29.7.-3.8.2013
Príliš osobný pohľad na výlet v Kokave.
Bolo príjemne teplo. Vozili sme sa na koňoch, na motokárach, plávali sme v bazéne, opaľovali sa, skúmali okolie aj seba. Deti na besiedke postupne spracovávali tému Danielovej odvahy. Naše mysle intenzívne zamestnávali témy, na ktoré sme sa vopred pripravili, takže sme sa vlastne celý čas cielene rozprávali. Čoraz aktuálnejšia a naliehavejšia je téma výchovy. Na našich deťoch už čosi aj vidno. Občas sú drzé, občas úzkostlivé a my (teda aspoň ja) už vidíme aj výsledky svojho konania.
Bolo príjemne teplo. Vozili sme sa na koňoch, na motokárach, plávali sme v bazéne, opaľovali sa, skúmali okolie aj seba. Deti na besiedke postupne spracovávali tému Danielovej odvahy. Naše mysle intenzívne zamestnávali témy, na ktoré sme sa vopred pripravili, takže sme sa vlastne celý čas cielene rozprávali. Čoraz aktuálnejšia a naliehavejšia je téma výchovy. Na našich deťoch už čosi aj vidno. Občas sú drzé, občas úzkostlivé a my (teda aspoň ja) už vidíme aj výsledky svojho konania.
Biť, či nebiť?
Popri všetkých správnych teóriách o výchove najviac vo vzduchu visela otázka trestu. Aj téma môže bolieť, preto bolo pre mňa skutočne zaujímavé vidieť akési horlenie za pravdu. Aká je pravda? Čo hovorí Boh? Trestať, či netrestať? No, nedohodli sme sa.
Popri všetkých správnych teóriách o výchove najviac vo vzduchu visela otázka trestu. Aj téma môže bolieť, preto bolo pre mňa skutočne zaujímavé vidieť akési horlenie za pravdu. Aká je pravda? Čo hovorí Boh? Trestať, či netrestať? No, nedohodli sme sa.
Keď svet potrebuje ducha.
Kým pri témach o výchove sme horlili naplno, pri téme o potrebách zboru sme trochu viac skrotli. Formálne sa dá hovoriť veľa o potrebách zboru, ale povedzte mi, kto vlastne je ten zbor? Kto sa odváži hovoriť o svojich potrebách a očakávaniach voči spoločenstvu? Som si istá, že každý jeden z nás má čo povedať. O potrebách zboru sa dá vymyslieť aj pekný projekt. Čo tak plný kostol? Keď napríklad „zoženieme“ 50 nových ľudí na mládež, vtedy to bude ono? Aké miesto má v takomto projekte Boh? Boh, ktorý naplní naše túžby, ciele a predsavzatia? Priznám sa, že táto téma bola pre mňa spočiatku znepokojujúca. Po pár úprimných výpovediach a správne položených otázkach sa však zmenila atmosféra diskutujúcich a zahĺbili sme sa do modlitieb. Priznali sme si aj vlažnosť, ktorú sme navzájom pociťovali a túžbu priblížiť sa Bohu. Či už naplníme zbor, alebo sa budeme len viac a úprimnejšie rozprávať, verím, že túto situáciu prijmeme s pokorou. Ale...Tesne pred polnocou počas modlitieb do jedálne vošiel pocestný mladý muž, ktorý hľadal nejakú techno párty. Pýtal si od nás aj alkohol. Celkom bezprostredne predostrel svoje potreby. A my, vyrušení z opojenia duchom, nič. Veď ten mladý muž možno ešte nikdy nevidel ľudí úprimne sa modliť. Stále myslím na jeho výraz tváre... (a kto vie, ako sme sa tvárili my). Vedel, po čo prišiel, dostal odpoveď, ale možno aj niečo navyše. Možno videl len pár sklonených ľudkov, možno videl aj Ducha. Kto vie, či ho na nás vôbec vidno? A čo tie deti zo sociálne slabých rodín, ktoré bývali o poschodie vyššie? Chodili cez jedáleň, keď sme mali besiedku a pre mnohé z nich to bol možno prvý kontakt s kresťanstvom. Neviem, ale zdá sa mi, že sme pre nich urobili málo. Keby bol na výlete s nami Pavol, asi by sa tam aspoň strhla nejaká zaujímavá konfrontácia. Keď sme sa s ich skupinou stretli pri bazéne, vypočula som si asi 15-ročného chlapca ako oslavne hovorí o dievčati, ktoré dá všetko! Navyše sa pochválil, že vo svojom živote už čo - to skúsil a že so ženami má svoje skúsenosti už od jedenástich. Učiteľky sa smiali. Trochu sa ho snažili pokarhať, ale nebola by na mieste skôr ľútosť? Aj teraz sa mi chce nad tým plakať. šúto mi je chlapca, ktorý netuší, na akom tenkom ľade stojí.
