Bola nedeľa poobede, počasie ako na objednávku a malachovský zborový dom otvorený a pripravený prijať návštevníkov. Postupne prichádzajúce deti sa hneď roztratili po celej záhrade a tí najmenší sa „neúmyselne“ sústredili v pieskovisku, ktoré vyzeralo doslovne ako mravenisko. Až mi bolo ľúto vyrušiť ich z tej zápalistej práce, ktorú tam samovoľne začali a odštartovať oficiálny program streleckej párty.

  No decká sme predsa len zvolali a usadili do polkruhu na matrace v tráve pred budovou a rodičia okolo nich. Začali sme rozprávaním o Dávidovi, ktorý bol muž podľa Božieho srdca a zároveň bol aj bojovník. Ako mladý chlapec vedel výborne narábať iba prakom a Boh mu dal zdolať obra Goliáša, ktorého sa všetci ostatní báli. Neskôr sa naučil používať aj iné zbrane a bol z neho úspešný a obľúbený vojvodca. Práve preto začal na neho žiarliť aj vtedajší 1. izraelský kráľ Saul. Dohnalo ho to až k odhodlaniu Dávida zabiť. Hodil po ňom napríklad kopijou,keď bol nablízku,  prenasledoval ho s vojskom, ale Boh si svojho Dávida ochránil. Dal mu aj pomocníkov v Saulovej dcére Míkal a Saulovom synovi Jonatánovi.
  Práve Jonatán je ústrednou postavou nášho druhého príbehu, ktorý sme si z Dávidovho života priblížili. Nechcel veriť, že jeho otec Saul sa usiluje o Dávidov život, no keď sa o tom presvedčil, varoval ho tajným šípovým znamením. Vyšiel do poľa a vystrelil tri šípy. Poslal ich hľadať sluhu – chlapca. Ak mu zavolá – hľadaj šípy bližšie pri tebe – to znamená, príď Dávid, budeš mať u Saula pokoj. Ak mu zavolá – šípy sú ďalej od teba – to znamená, Hospodin ťa posiela preč. Dávid sa skrýval za skalou a počúval, či sa bude môcť vrátiť na kráľovský dvor, alebo musí utekať. A musel utiecť.
  Prak, kopija, meč, luk sú zbrane. Používali sa hlavne na zabíjanie, ale aj obranu, či varovanie. Dávid, boží obľúbený sa ich naučil používať a nie hocijako, ale veľmi dobre. Boh mu žehnal a urobil z neho dokonca druhého kráľa Izraelcov po Saulovi.
Aj nás Boh volá do boja, ale nie fyzického s lukom a kopijou, ale duchovného proti hriechu. Dáva nám Božiu výzbroj, súčasťou ktorej je meč. Meč nabrúsený z oboch strán – Božie slovo. My ním máme bojovať. Nie tak, že niekoho knihou bibliou ovalíme, ale poznáme Božie slovo, čítame ho, študujeme a následne ho môžeme používať v boji proti myšlienkam, ktoré nás navádzajú na zlé, proti pokušeniu, pochybnostiam,... Nevadí, že si napr. ešte len dieťa. Už teraz sa môžeš začať učiť narábať s mečom – Božím slovom. Dávid začal s prakom ako mladý chlapec, keď pásol otcove stáda oviec. Musíme trénovať a postupne sa budeme zlepšovať až budeme výborní bojovníci ako Dávid.
  Po modlitbách a piesni Požehnané meno má Pán sme sa rozdelili do družstiev, vypočuli si bezpečnostné pokyny a začali strelecký, či bojový výcvik na šiestich stanovištiach. Najatraktívnejšia bola asi streľba z luku a praku spojená s ukážkou, ako si prak vyrobiť. Strieľalo sa a triafalo kadečím – tenisovými loptami na cieľ, lepiacimi loptičkami do terča, praskali sa bublifukové maxi bubliny, napĺňalo sa vedro loptičkami (nábojmi), strieľalo sa penovými nábojmi. Kto splnil disciplíny, dostal posilňujúci obložený chlebík. Zapózovali sme na spoločné foto a mohli sme sa vrhnúť na sladké potešenie – tortu vyzdobenú terčami a lukom od sestričky Sisky, mafinky, či slané syrovo - cesnakové slimáčiky od Zuzky a čipsy.
  Zaujímavé bolo vidieť ako niektoré dievčatá svojím nasadením „v tréningu“ predčili aj chlapcov a viaceré disciplíny stihli absolvovať aj dvakrát. Božími vojakmi môžu byť chlapci aj dievčatá bez rozdielu.
Tak nech nám Pán pomáha bojovať dobrý boj viery!