14.03.2014
Dňa 14. marca 2014 sa na fare uskutočnilo stretnutie rodín. Na úvod sa farky pokúsil zadefinovať dobu, v ktorej žijeme, pretože toto by nám malo pomôcť porozumieť aj tomu v čom je problém, alebo prečo prežívame krízu vo vzťahoch všeobecne, a potom samozrejme i v manželstve. Pozval nás teda k vežmi netradičnému premýšžaniu, v ktorom nenájdeme nejaké zaužívané náboženské frázy, ani psychologické definície, ktorými sa to na internete alebo v správnych príručkách o manželstve len tak hemží, nenájdeme tu a nepočujeme tu dnes ani skvelé rozprávanie na obžúbenú tému 5 jazykov lásky. To si pokojne môžeme prečítať z tých spomínaných brožúr týkajúcich sa manželstva. Ktoré sú určite dobre myslené, ale život ukazuje, že nakoniec nič podstatné neriešia. Sú to len dobre mienené žudské rady, ktoré sa posúvajú s istým nekritickým optimizmom ďalej, nič viac a nič menej.
Keď sa farky bavil s bratom Martinom, ktorý mu povedal, žeby bolo možno dobré povedať niekožko myšlienok na tému Rodina, či Manželstvo, napadlo mu slovo apoštola Pavla z Druhého listu Timoteovi, kde Pavel píše: „Ale pevný základ Boží predsa stojí ... „ - Tomuto slovu sme sa na stretnutí neskôr aj podrobnejšie venovali. Už teraz, na základe tejto krátkej, neúplnej vety cítime, že sa naozaj nebudeme pohybovať na úrovni nejakých klasických náboženských kurzov o manželstve, ale vrátime sa k podstate, ktorá nemá svoj pôvod v nejakej našej žudskej psychológii a v tzv. našej odbornej literatúre, ktorej je fakt neúrekom, a my si ju môžete nájsť v každom správnom náboženskom obchode. Farky sa nám priznal aj k tomu, že žiadnu z týchto knižiek nečítal ani ju doma nemá a preto ani nemáme očakávať, že tu bude niečo múdre z týchto úžasných dnes vežmi uznávaných kresťanských prameňov citovať.
Po úvode sme si položili otázku: Aký je svet, teda doba v ktorej žijeme?
Svet, v ktorom žijeme sa v každej oblasti ustavične niekde posúva. Posúvame sa v oblasti informačných technológií, posúvame sa v oblasti, ktorá sa dotýka nášho zdravia, teda medicíny, a vežké posuny zaznamenávame aj v oblasti, ktorú nazývame spoločenská, sociálna. Nuž a toto všetko zasahuje nakoniec, v konečnom dôsledku náš osobný život, zasahuje to našu rodinu, zasahuje to naše vzťahy. Ak si rozsah tohto – ustavičného civilizačného posúvania sa – a potom aj jeho vplyvu na nás, skutočne neuvedomíme, potom sa tomu nebudeme brániť, zžijeme sa s tým, budeme to považovať za normálne, prirodzené, správne – a v dôsledku toho naostatok prestaneme rozumieť tomu, čo po nás vlastne Boh chce. – Jeho slovo – prestane byť pre nás prirodzenou autoritou. Boh sa pre nás stane len akousi náboženskou ozdobou, aby sme si mohli pripraviť napríklad skvelý, zábavný a úžasný Týždeň manželstva, či Týždeň rodiny. – Boh nám pritom poslúži ako – kulisa – ako zásterka pre našu zábavu, v podniku Jána Pavla 2. kde budeme ťahať tombolu, povečeriame na úrovni. Farky sa ospravedlnil, že hovorí tak tvrdo a otvorene, ale ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme si aspoň občas povedať tvrdé veci.
Mal pre nás niekožko otázok. Skúste o nich teraz v duchu popremýšžať. –
1) Uvedomuješ si, ako do tvojho života zasahuje to, čo sa deje okolo teba?
2) Uvedomuješ si, ako ťa to, čo sa deje okolo teba formuje, ako to ovplyvňuje tvoje postoje? Ako to ovplyvňuje tvoju rodinu, manžela – manželku, deti?
