26.2.2011
V poslednú februárovú sobotu 26.2.2011 sme sa traja bratia a jedna sestra z nášho zboru pripojili k hromadnej turistickej akcii na bežkách, ktorú organizoval turistický oddiel KST Lokomotíva Banská Bystrica. Trasa prechodu viedla z Donovalov na Staré Hory.
Odchod bol o 8:00h. autobusmi z Námestia slobody. O hodinu neskôr sme už na slnkom zaliatych Donovaloch šliapali s bežkami na pleciach smerom na Polianku. Na kopci sme si bežky pripli a nasledoval nádherný zjazd na Krčahy. Snehu bolo málo, kde –tu vykúkali spod neho trsy trávy. Výhľady na okolité pohoria boli nádherné. Za chrbtom sme sa vzďaľovali od majestátnej Prašivej, pred nami vpravo sa belel masív Krížnej, Ostredok, Čierny kameň a Rakytov. Pred nami bol Pánsky diel a vľavo, na južnej strane bolo zreteľne vidieť rozložitú Poľanu a šubietovský Vepor. Z Krčahov nasledovalo zväčša mierne stúpanie po juhovýchodnom úbočí zalesneného hrebeňa Starohorských vrchov. Sneh sa držal už len na lesnej ceste, na ktorej bola stopa. Svahy boli už bez snehu, čakajúce na jar. Pred Jelenskou skalou sme prešli na severozápadnú stranu hrebeňa, kde bolo trochu viac snehu. Po vrstevnici sme sa zvážnicou dostali do sedla Dolný Šturec, pred ktorým som stratil kontakt s čelnou skupinou turistov. V sedle som sa posilnil a v mobile mi cinkla smutná sms, že zomrela jedna naša staršia sestra. Pomodlil som sa a pokračoval som sám miernym zjazdom na Graniarku. Pred poslednou zákrutou nad opustenou horárňou Graniarka som neskoro zbadal zo snehu vyčnievajúce kamene, na ktoré som lyžami nabehol, tie ma prudko zabrzdili a ja som“hodil papuliaka“. Padal som na ľavý bok a v rýchlosti som reflexívne skrčil päste na hruď a keď som na ne dopadol, pri srdci mi od nárazu prasklo jedno ľavé rebro. Ďakoval som, že som tak dobre obišiel a že som si nezlámal hnáty. Odtiaľ som už išiel pešo na Piesky, kde som však zle odbočil a namiesto na Staré Hory som prišiel do Polkanovej a odtiaľ do Uľanky na autobus.
Chlieb s masťou a cibuľou, ktorým sa posilňovali moji kolegovia v reštaurácii na Starých Horách, mi nechýbal a bol som rád, že som prežil pekný deň na bežkách v lone našej krásnej prírody, aj keď ma bude pár dní bolieť rebro nad srdcom. Som vďačný Bohu, že nás tak predivne utvoril a naše srdcia sú chránené nielen hrudným košom, ale aj Jeho starostlivosťou. A hoci som aj trochu poblúdil, viem, že som nezblúdil od Božieho Slova a z Jeho prítomnosti.
Odchod bol o 8:00h. autobusmi z Námestia slobody. O hodinu neskôr sme už na slnkom zaliatych Donovaloch šliapali s bežkami na pleciach smerom na Polianku. Na kopci sme si bežky pripli a nasledoval nádherný zjazd na Krčahy. Snehu bolo málo, kde –tu vykúkali spod neho trsy trávy. Výhľady na okolité pohoria boli nádherné. Za chrbtom sme sa vzďaľovali od majestátnej Prašivej, pred nami vpravo sa belel masív Krížnej, Ostredok, Čierny kameň a Rakytov. Pred nami bol Pánsky diel a vľavo, na južnej strane bolo zreteľne vidieť rozložitú Poľanu a šubietovský Vepor. Z Krčahov nasledovalo zväčša mierne stúpanie po juhovýchodnom úbočí zalesneného hrebeňa Starohorských vrchov. Sneh sa držal už len na lesnej ceste, na ktorej bola stopa. Svahy boli už bez snehu, čakajúce na jar. Pred Jelenskou skalou sme prešli na severozápadnú stranu hrebeňa, kde bolo trochu viac snehu. Po vrstevnici sme sa zvážnicou dostali do sedla Dolný Šturec, pred ktorým som stratil kontakt s čelnou skupinou turistov. V sedle som sa posilnil a v mobile mi cinkla smutná sms, že zomrela jedna naša staršia sestra. Pomodlil som sa a pokračoval som sám miernym zjazdom na Graniarku. Pred poslednou zákrutou nad opustenou horárňou Graniarka som neskoro zbadal zo snehu vyčnievajúce kamene, na ktoré som lyžami nabehol, tie ma prudko zabrzdili a ja som“hodil papuliaka“. Padal som na ľavý bok a v rýchlosti som reflexívne skrčil päste na hruď a keď som na ne dopadol, pri srdci mi od nárazu prasklo jedno ľavé rebro. Ďakoval som, že som tak dobre obišiel a že som si nezlámal hnáty. Odtiaľ som už išiel pešo na Piesky, kde som však zle odbočil a namiesto na Staré Hory som prišiel do Polkanovej a odtiaľ do Uľanky na autobus.
Chlieb s masťou a cibuľou, ktorým sa posilňovali moji kolegovia v reštaurácii na Starých Horách, mi nechýbal a bol som rád, že som prežil pekný deň na bežkách v lone našej krásnej prírody, aj keď ma bude pár dní bolieť rebro nad srdcom. Som vďačný Bohu, že nás tak predivne utvoril a naše srdcia sú chránené nielen hrudným košom, ale aj Jeho starostlivosťou. A hoci som aj trochu poblúdil, viem, že som nezblúdil od Božieho Slova a z Jeho prítomnosti.
Autor: Ivan Jaraba
