Po večeri prišli na rad hry. Tie boli zaujímavé tým, že sme si precvičili naše mená, hmat, postreh. Nakoniec sme ich hrali skoro až do polnoci, pretože deckám sa nechcelo pozerať film, ale radšej sa hrali hry (čo ma véééľmi prekvapilo, pretože hier na piatkový deň nebolo veľa). Večierka bola o 01:00, ale aj tak sa o pár minút pretiahla – veď ako vždy. V sobotu sme šli na kone, ale ešte pred tým po raňajkách mal Gabo krátke stíško z 2.Knihy Mojžišovej 20, 7: „Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha nadarmo.“ Vravel nám, ako ľudia hovoria meno Ježiš, keď sa im niečo nezdarí alebo si ho zamieňajú za citoslovce. Potom sa spýtal, či by sa nám páčilo, keby niekto takto používal naše meno. Cestou na kone sme hrali hru s názvom BOMBA (resp. potopa). V tejto hre mal každý právo raz skríknuť BOMBA/potopa a všetci si museli čo najrýchlejšie ľahnúť na zem alebo vyliezť na niečo. Kto bol posledný, tomu sa vymýšľala úloha. Na kone sa odvážilo ísť šesť dievčat (chalani radšej obdivovali autá). Okolo obeda sme sa vracali späť do zborového domu, kde nás už Gabo čakal s obedom.

  Po ňom sme si dopriali zaslúžený odpočinok a ešte sme vybehli von na jednu hru. S robením večere nám počas hry pomohli Evka a Majka (za čo ich máme veľmi radi). Večer mal hlavné slovo Maťo o tom, že Ježiš má moc odpúšťať hriechy. Potom sme sa presunuli do (už) vykúrenej zborovky, kde sme pokračovali v súťažných, ale aj nesúťažných hrách ako (staré známe) Pepíku pípni, fúkali sme do ping - pongovej loptičky, hrali sme sa s pierkom. Pred večierkou sme sa ešte vyvalili na matrace a rozprávali sa napr. o tom, čo by sme chceli robiť, keď budeme veľkí, potom sme si dali „rozlúčkovú“ nepečenú tortu a bola tu večierka. Ráno sme museli stihnúť čo - to poupratovať a rýchlo do kostola.
  Výlet sa vydaril, mali sme spolu dobrý čas. Myslím si, že sa určite páčilo aj nováčikom, ale aj starým známym výletníkom.

---