3) Uvedomuješ si, ako ťa svet zamestnáva, ako ťa vyťažuje, ako neprestajne zužuje tvoj priestor pre osobný a súkromný – rodinný život?
4) Uvedomuješ si, ako zo sveta preberáš nie len názory, ale aj isté hodnoty ?
5) Uvedomuješ si to, ako sa skrze vplyv doby vzďažuješ nenápadne aj od Boha?
6) Uvedomuješ si, čo sa v tvojom vnútri deje, ako sa nenápadne meníš?
7) Máš ešte ty osobne nejaký pevný základ života pod nohami?
8) Odrazil si už niekedy, vo svojej komôrke stojac pred Bohom, takto na hlbinu svojho vlastného života? - Skúsme to urobiť. Miesto toho, aby sme sa umárali čítaním 50-knižiek o manželstve, o vzťahoch, skúsme urobiť toto ....Vojdi do svojej komôrky, ako to počuješ z úst Pána Ježiša ohžadne modlitby – a skúmaj pevný boží základ. Skúmaj, či na ňom stojíš?
Kam sa to posúvame?
- Je vežmi zaujímavé sledovať to, ako sa toto naše civilizačné posúvanie dopredu v tomto svete kvalifikuje. Ono sa to kvalifikuje jedným slovom, je to vraj pokrok. Čo znie vežmi pozitívne. Ideme predsa dopredu – a ísť dopredu znamená v našom slovníku – ísť správnym smerom, byť in, byť trendy, cítiť sa na úrovni, byť v spoločnosti uznávaný a akceptovaný.
Ak ideme takto dopredu musíme pritom prejavovať zvýšenú mieru tolerancie, ak by sme ju neprejavovali nemohli by sme ísť dopredu, museli by sme sa proti mnohým veciam vzoprieť. Skúsme si teda uvedomiť to, že v dôsledku takto vnímaného pokroku potom strácame často zdravé kritické myslenie, nedokážeme sa zastaviť, nedokážeme sa ničomu vzoprieť, sme v akomsi čudnom hypnotickom stave kedy všetko nekriticky, bezmyšlienkovite prijímame. Bojíme sa proti niečomu, čo sa nám prieči, ale čo sa nám napriek tomu ponúka alebo podsúva ako niečo údajne správne, vzoprieť. Stávame sa pasívnymi konzumentmi a sme unášaní na mútnych vodách prúdu doby kdesi, kde možno sami ani nechceme ísť. Kresťania toto podvedome cítia. Kresťania cítia, že sú unášaní tam kde sami nechcú ísť, a predsa tam idú, a správajú sa tak, akoby boli ovce bez pastiera. - Ide asi o to, že sme už zmžandraveli, už nedokážeme bojovať, už sa nedokážeme vzoprieť, už nedokážeme plávať proti prúdi, už sme to potichúčky, nenápadne vo svojom vnútri vzdali. Podžahli sme pocitom bezmocnosti. No túto rezignáciu je možné pozorovať, ako hovorím, nie len vo svete, ale aj v tom, čo sa všeobecne nazýva náboženstvo.
Ani v tejto oblasti už dávno nedokážeme byť jednotní, už dávno sa sme stratili, ako sa svetsky hovorí, jasný ťah na bránu. Sú tu nielen tzv. obyčajní žudia – s otrasenou vierou a dôverou v Boha, ale aj teológovia s otrasenou vierou a dôverou v Boha, ktorí prichádzajú do náboženstva so svojimi vágnymi, teda nič nehovoriacimi náukami, teóriami alebo nám ponúkajú miesto vecného a jasného biblického učenia – akúsi náboženskú paródiu, v ktorej sa snažia posplietať do kopy – slovo Božie s aktuálnymi žudskými náukami. Možno si to uvedomujeme alebo ani nie, ale my už v náboženstve nežijeme zásadne Božím slovom, my už v náboženstve len spomíname Božie slovo, ale žijeme vecami sveta. Svet rozhoduje o našich postojoch, pocitoch, dáva náplň nášmu životu i životu našich detí. Svet nás učí ako sa máme na čo dívať. Ako to máme hodnotiť, aké postoje k tomu máme zaujímať. – A aby to bolo ešte zaujímavejšie tak sa do toho miešajú akési atraktívne, zábavné, náboženské aktivity, ktoré sú však tiež pripravené a realizované po spôsobe tohto sveta. – Myslím tým znovu napríklad náboženské tzv. kresťanské bály, tancovačky, fašiangové tancovačky, či maškarné bály pre deti a dospelých, ktoré majú povahu svetských aktivít, ale my si sžubujeme napriek tomu od nich, že nám pomôžu pri ozdravovaní našich vzťahov a rodín. Niektorí si dokonca myslia, že toto má moc naštartovať náš duchovný život.
