Bol to deň, na ktorý sme sa obaja tešili. Ja na hokej a Kristínka na kočíkovanie malého Dávidka. Tiež na strapec detí, ktoré sa budú hrať s ňou a jej psíkom.
  Pravda – prvé minúty na zastávke pri Kauflande nevyzerali optimisticky... Čakali sme skupinku detí s rodičmi... A nič. Na opačnej strane cesty sa však pri druhej zastávke objavila postava. Hovorím si: „Je to Maťo? Asi nie, to by pri ňom bolo viac detí...“
Našťastie bol, hoci zatiaľ len so Sárkou. Na ďalšiu rodinu sme síce museli čakať ešte polhodinu, ale to vôbec nevadilo. Prebrali sme duchovné témy a zatiaľ sa naše dcérky vybrali na dobrodružný prieskum okolia so psíkom. Po príchode Ďurošovcov už mohol začať zápas. Loptička lietala a občas aj emócie malých hráčov. Otcovia si tak mohli vybrúsiť nielen umenie hokeja, ale aj pedagogiky, či krízového manažmentu.
Ešte krajší zápas sa rozohral po príchode rodinky Heinrichovcov. Dievčatá zatiaľ využili slniečko, ktoré nás zohrievalo ako na jar. Obehli hojdačky, kolotoč a kočíkovali najmenších. Deti sa vystriedali aj pri Kristínkinom psíkovi.
  Čo na záver? Nepozreli sme si zápas na olympiáde... Ale... Lepšie než zúfalo hľadieť ako hokejisti nevedia dať gól, je góly dávať. Miesto infarktu - posilnenie srdca športom! Miesto rozdúchavania telesných vášní - posilnenie ducha v rozhovore. Oplatilo sa!
 Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. (Galatským 5, 17)

---