20.5.2011
V Piatok 20-teho mája sme na mládeži mali zaujímavú tému o zvedavosti ľudí. Okrem iného sa každý z nás zveril s tým, na čo je momentálne zvedavý. Ja som uviedol sobotný výlet a to, ako celý deň dopadol si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.
V sobotu sme si museli ráno privstať, pretože sme sa rozhodli ísť vlakom do Stankovian s prestupom vo Vrútkach už o 5.35 zo stanice mesto. Na stanici sme sa zišli celkom siedmi. Radostné bolo zistenie, že medzi nami boli aj niektorí, ktorých účasť bola deň vopred ešte neistá. V Stankovanoch sa začiatok turistickej trasy nachádza priamo pri vlakovej stanici, a tak sme nemali najmenší problém vyraziť. Spoločne sme sa v kruhu pomodlili za tento deň, počasie, radostné chvíle, ako aj ochranu pred nehodami, divými zvermi a lúpežníkmi ☺. Cesta stúpala Škútovou dolinou po orosených trávnatých lúkach až po sedlo, kde sme stretli pasúce sa stádo oviec. Neplánovane sme pri toľkých podnetoch stratili chodník. Preto sme oslovili pastierov s otázkou, kadiaľ pokračovať. Povzbudením bolo vidieť, ako si miestni ľudia vážia tradície. Vidiac zvážať z košiara do doliny ovčie mlieko tradične s konským povozom (a nie džípom) bolo pre nás - mestských ľudí - opäť zážitkom. Cestou na hrebeň sme si dali malú prestávku pri kamennom brale s vyhliadkou, ohniskom a malou jaskyňou. Po ďalšom stúpaní sme spoločne dorazili na vytúžený Šíp (1170m). Pred nami sa razom rozprestrela nádherná krajina, oblečená v zelenom májovom rúchu. Každému, kto tu ešte nebol, vrelo odporúčam tento vrch navštíviť. Pred nami sa otvorila dolina Váhu až po šubochňu, v pozadí Veľkú Fatru s Čiernym kameňom i Ploskú, naľavo cez kopec je vidieť Komjatnú a za ňou majestátny Choč. Tu sme si posedeli občerstvili sme sa a asi po pol hodine sme pokračovali hrebeňom na Zadný Šíp. Je tu osadený vysoký drevený kríž a z rozprávania miestneho sme sa dozvedeli, že rovnaký je aj naproti na Rojkovskej travertínovej kope. Ďalej nasledoval zostup do osady Podšíp. Je to jedno utešené miesto so zachovanou slovenskou tradičnou ľudovou architektúrou. Tu nás zastihla náhla zmena počasia, preto sme sa rozhodli prečkať asi hodinový dážď pod drevenicami s výhľadom na blesky nad Rozsutcami. Čakalo nás tu ešte jedno milé prekvapenie, a to stretnutie s našou kamarátkou Dankou. Po búrke sme asi hodinu schádzali lesom opäť do Stankovian, kde sme sa pred príchodom vlaku opäť posilnili vlastnými zásobami v miestnej krčme. Vo vlaku bolo veselo. Celú cestu nás neopúšťala veselá nálada z prežitého dňa. V Bystrici sme sa napokon rozhodli dať si spoločne cesnačku, keď sme sa spojili aj s pár rodinnými príslušníkmi, ktorí boli čakať na stanici.
Moja zvedavosť dostala teda za dosť. Bol to krásny deň v kruhu súrodencov v Pánovi, v prekrásnej slovenskej prírode. Aj v takéto dni a pri takýchto príležitostiach napĺňame Božiu vôlu pri nás. Ak si aj ty doteraz nenabral odvahu, skús to opäť, neváhaj!
V sobotu sme si museli ráno privstať, pretože sme sa rozhodli ísť vlakom do Stankovian s prestupom vo Vrútkach už o 5.35 zo stanice mesto. Na stanici sme sa zišli celkom siedmi. Radostné bolo zistenie, že medzi nami boli aj niektorí, ktorých účasť bola deň vopred ešte neistá. V Stankovanoch sa začiatok turistickej trasy nachádza priamo pri vlakovej stanici, a tak sme nemali najmenší problém vyraziť. Spoločne sme sa v kruhu pomodlili za tento deň, počasie, radostné chvíle, ako aj ochranu pred nehodami, divými zvermi a lúpežníkmi ☺. Cesta stúpala Škútovou dolinou po orosených trávnatých lúkach až po sedlo, kde sme stretli pasúce sa stádo oviec. Neplánovane sme pri toľkých podnetoch stratili chodník. Preto sme oslovili pastierov s otázkou, kadiaľ pokračovať. Povzbudením bolo vidieť, ako si miestni ľudia vážia tradície. Vidiac zvážať z košiara do doliny ovčie mlieko tradične s konským povozom (a nie džípom) bolo pre nás - mestských ľudí - opäť zážitkom. Cestou na hrebeň sme si dali malú prestávku pri kamennom brale s vyhliadkou, ohniskom a malou jaskyňou. Po ďalšom stúpaní sme spoločne dorazili na vytúžený Šíp (1170m). Pred nami sa razom rozprestrela nádherná krajina, oblečená v zelenom májovom rúchu. Každému, kto tu ešte nebol, vrelo odporúčam tento vrch navštíviť. Pred nami sa otvorila dolina Váhu až po šubochňu, v pozadí Veľkú Fatru s Čiernym kameňom i Ploskú, naľavo cez kopec je vidieť Komjatnú a za ňou majestátny Choč. Tu sme si posedeli občerstvili sme sa a asi po pol hodine sme pokračovali hrebeňom na Zadný Šíp. Je tu osadený vysoký drevený kríž a z rozprávania miestneho sme sa dozvedeli, že rovnaký je aj naproti na Rojkovskej travertínovej kope. Ďalej nasledoval zostup do osady Podšíp. Je to jedno utešené miesto so zachovanou slovenskou tradičnou ľudovou architektúrou. Tu nás zastihla náhla zmena počasia, preto sme sa rozhodli prečkať asi hodinový dážď pod drevenicami s výhľadom na blesky nad Rozsutcami. Čakalo nás tu ešte jedno milé prekvapenie, a to stretnutie s našou kamarátkou Dankou. Po búrke sme asi hodinu schádzali lesom opäť do Stankovian, kde sme sa pred príchodom vlaku opäť posilnili vlastnými zásobami v miestnej krčme. Vo vlaku bolo veselo. Celú cestu nás neopúšťala veselá nálada z prežitého dňa. V Bystrici sme sa napokon rozhodli dať si spoločne cesnačku, keď sme sa spojili aj s pár rodinnými príslušníkmi, ktorí boli čakať na stanici.
Moja zvedavosť dostala teda za dosť. Bol to krásny deň v kruhu súrodencov v Pánovi, v prekrásnej slovenskej prírode. Aj v takéto dni a pri takýchto príležitostiach napĺňame Božiu vôlu pri nás. Ak si aj ty doteraz nenabral odvahu, skús to opäť, neváhaj!
Autor: Peťo Lapín