Všetci vežmi dobre poznáme žudové príslovie, že: Topiaci sa aj slamky chytá. – A tak sa aj my, zdá sa, topíme. Takže toto príslovie dnes platí aj o zabávajúcich sa kresťanoch, aj oni sa chytajú tej príslovečnej slamky, pričom si neuvedomujú, ako sami spolupracujú na tom, aby niekde do úzadia bol zatlačený pevný základ, na ktorom by naše vzťahy i manželstvo malo neochvejne stáť. Neuvedomujeme si, ako si pomaličky, nenápadne vyrážame spod nôh pevný Boží základ, a pokúšame sa niečo vybudovať na inom, falošnom základe. Na mieste je preto napríklad otázka proroka Izaiáša: „Prečo dávate peniaze za to, čo nie je chlebom a svoj zárobok za to, čo nesýti? „Prečo robíte toto, prečo do tohto investujete čas i peniaze, keď Ja vám hovorím: „Ó všetci smädní, poďte k vode! Poďte vy, ktorí nemáte peňazí! Kupujte zbožie, jedzte; poďte kupujte bez peňazí...“ (Izaiáš 55, 1 a 2)
– Keď nám toto farky hovoril, nikoho sa nepokúšal ohovoriť, ani znevážiť, ani uraziť, len sa pokúšal jasne a zrozumitežne zadefinovať to, čo sa tu okolo nás, aj v samotnom zdanlivom kresťanstve dnes deje. A preto, že sa toto tu skutočne deje – máme tu zúfalé národné i medzinárodné organizácie, ktoré majú za úlohu zachrániť manželstvo a rodinu. Vynakladáme na to, čo by malo byť pre nás samozrejmosťou, v čom by sme mali mať jasno, aj v kresťanstve, obrovské prostriedky, miesto toho, aby sme sa vrátili k pevnému základu, ktorý tu predsa stojí. A keďže je to základ Boží, potom je jasné, že my nič lepšie zrejme nevymyslíme, a ak predsa len vymýšžame, tak je to len preto, že ten „starý základ Boží“, sa nám samotným v náboženstve už stal akýmsi nezaujímavým, akýsi prežitý a nefunkčný,- inak povedané, my mu už vo svojom srdci nedôverujeme, preto sa ho snažíme potichúčky, nenápadne nahradiť niečím modernejším, atraktívnejším, príťažlivejším a zábavnejším. – Asi sa aj toto vežmi ťažko počúva, ale prinajmenšom za uváženie to určite stojí.
A do tejto situácie potom píše Jakub niečo o pevnom Božom základe.