Reči, alebo činy?
Stále sa modlíme za to, aby nám Boh dal silu svedčiť. V bezpečí kostola mocne kričíme „Halelujah“, ale keď nám Boh očividne do cesty posiela ľudí, ktorí o ňom ani len netušia, mlčíme. Ako je to možné? Chceme si užívať dary Ducha a tešiť sa z Božej prítomnosti, ale nie je to trochu drzé? Boh nám predsa dáva všetko, čo potrebujeme a my sme ako slepí. Stále sa nám máli. Chceme pekné počasie, zdravé deti a vtedy je to v poriadku. Vtedy nám Božia prítomnosť vyhovuje. Práve na tomto výlete som si to opäť uvedomila. Získala som viac otázok než odpovedí. Stále je tu množstvo tém, ktoré sú akosi tabu. Chceme horliť, ale nechceme sa otvoriť. Ale ako sa dá horliť s uzavretým srdcom? Predstava úprimnosti nám spôsobuje bolesť. Poďme sa za to modliť, aj keď už nie sme na dovolenke. Verím, že náznak otvorenosti, ktorý som zažila, nebol len prízrakom dovolenkovej uvoľnenosti. Celý svoj život môžeme zháňať atrakcie. Človek môže svoju myseľ zamestnať skutočne rozličnými činnosťami, ale žiadna schopnosť človeka nie je spásonosná. To je predsa očividné.
Kým pri témach o výchove sme horlili naplno, pri téme o potrebách zboru sme trochu viac skrotli. Formálne sa dá hovoriť veľa o potrebách zboru, ale povedzte mi, kto vlastne je ten zbor? Kto sa odváži hovoriť o svojich potrebách a očakávaniach voči spoločenstvu? Som si istá, že každý jeden z nás má čo povedať. O potrebách zboru sa dá vymyslieť aj pekný projekt. Čo tak plný kostol? Keď napríklad „zoženieme“ 50 nových ľudí na mládež, vtedy to bude ono? Aké miesto má v takomto projekte Boh? Boh, ktorý naplní naše túžby, ciele a predsavzatia? Priznám sa, že táto téma bola pre mňa spočiatku znepokojujúca. Po pár úprimných výpovediach a správne položených otázkach sa však zmenila atmosféra diskutujúcich a zahĺbili sme sa do modlitieb. Priznali sme si aj vlažnosť, ktorú sme navzájom pociťovali a túžbu priblížiť sa Bohu. Či už naplníme zbor, alebo sa budeme len viac a úprimnejšie rozprávať, verím, že túto situáciu prijmeme s pokorou. Ale...Tesne pred polnocou počas modlitieb do jedálne vošiel pocestný mladý muž, ktorý hľadal nejakú techno párty. Pýtal si od nás aj alkohol. Celkom bezprostredne predostrel svoje potreby. A my, vyrušení z opojenia duchom, nič. Veď ten mladý muž možno ešte nikdy nevidel ľudí úprimne sa modliť. Stále myslím na jeho výraz tváre... (a kto vie, ako sme sa tvárili my). Vedel, po čo prišiel, dostal odpoveď, ale možno aj niečo navyše. Možno videl len pár sklonených ľudkov, možno videl aj Ducha. Kto vie, či ho na nás vôbec vidno? A čo tie deti zo sociálne slabých rodín, ktoré bývali o poschodie vyššie? Chodili cez jedáleň, keď sme mali besiedku a pre mnohé z nich to bol možno prvý kontakt s kresťanstvom. Neviem, ale zdá sa mi, že sme pre nich urobili málo. Keby bol na výlete s nami Pavol, asi by sa tam aspoň strhla nejaká zaujímavá konfrontácia. Keď sme sa s ich skupinou stretli pri bazéne, vypočula som si asi 15-ročného chlapca ako oslavne hovorí o dievčati, ktoré dá všetko! Navyše sa pochválil, že vo svojom živote už čo - to skúsil a že so ženami má svoje skúsenosti už od jedenástich. Učiteľky sa smiali. Trochu sa ho snažili pokarhať, ale nebola by na mieste skôr ľútosť? Aj teraz sa mi chce nad tým plakať. šúto mi je chlapca, ktorý netuší, na akom tenkom ľade stojí.
