18.3.2012
Tentokrát nás zaujal názov párty, keďže všetci máme v mysliach ešte zimné športy poprípade prvé jarné vychádzky s pomaly, ale isto stúpajúcim ortuťovým stĺpcom teplomera. V nedeľné popoludnie 18.3. sa nás zišlo 9 „tenisových hráčov“ so svojimi rodičmi (vo vedľajšej miestnosti mali možnosť vidieť film z obdobia formovania prvej cirkvi v Jeruzaleme). Milá bola úprimná zvedavosť detí ako vždy pred začiatkom párty.“ Budeme hrať aj naozajstný tenis? Môj ocko so mnou hral tenis. Ja to už viem hrať.“ Vstupenkou na párty bolo uhádnutie hádanky, čo potrebuje tenisový hráč a každý musel v športovom nasadení odraziť loptičku z tenisovej rakety. Všetci uspeli a dostali tenisovú raketu z papiera - menovku, ktorú si vymaľovali na zeleno (1. tím) alebo na červeno (2.tím). Potom si deti chvíľu zašportovali - v štafete pri prenášaní loptičky na tenisovej rakete, vonku prehadzovali tenisovú loptičku otvorom pneumatiky tromi pokusmi alebo zažili kopec smiechu, keď dvojica mala transportovať loptičku zábavnou formou napr. medzi čelami loptičku na určené miesto.
Nasledovalo doplnenie energie malým občerstvením, pred ktorým sme spievali pieseň Všetko, čo treba, Boh nám dal, chlieb i radostné srdcia...a poďakovali sa modlitbami. Na chvíľu sme sa preniesli na tenisový kurt a stali sa divákmi tenisovej hry. Ozývali sa údery tenisovej rakety a odrazu loptičky od steny. Deti stíchli a pozorne sa započúvali do príbehu. V r. 1974 sa do USA v Minnesote prisťahovala rodina chlapca Michaela Changa. Jeho rodičia ho učili milovať pána Boha, veľkého Stvoriteľa, ktorý si zaslúži chválu. Keď mal Michael 6 rokov, jeho otec ho začal učiť hrať tenis. Po vytrvalých tréningoch prišli prvé súťaže a dostavili sa aj prvé výhry. V týždni trénoval takmer každý deň, no zo strany rodičov mal jednu podmienku - aby mal domáce úlohy skôr ako pôjde na tenisový dvorec. Keďže svojich rodičov poslúchal a usilovne sa pripravoval na vyučovanie, nemal v škole problémy. Keď mal osem, priniesol domov trofej zo šampionátu “Santiago Boys 10“. Nasledovali výhry jedna za druhou. V 15-tich rokoch vytvoril národný rekord v tenise a stal sa najmladším hráčom, ktorý vyhral tenisový šampionát U.S.Open., kde hral proti hráčom, ktorých dovtedy poznal iba z televíznej obrazovky z veľkých turnajov. Počas celého obdobia ako cestoval po turnajoch, si každý deň oddelil na modlitbu a čítanie Božieho Slova. Keď nebol na turnaji, spoločne si so svojou rodinou čítali z Biblie.
Na profesionálnom turné hral po celom svete sprevádzala ho jeho mama. Robili si rodinné stíšenia presne tak ako doma. V r. 1989 sa stal jedným z piatich najlepších hráčov svetového tenisu. Vďaka Pánovi prežíval, že jeho úlohou je viac ako len odrážať loptičku forehandom a backhandom. Uvedomil si, že má robiť prácu, ku ktorej ho povolal Pán Boh - svojím životom vždy ukazovať na Krista.
Trofeje, ocenenia, finančné ohodnotenia, fanúšikovia, cestovanie po zaujímavých krajinách sveta neovplyvnili Michaelovu lásku k Bohu. V r. 1992 bol vo výbornej kondícii, absolvoval tréningy, avšak napriek tomu vypadol v treťom a prvom kole FrenchOpen a Wimbledonu. Vďaka tomu si uvedomil, že v poslednej dobe zanedbával Božie slovo. Potom sa stretával s rodinou, kresťanmi a venoval čas Bohu. Hoci počas toho roku nevyhral, vedel, že jeho konanie sa páči Bohu. Učil sa, že hrať Božím spôsobom je dôležitejšie ako získavať trofeje. “Hospodin vedie kroky muža, tie sú pevné a záľubu má v Jeho obcovaní.“ Žalm 37, 23 Potom mal ešte Michael možnosť hrať Božím spôsobom, vzdať Mu chválu v r. 1992 na olympijských hrách v Barcelone a na turnaji French Open, aj pred kamerami sa priznať k Bohu, ďakovať Mu.