Boží pevný základ, nestojí na tom, že máme naučené nejaké správne náboženské frázy, že máme precvičené nejaké situácie, ktoré sme si zahrali na oficiálnom stretnutí rodín, kde ich pre nás pripravil tím zabávačov, ako súčasť nejakého tréningu na zvládanie komplikovaných situácií. Neznamená to, že máme preštudované nejaké knižky, - ale pevný základ Boží je v tom, že Boh pozná nás, Boh nás má, obrazne povedané naštudovaných, prečítaných, On je Ten, ktorý nás utkal v živote matky, On je Ten, ktorý nás stvoril. -
A my toto nemáme len naučené, ale toto prijímame za bezvýhradnú pravdu o našom živote, a tak už inú pravdu nehžadáme. My sme sa už naučili s touto pravdou žiť. – Ale pevný Boží základ stojí – a on má istú pečať, isté právoplatné a večne platné potvrdenie v samotnom Bohu. Takže je napísané : „Ale pevný základ Boží predsa stojí a má túto pečať : Poznal Pán svojich.“ Musíme si teda niekedy vežmi poctivo odpovedať na otázku: Či dokážeme na tomto pevnom základe stáť, či si tento pevný Boží základ nedáme vziať, či sa v tejto poznanej pravde nenecháme spochybniť? A aby sme pochopili, že toto Boh berie vážne, tak Pavel pokračuje ďalej nepríjemnou výzvou: „Odstúp od neprávosti, každý, kto vyznávaš meno Pánovo.„ Ak vyznávaš meno Pánovo, ak sa nazývaš kresťanom, ak to s Bohom myslíš vážne, ak veríš že ťa Pán pozná, že ty si Jeho, potom to dokáž, nie slovami, náboženskými zábavkami, ale tým, že odstúpiš od neprávosti, že odstúpiš od všetkého toho, čo sa prieči vôli Tvojho Pána – a potom sa pevne postavíš na slove Božom.
Samozrejme, že sa teraz mnohí pokúsia zahrať na bystrých a inteligentných žudí, ktorí okamžite začnú chytráčiť a veci zžahčovať alebo začnú hovoriť, že my vlastne ani nevieme, čo je neprávosť, od ktorej máme odstúpiť. – Ale v Liste Títovi stojí napísané:
„Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým žuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekali bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne sme žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy vežkého Boha a nášho Spasiteža Krista Ježiša, ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil si vzácny žud, horliaci za dobré skutky. Toto hovor, takto napomínaj, zavracaj so všetkou dôraznosťou, a nikto nech tebou nepohŕda.“ (Títovi 2, 11 – 15)
Ak sa započúvame do týchto slov a začneme ich skutočne osobne vnímať pochopíme zaujímavú vec, ktorá nám z milosti Božej padne do očí. Odrazu nám svitne a my pochopíme, že týmito slovami nás Boh oslobodzuje od istej nezdravej, chorobnej sústredenosti na seba. Boh nám tu totiž nehovorí to, aby sme sa sústreďovali sami na seba, na svoje problémy, na svoje pocity, na svoje patálie, ale hovorí nám, aby sme pozreli na to, čo Boh pre nás vykonal, čo pre nás urobil a čo od nás očakáva. – A platí to v plnej miere aj o našich vzťahoch, o našich manželstvách a rodinách.
Keď sa farky bavil s bratom Martinom, ktorý mu povedal, žeby bolo možno dobré povedať niekožko myšlienok na tému Rodina, či Manželstvo, napadlo mu slovo apoštola Pavla z Druhého listu Timoteovi, kde Pavel píše: „Ale pevný základ Boží predsa stojí ... „ - Tomuto slovu sme sa na stretnutí neskôr aj podrobnejšie venovali. Už teraz, na základe tejto krátkej, neúplnej vety cítime, že sa naozaj nebudeme pohybovať na úrovni nejakých klasických náboženských kurzov o manželstve, ale vrátime sa k podstate, ktorá nemá svoj pôvod v nejakej našej žudskej psychológii a v tzv. našej odbornej literatúre, ktorej je fakt neúrekom, a my si ju môžete nájsť v každom správnom náboženskom obchode. Farky sa nám priznal aj k tomu, že žiadnu z týchto knižiek nečítal ani ju doma nemá a preto ani nemáme očakávať, že tu bude niečo múdre z týchto úžasných dnes vežmi uznávaných kresťanských prameňov citovať.
Po úvode sme si položili otázku: Aký je svet, teda doba v ktorej žijeme?