Reči, alebo činy?
Stále sa modlíme za to, aby nám Boh dal silu svedčiť. V bezpečí kostola mocne kričíme „Halelujah“, ale keď nám Boh očividne do cesty posiela ľudí, ktorí o ňom ani len netušia, mlčíme. Ako je to možné? Chceme si užívať dary Ducha a tešiť sa z Božej prítomnosti, ale nie je to trochu drzé? Boh nám predsa dáva všetko, čo potrebujeme a my sme ako slepí. Stále sa nám máli. Chceme pekné počasie, zdravé deti a vtedy je to v poriadku. Vtedy nám Božia prítomnosť vyhovuje. Práve na tomto výlete som si to opäť uvedomila. Získala som viac otázok než odpovedí. Stále je tu množstvo tém, ktoré sú akosi tabu. Chceme horliť, ale nechceme sa otvoriť. Ale ako sa dá horliť s uzavretým srdcom? Predstava úprimnosti nám spôsobuje bolesť. Poďme sa za to modliť, aj keď už nie sme na dovolenke. Verím, že náznak otvorenosti, ktorý som zažila, nebol len prízrakom dovolenkovej uvoľnenosti. Celý svoj život môžeme zháňať atrakcie. Človek môže svoju myseľ zamestnať skutočne rozličnými činnosťami, ale žiadna schopnosť človeka nie je spásonosná. To je predsa očividné.
Alebo to nevidíte?
Iné radostné okamihy.
Ešte trochu pozitívneho zhrnutia. Bolo milé pozerať sa na šťastné deti šťastných rodičov. Sledovať dospelého muža, ktorý sa učí salto na trampolíne, tehotnú ženu na motokáre, spiace deti. Ale aj ležať v tráve, prechádzať sa bez mobilu a peňaženky cestou, ktorá vedie nevedno kam. Veselé tety kuchárky a stretnutie s pánom, ktorý chodí sám na turistiku po okolí. Deti má v zahraničí, lebo tu sa vraj nedá férovo zarobiť. Mladú pani tanečníčku s dvomi dievčatkami, ktorá sa prišla pozrieť s rodinou na folklórny festival. Chvíľa dobrého bedmintonu s Mišom, ale aj vzácny rozhovor s Evkou.
Iné radostné okamihy.
Ešte trochu pozitívneho zhrnutia. Bolo milé pozerať sa na šťastné deti šťastných rodičov. Sledovať dospelého muža, ktorý sa učí salto na trampolíne, tehotnú ženu na motokáre, spiace deti. Ale aj ležať v tráve, prechádzať sa bez mobilu a peňaženky cestou, ktorá vedie nevedno kam. Veselé tety kuchárky a stretnutie s pánom, ktorý chodí sám na turistiku po okolí. Deti má v zahraničí, lebo tu sa vraj nedá férovo zarobiť. Mladú pani tanečníčku s dvomi dievčatkami, ktorá sa prišla pozrieť s rodinou na folklórny festival. Chvíľa dobrého bedmintonu s Mišom, ale aj vzácny rozhovor s Evkou.
| Fotografie | Autor: Danka Iliašová |