V závere si deti vybrali tenisovú raketu s číslom otázky a tak sme si spoločne zopakovali, čo sme počuli. Pán Boh dal šikovné ruky a srdcia ľuďom, ktorí priniesli a prichystali občerstvenie. Je požehnané, keď naše kroky smerujú na tieto a podobné stretnutia do Božieho spoločenstva, kde to nie je superideálne, dokonale prepracované, nie sú tam dokonalí ľudia, ale môžeme počuť a poznávať skutky nášho Boha, nechať sa premieňať a učiť sa napr. takto hrať Božím spôsobom. Nech vás Pán žehná, buďme vrúci v modlitbách a pozývajme spolu ostatných!
Nasledovalo doplnenie energie malým občerstvením, pred ktorým sme spievali pieseň Všetko, čo treba, Boh nám dal, chlieb i radostné srdcia...a poďakovali sa modlitbami. Na chvíľu sme sa preniesli na tenisový kurt a stali sa divákmi tenisovej hry. Ozývali sa údery tenisovej rakety a odrazu loptičky od steny. Deti stíchli a pozorne sa započúvali do príbehu. V r. 1974 sa do USA v Minnesote prisťahovala rodina chlapca Michaela Changa. Jeho rodičia ho učili milovať pána Boha, veľkého Stvoriteľa, ktorý si zaslúži chválu. Keď mal Michael 6 rokov, jeho otec ho začal učiť hrať tenis. Po vytrvalých tréningoch prišli prvé súťaže a dostavili sa aj prvé výhry. V týždni trénoval takmer každý deň, no zo strany rodičov mal jednu podmienku - aby mal domáce úlohy skôr ako pôjde na tenisový dvorec. Keďže svojich rodičov poslúchal a usilovne sa pripravoval na vyučovanie, nemal v škole problémy. Keď mal osem, priniesol domov trofej zo šampionátu “Santiago Boys 10“. Nasledovali výhry jedna za druhou. V 15-tich rokoch vytvoril národný rekord v tenise a stal sa najmladším hráčom, ktorý vyhral tenisový šampionát U.S.Open., kde hral proti hráčom, ktorých dovtedy poznal iba z televíznej obrazovky z veľkých turnajov. Počas celého obdobia ako cestoval po turnajoch, si každý deň oddelil na modlitbu a čítanie Božieho Slova. Keď nebol na turnaji, spoločne si so svojou rodinou čítali z Biblie.
Na profesionálnom turné hral po celom svete sprevádzala ho jeho mama. Robili si rodinné stíšenia presne tak ako doma. V r. 1989 sa stal jedným z piatich najlepších hráčov svetového tenisu. Vďaka Pánovi prežíval, že jeho úlohou je viac ako len odrážať loptičku forehandom a backhandom. Uvedomil si, že má robiť prácu, ku ktorej ho povolal Pán Boh - svojím životom vždy ukazovať na Krista.
Trofeje, ocenenia, finančné ohodnotenia, fanúšikovia, cestovanie po zaujímavých krajinách sveta neovplyvnili Michaelovu lásku k Bohu. V r. 1992 bol vo výbornej kondícii, absolvoval tréningy, avšak napriek tomu vypadol v treťom a prvom kole FrenchOpen a Wimbledonu. Vďaka tomu si uvedomil, že v poslednej dobe zanedbával Božie slovo. Potom sa stretával s rodinou, kresťanmi a venoval čas Bohu. Hoci počas toho roku nevyhral, vedel, že jeho konanie sa páči Bohu. Učil sa, že hrať Božím spôsobom je dôležitejšie ako získavať trofeje. “Hospodin vedie kroky muža, tie sú pevné a záľubu má v Jeho obcovaní.“ Žalm 37, 23 Potom mal ešte Michael možnosť hrať Božím spôsobom, vzdať Mu chválu v r. 1992 na olympijských hrách v Barcelone a na turnaji French Open, aj pred kamerami sa priznať k Bohu, ďakovať Mu.
V závere si deti vybrali tenisovú raketu s číslom otázky a tak sme si spoločne zopakovali, čo sme počuli. Pán Boh dal šikovné ruky a srdcia ľuďom, ktorí priniesli a prichystali občerstvenie. Je požehnané, keď naše kroky smerujú na tieto a podobné stretnutia do Božieho spoločenstva, kde to nie je superideálne, dokonale prepracované, nie sú tam dokonalí ľudia, ale môžeme počuť a poznávať skutky nášho Boha, nechať sa premieňať a učiť sa napr. takto hrať Božím spôsobom. Nech vás Pán žehná, buďme vrúci v modlitbách a pozývajme spolu ostatných!
Autor: Macka Ďurošová