Svet, v ktorom žijeme sa v každej oblasti ustavične niekde posúva. Posúvame sa v oblasti informačných technológií, posúvame sa v oblasti, ktorá sa dotýka nášho zdravia, teda medicíny, a vežké posuny zaznamenávame aj v oblasti, ktorú nazývame spoločenská, sociálna. Nuž a toto všetko zasahuje nakoniec, v konečnom dôsledku náš osobný život, zasahuje to našu rodinu, zasahuje to naše vzťahy. Ak si rozsah tohto – ustavičného civilizačného posúvania sa – a potom aj jeho vplyvu na nás, skutočne neuvedomíme, potom sa tomu nebudeme brániť, zžijeme sa s tým, budeme to považovať za normálne, prirodzené, správne – a v dôsledku toho naostatok prestaneme rozumieť tomu, čo po nás vlastne Boh chce. – Jeho slovo – prestane byť pre nás prirodzenou autoritou. Boh sa pre nás stane len akousi náboženskou ozdobou, aby sme si mohli pripraviť napríklad skvelý, zábavný a úžasný Týždeň manželstva, či Týždeň rodiny. – Boh nám pritom poslúži ako – kulisa – ako zásterka pre našu zábavu, v podniku Jána Pavla 2. kde budeme ťahať tombolu, povečeriame na úrovni. Farky sa ospravedlnil, že hovorí tak tvrdo a otvorene, ale ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme si aspoň občas povedať tvrdé veci.
Mal pre nás niekožko otázok. Skúste o nich teraz v duchu popremýšžať. –
1) Uvedomuješ si, ako do tvojho života zasahuje to, čo sa deje okolo teba?
2) Uvedomuješ si, ako ťa to, čo sa deje okolo teba formuje, ako to ovplyvňuje tvoje postoje? Ako to ovplyvňuje tvoju rodinu, manžela – manželku, deti?
3) Uvedomuješ si, ako ťa svet zamestnáva, ako ťa vyťažuje, ako neprestajne zužuje tvoj priestor pre osobný a súkromný – rodinný život?
4) Uvedomuješ si, ako zo sveta preberáš nie len názory, ale aj isté hodnoty ?
5) Uvedomuješ si to, ako sa skrze vplyv doby vzďažuješ nenápadne aj od Boha?
6) Uvedomuješ si, čo sa v tvojom vnútri deje, ako sa nenápadne meníš?
7) Máš ešte ty osobne nejaký pevný základ života pod nohami?
8) Odrazil si už niekedy, vo svojej komôrke stojac pred Bohom, takto na hlbinu svojho vlastného života? - Skúsme to urobiť. Miesto toho, aby sme sa umárali čítaním 50-knižiek o manželstve, o vzťahoch, skúsme urobiť toto ....Vojdi do svojej komôrky, ako to počuješ z úst Pána Ježiša ohžadne modlitby – a skúmaj pevný boží základ. Skúmaj, či na ňom stojíš?
Kam sa to posúvame?
- Je vežmi zaujímavé sledovať to, ako sa toto naše civilizačné posúvanie dopredu v tomto svete kvalifikuje. Ono sa to kvalifikuje jedným slovom, je to vraj pokrok. Čo znie vežmi pozitívne. Ideme predsa dopredu – a ísť dopredu znamená v našom slovníku – ísť správnym smerom, byť in, byť trendy, cítiť sa na úrovni, byť v spoločnosti uznávaný a akceptovaný.
Ak ideme takto dopredu musíme pritom prejavovať zvýšenú mieru tolerancie, ak by sme ju neprejavovali nemohli by sme ísť dopredu, museli by sme sa proti mnohým veciam vzoprieť. Skúsme si teda uvedomiť to, že v dôsledku takto vnímaného pokroku potom strácame často zdravé kritické myslenie, nedokážeme sa zastaviť, nedokážeme sa ničomu vzoprieť, sme v akomsi čudnom hypnotickom stave kedy všetko nekriticky, bezmyšlienkovite prijímame. Bojíme sa proti niečomu, čo sa nám prieči, ale čo sa nám napriek tomu ponúka alebo podsúva ako niečo údajne správne, vzoprieť. Stávame sa pasívnymi konzumentmi a sme unášaní na mútnych vodách prúdu doby kdesi, kde možno sami ani nechceme ísť. Kresťania toto podvedome cítia. Kresťania cítia, že sú unášaní tam kde sami nechcú ísť, a predsa tam idú, a správajú sa tak, akoby boli ovce bez pastiera. - Ide asi o to, že sme už zmžandraveli, už nedokážeme bojovať, už sa nedokážeme vzoprieť, už nedokážeme plávať proti prúdi, už sme to potichúčky, nenápadne vo svojom vnútri vzdali. Podžahli sme pocitom bezmocnosti. No túto rezignáciu je možné pozorovať, ako hovorím, nie len vo svete, ale aj v tom, čo sa všeobecne nazýva náboženstvo.
