Začali sa jarné prázdniny. Terinka nechodí do škôlky, obe deti mám doma. To pre mňa ako mamu znamená, že je potrebné vymyslieť zaujímavý program.  Veď viete – dieťa, ktoré sa hrá, nehnevá. Veľmi vhod nám prišla ponuka nášho „zborového turistického klubu“ na spoločnú prechádzku na Suchý vrch. Spočiatku som myslela, že pošlem na výlet len našu 5-ročnú dcéru. Po povzbudení od sestry Macky, že to naozaj nebude náročné, som sa odhodlala aj ja. Oprášila som turistický nosič a rozhodla sa zapojiť aj nášho 2-ročného chlapčeka. Hneď ráno som však bola nemilo prekvapená, lebo na ústach sa mi vyhodil herpes. Pre tých, čo nevedia- zväčša je to signál organizmu, že nie je celkom v pohode a treba sa šetriť, lebo imunita to práve všetko nezvláda. Ale túžba zúčastniť sa bola silnejšia. Terinka vyrazila hneď ráno spred fary s ostatnými deťmi trolejbusom pod dohľadom brata Peťa L. Ja s Filipkom som prišla na miesto začiatku prechádzky autom. Tu sme sa stretli s ostatnými. Bola nás veru celkom slušná kopa. Niektorí sa rozlúčili s maminami a mladšími súrodencami, ktorí ich prišli odprevadiť. Potom sme dostali od sestry Macky praktické pokyny a vyrazili sme. Na moje počudovanie moje mladšie dieťa odmietlo nastúpiť do nosiča a šliapalo do strmého kopca plnou parou vpred s ostatnými. Na neďalekej lúčke sme mali prvú zastávku. Pomodlili sme sa spoločne za našu akciu, aby dobre dopadla. Každé dieťa dostalo na krk papierovú tabuľku, kde malo možnosť zbierať body za úspešne zvládnuté zadané úlohy. Prvou bolo, aby každý nazbieral 10 veľkých šišiek. Pred sebou sme mali najnáročnejší úsek – strmú cestu pokrytú čistým ľadom. Ej, veru sa nám šmýkalo, poniektorí okrem šišiek nazbierali aj vzorky zeminy na oblečenie. Asi aby im maminky verili, že si neboli len niekde posedieť, ale naozaj boli v teréne.
  Po zvládnutí tohto úseku nám Macka prečítala niečo na povzbudenie z Božieho Slova a poukazovala deťom, čo všetko môžu aj na diaľku rozoznať z dominánt nášho mesta. Ďalšou zastávkou bola „občerstvovacia stanica“. Každý vytiahol nejakú tú dobrotu zo svojho ruksaku a výmenný obchod začal fungovať. Je milé, keď vidíte ako sa vedia už malé deti ochotne podeliť, alebo keď niekto na vás myslí, aj keď ste mu to neprikázali (Robo, dík za horalky). Po riadnom posilnení nás čakala ďalšia úloha – hod nazbieranými šiškami na cieľ. Bodíky v tabuľkách pribúdali jedna radosť. Minutý arzenál nás donútil opustiť naše stanovište. Keby sme boli vedeli, čo nás ešte čaká, možno by sme vyrazili aj skôr. Objavili sme totiž nádherné posledné neporušené polia snehu. Vyskúšali sme si brodenie, skákanie, šmýkanie a tí najodvážnejší aj „váľanie sudov“. Alebo že by to niektorí boli chceli odprať tie vzorky zeminy, čo sa na nich nalepili, aby na to mamy neprišli? V každom prípade, po vybláznení prišlo preskúšanie, či sme si zapamätali a vedeli by sme nájsť na horizonte niektorú mestskú dominantu. Bodíky opäť pribúdali. Posledná úloha, ktorá nás čakala, bola najdobrodružnejšia. Macka rozdelila jeden veršík na tri časti, každú určila pre jedného dospeláka, ktorý sa potom išiel schovať do neďalekého lesíka. Deti mali nájsť „stratených“, dozvedieť sa od nich správu, poskladať verš a povedať ho Macke. Lesík nebol práve najmenší, tak táto úloha bola časovo náročnejšia. Neviem, neviem, či by sa nám nerozrástli rady stratených, keby naša najstaršia hľadačka Simonka nezobrala rozum do hrsti a zakázala sa družstvu rozdeliť na jednotlivcov, a tak hľadali všetci pekne spolu. Nakoniec všetci veršík zistili a počet detí zostal nezmenený. Brat Peťo L. nám porozprával príbeh o dobrom Pastierovi, ktorý kvôli svojej jednej zatúlanej ovečke nechá zvyšných 99 v košiari a ide ju hľadať. Ďakujeme Ti Pane Bože, že aj nás si bol takto pohľadať a priviedol si nás z nebezpečného sveta do Tvojho bezpečného „košiara“. Na záver všetci prešli kontrolou, či splnili všetky úlohy a boli sladko odmenení. Poďakovali sme sa v modlitbe za nádherný spoločný deň a vyrazili sme na cestu domov.

  Fotografie