklé, no možné...
Po nie náročnej túre nám prišiel aquapark vhod. Veď tak to bolo aj pôvodne plánované... A tu si už každý našiel to svoje – horúci bazén, bazény vonku, vírivka, tobogány a iné atrakcie. Boli tam dva tobogány, cesta jedným trvala 20 sekúnd a cesta druhým len 4! Na ten sme sa však neodvážili... Napriek menším komplikáciám sme, vďaka Pánovi, všetci stihli aj posledný vlak. Prechádzali sme cez množstvo tunelov, no kvôli tme sme si to veľmi neužili. Vo vlaku sme si pozerali fotky, ktoré sme nafotili, počúvali sme chvály, čo-to sme si čítali aj zo Slova (1Korintským 11, 17-34). Počas výletu prišla totiž reč aj na biblickú hodinu (koná sa každý štvrtok o 17,00 hod na fare) brata farára, ktorý hovoril o večeri Pánovej, tak sme si to vyhľadali v Jeho slove. Vystúpili sme na hlavnej stanici, no keď sme zistili, že sme mohli vystúpiť na malej, niektorí z nás znovu naskočili do vlaku, kde sme ešte nadviazali rozhovor s konduktorkou a zvedavo sme sa jej vypytovali... Takýto krásny deň a ísť do nočnej?! Mňa sa to síce netýkalo, ale zo solidarity sme sa my štyria ešte vybrali na čaj z čerstvej mäty so zázvorom.
Ďakujem Ti, Pane môj, za celý dnešný deň, že si nás sprevádzal, ochraňoval, že si nám dával postíhať všetky vlaky a autobus, že si nám dával dobrý čas pri rozhovoroch, že sme sa mohli spolu zdieľať i za to, že som mohla vidieť nádheru, ktorú si stvoril – Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť aj vládu, lebo Ty si stvoril všetky veci, Tvojou vôľou trvali a boli stvorené! (Zjavenie 4, 11)
Odtiaľ sme sa presunuli na vlakovú stanicu, kde sme si kúpili lístky na vlak do Kláštora pod Znievom. Keď sme dorazili na miesto určenia, pomodlili sme sa, urobili sme pamätnú fotku a hajde vpred. Neúprosná zima nás sprevádzala pri každom kroku. Vždy sa mi veľmi páči, keď dievčatám zamrznú vlasy, majú ich krásne povykrúcané a postriebrené, ale to, že niektorí z nás mali inovať priamo na mihalniciach, zaskočilo aj mňa. Kráčajúc cestou sme si všimli miestny podnik Kláštorná. „Kláštornú vyrábajú v Kláštore pod Znievom, mám rada takéto matematicko-logické spojitosti a napr. aj medzerník robí medzery a hriankovač hrianky!“ poznamenala som radostne. Táto dedinka je architektonický skvost. Pozdĺž nej tečie potôčik, ktorý z oboch strán lemuje cesta. Príjemné, pokojné prostredie dedinského rázu nás vrúcne privítalo. Pred samotným výstupom na hrad Zniev sme zavítali do miestneho obchodu, kde sme strávili príjemné chvíle pri kávičke a veterníkoch. Takto posilnení sme sa vydali na cestu, niektorí však zostali pod horou a obdivovali krásu prírody, ktorú stvoril náš Pán. Kopec sa zdal spočiatku neveľkým, o jeho mohutnosti sme sa však presvedčili na vlastné oči. Pán nám prial, a tak vykuklo aj slniečko, ktoré dodalo farebný lesk kryštálikom snehu – krásne sa trblietali. Pri výstupe sa nám naskytli čarokrásne pohľady na dedinu, na hory, na stvorenstvo, čo sme zachytili prostredníctvom fotoaparátu. Pri zostupe z hradu Zniev nás do dediny hnala túžba po ďalšom koláčiku. Kým sme si na ňom pochutnávali, iní mali skôr chuť skúmať dedinku. Zistili sme, že v Kláštore pod Znievom bolo v roku 1869 založené prvé slovenské katolícke gymnázium. Celý deň by som rozdelila na dve kapitoly s dvoma podkapitolami. Prvá kapitola hrad Zniev s podkapitolou koláč a druhá aquapark v Turčianskych Tepliciach s podkapitolou reštaurácia Oáza. Týmto som naznačila aj budúci vývoj. Veselo si vykračujúc sme sa opäť pobrali na stanicu, odkiaľ nás moderný vláčik odviezol do Turčianskych Teplíc. Keďže v aquaparku sme chceli pobudnúť 3 hodiny, mali sme ešte priveľa času do odchodu vlaku do Bystrice, a tak padlo rozumné rozhodnutie, že ešte pred aquaparkom si pochutnáme v reštaurácii Oáza. Veď predsa v aquaparku by sme tri hodiny nejedli! Keď sme si kupovali vstupné, zarazilo nás, že sa nedá uplatniť zľava na základe študentského preukazu ISIC, ani na základe preukazu ZŤP. Jediné, čo na nich platilo, boli cestovné lístky od vlaku. Za to, že sme využili služby slovenských železníc, sme dostali zľavu, neobvyklé, no možné...
Po nie náročnej túre nám prišiel aquapark vhod. Veď tak to bolo aj pôvodne plánované... A tu si už každý našiel to svoje – horúci bazén, bazény vonku, vírivka, tobogány a iné atrakcie. Boli tam dva tobogány, cesta jedným trvala 20 sekúnd a cesta druhým len 4! Na ten sme sa však neodvážili... Napriek menším komplikáciám sme, vďaka Pánovi, všetci stihli aj posledný vlak. Prechádzali sme cez množstvo tunelov, no kvôli tme sme si to veľmi neužili. Vo vlaku sme si pozerali fotky, ktoré sme nafotili, počúvali sme chvály, čo-to sme si čítali aj zo Slova (1Korintským 11, 17-34). Počas výletu prišla totiž reč aj na biblickú hodinu (koná sa každý štvrtok o 17,00 hod na fare) brata farára, ktorý hovoril o večeri Pánovej, tak sme si to vyhľadali v Jeho slove. Vystúpili sme na hlavnej stanici, no keď sme zistili, že sme mohli vystúpiť na malej, niektorí z nás znovu naskočili do vlaku, kde sme ešte nadviazali rozhovor s konduktorkou a zvedavo sme sa jej vypytovali... Takýto krásny deň a ísť do nočnej?! Mňa sa to síce netýkalo, ale zo solidarity sme sa my štyria ešte vybrali na čaj z čerstvej mäty so zázvorom.
Ďakujem Ti, Pane môj, za celý dnešný deň, že si nás sprevádzal, ochraňoval, že si nám dával postíhať všetky vlaky a autobus, že si nám dával dobrý čas pri rozhovoroch, že sme sa mohli spolu zdieľať i za to, že som mohla vidieť nádheru, ktorú si stvoril – Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť aj vládu, lebo Ty si stvoril všetky veci, Tvojou vôľou trvali a boli stvorené! (Zjavenie 4, 11)
Fotografie Autor: Veronika Miková