Ani v tejto oblasti už dávno nedokážeme byť jednotní, už dávno sa sme stratili, ako sa svetsky hovorí, jasný ťah na bránu. Sú tu nielen tzv. obyčajní žudia – s otrasenou vierou a dôverou v Boha, ale aj teológovia s otrasenou vierou a dôverou v Boha, ktorí prichádzajú do náboženstva so svojimi vágnymi, teda nič nehovoriacimi náukami, teóriami alebo nám ponúkajú miesto vecného a jasného biblického učenia – akúsi náboženskú paródiu, v ktorej sa snažia posplietať do kopy – slovo Božie s aktuálnymi žudskými náukami. Možno si to uvedomujeme alebo ani nie, ale my už v náboženstve nežijeme zásadne Božím slovom, my už v náboženstve len spomíname Božie slovo, ale žijeme vecami sveta. Svet rozhoduje o našich postojoch, pocitoch, dáva náplň nášmu životu i životu našich detí. Svet nás učí ako sa máme na čo dívať. Ako to máme hodnotiť, aké postoje k tomu máme zaujímať. – A aby to bolo ešte zaujímavejšie tak sa do toho miešajú akési atraktívne, zábavné, náboženské aktivity, ktoré sú však tiež pripravené a realizované po spôsobe tohto sveta. – Myslím tým znovu napríklad náboženské tzv. kresťanské bály, tancovačky, fašiangové tancovačky, či maškarné bály pre deti a dospelých, ktoré majú povahu svetských aktivít, ale my si sžubujeme napriek tomu od nich, že nám pomôžu pri ozdravovaní našich vzťahov a rodín. Niektorí si dokonca myslia, že toto má moc naštartovať náš duchovný život.
Všetci vežmi dobre poznáme žudové príslovie, že: Topiaci sa aj slamky chytá. – A tak sa aj my, zdá sa, topíme. Takže toto príslovie dnes platí aj o zabávajúcich sa kresťanoch, aj oni sa chytajú tej príslovečnej slamky, pričom si neuvedomujú, ako sami spolupracujú na tom, aby niekde do úzadia bol zatlačený pevný základ, na ktorom by naše vzťahy i manželstvo malo neochvejne stáť. Neuvedomujeme si, ako si pomaličky, nenápadne vyrážame spod nôh pevný Boží základ, a pokúšame sa niečo vybudovať na inom, falošnom základe. Na mieste je preto napríklad otázka proroka Izaiáša: „Prečo dávate peniaze za to, čo nie je chlebom a svoj zárobok za to, čo nesýti? „Prečo robíte toto, prečo do tohto investujete čas i peniaze, keď Ja vám hovorím: „Ó všetci smädní, poďte k vode! Poďte vy, ktorí nemáte peňazí! Kupujte zbožie, jedzte; poďte kupujte bez peňazí...“ (Izaiáš 55, 1 a 2)
– Keď nám toto farky hovoril, nikoho sa nepokúšal ohovoriť, ani znevážiť, ani uraziť, len sa pokúšal jasne a zrozumitežne zadefinovať to, čo sa tu okolo nás, aj v samotnom zdanlivom kresťanstve dnes deje. A preto, že sa toto tu skutočne deje – máme tu zúfalé národné i medzinárodné organizácie, ktoré majú za úlohu zachrániť manželstvo a rodinu. Vynakladáme na to, čo by malo byť pre nás samozrejmosťou, v čom by sme mali mať jasno, aj v kresťanstve, obrovské prostriedky, miesto toho, aby sme sa vrátili k pevnému základu, ktorý tu predsa stojí. A keďže je to základ Boží, potom je jasné, že my nič lepšie zrejme nevymyslíme, a ak predsa len vymýšžame, tak je to len preto, že ten „starý základ Boží“, sa nám samotným v náboženstve už stal akýmsi nezaujímavým, akýsi prežitý a nefunkčný,- inak povedané, my mu už vo svojom srdci nedôverujeme, preto sa ho snažíme potichúčky, nenápadne nahradiť niečím modernejším, atraktívnejším, príťažlivejším a zábavnejším. – Asi sa aj toto vežmi ťažko počúva, ale prinajmenšom za uváženie to určite stojí.
A do tejto situácie potom píše Jakub niečo o pevnom Božom základe.
Boží pevný základ, nestojí na tom, že máme naučené nejaké správne náboženské frázy, že máme precvičené nejaké situácie, ktoré sme si zahrali na oficiálnom stretnutí rodín, kde ich pre nás pripravil tím zabávačov, ako súčasť nejakého tréningu na zvládanie komplikovaných situácií. Neznamená to, že máme preštudované nejaké knižky, - ale pevný základ Boží je v tom, že Boh pozná nás, Boh nás má, obrazne povedané naštudovaných, prečítaných, On je Ten, ktorý nás utkal v živote matky, On je Ten, ktorý nás stvoril. -
A my toto nemáme len naučené, ale toto prijímame za bezvýhradnú pravdu o našom živote, a tak už inú pravdu nehžadáme. My sme sa už naučili s touto pravdou žiť. – Ale pevný Boží základ stojí – a on má istú pečať, isté právoplatné a večne platné potvrdenie v samotnom Bohu. Takže je napísané : „Ale pevný základ Boží predsa stojí a má túto pečať : Poznal Pán svojich.“ Musíme si teda niekedy vežmi poctivo odpovedať na otázku: Či dokážeme na tomto pevnom základe stáť, či si tento pevný Boží základ nedáme vziať, či sa v tejto poznanej pravde nenecháme spochybniť? A aby sme pochopili, že toto Boh berie vážne, tak Pavel pokračuje ďalej nepríjemnou výzvou: „Odstúp od neprávosti, každý, kto vyznávaš meno Pánovo.„ Ak vyznávaš meno Pánovo, ak sa nazývaš kresťanom, ak to s Bohom myslíš vážne, ak veríš že ťa Pán pozná, že ty si Jeho, potom to dokáž, nie slovami, náboženskými zábavkami, ale tým, že odstúpiš od neprávosti, že odstúpiš od všetkého toho, čo sa prieči vôli Tvojho Pána – a potom sa pevne postavíš na slove Božom.
Samozrejme, že sa teraz mnohí pokúsia zahrať na bystrých a inteligentných žudí, ktorí okamžite začnú chytráčiť a veci zžahčovať alebo začnú hovoriť, že my vlastne ani nevieme, čo je neprávosť, od ktorej máme odstúpiť. – Ale v Liste Títovi stojí napísané:
„Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým žuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekali bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne sme žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy vežkého Boha a nášho Spasiteža Krista Ježiša, ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil si vzácny žud, horliaci za dobré skutky. Toto hovor, takto napomínaj, zavracaj so všetkou dôraznosťou, a nikto nech tebou nepohŕda.“ (Títovi 2, 11 – 15)
Ak sa započúvame do týchto slov a začneme ich skutočne osobne vnímať pochopíme zaujímavú vec, ktorá nám z milosti Božej padne do očí. Odrazu nám svitne a my pochopíme, že týmito slovami nás Boh oslobodzuje od istej nezdravej, chorobnej sústredenosti na seba. Boh nám tu totiž nehovorí to, aby sme sa sústreďovali sami na seba, na svoje problémy, na svoje pocity, na svoje patálie, ale hovorí nám, aby sme pozreli na to, čo Boh pre nás vykonal, čo pre nás urobil a čo od nás očakáva. – A platí to v plnej miere aj o našich vzťahoch, o našich manželstvách a rodinách.
Autor: Daška Beňová
