Druhé sobotné októbrové ráno 13.10.18 o 9.30 sme sa zišli 19-ti pred radvanskou základnou školou, aby sme využili posledný slnečný víkend babieho leta. Pán Boh nám nadelil krásne slnečné počasie. Už ráno bolo nádherné.

Na oblohe ani mráčika. Kým sme sa čakali pred školou, slniečko príjemne hrialo. Nasadli sme do áut a vyviezli sme sa na parkovisko na Šachtičkách. Vzduch voňal lesom. Vždy ma udivuje ohromujúca krása prírody v okolí Banskej Bystrice. O 10-tej sme vyrazili pohodovým krokom. Hneď na začiatku nás zdržali domáce zvieratká pri hoteli, kozy a ovce. Potom sme už nabrali smer Bunker „Mor ho“! Je to veľmi jednoduchá trasa, asfaltová cestička je kľukatá, bez výrazného prevýšenia, vhodná pre všetkých. Deti sa cestou bláznili, tempo chôdze sme mali pomalé, tak aby nám dospelým stačili aj najmenšie deti. Pre ich džavot síce nebolo počuť spev vtákov, ale o to viac sa kochali oči na úžasnej scenérii. Príroda v okolí Banskej Bystrice je pekná v každom ročnom období, ale osobité čaro má na jeseň. Stromy hrajú všetkými farbami. Cestou ku bunkru sme stretli dvoch jazdcov na koňoch a za jednou zákrutou sa koníky pätili. Na chodníku bol spadnutý veľký balvan a kone sa ho báli. Jazdci nám vysvetlili, že koňom sa balvan podobal na vlka, preto nechceli pokračovať v ceste. Tak im nezostalo nič iné, len chytiť koníky za uzdu a previesť ich popri balvane. Brat farár nám vysvetlil, že tieto cesty vo svahu slúžili ako zásobovacie banské cesty a na prevoz rudy z baní. Bežné „cesty“ viedli vrcholmi a hrebeňmi kopcov, pretože v dolinách hrozili časté záplavy a zosuvy pôdy. Cesta sa zmenila z asfaltky na štrkovú a vinula sa ako stužka lesom. Pri rôznych debatách nám čas rýchlo plynul. Pomedzi stromy sa nám otvárali nádherné výhľady na Staré Hory, na Tureckú a na celé okolie. Dostali sme sa na Lúčky pod Jelenskou skalou, počkali sa a vydali sme sa úzkym chodníkom k bunkru. Horský úkryt z druhej svetovej vojny v čase Slovenského Národného Povstania, vďačí za svoje pomenovanie odbojnému časopisu Mor Ho!, ktorý sa tu tlačil spolu s inými materiálmi. Úkryt je zrekonštruovaný a voľne prístupný. S údivom som si uvedomil, v akých skromných podmienkach tu ľudia existovali. Pri bunkri sme sa občerstvili zo zásob z batohov a občerstvili sa aj Slovom. Takto občerstvení a oddýchnutí sme sa chodníkom vybrali na spiatočnú cestu a mohli sme si všimnúť majestátnosť Jelenskej skaly. Pri chodníku som si všimol medvediu stopu. No a spomenul som si, že medveď s istotou utekal pred nami. Veď nás bolo počuť ďaleko. Cesta naspäť nám ubiehala rýchlejšie. Maťo pridal rozšírenú verziu hry Meno-Mesto-Zviera-Vec. Pridal Auto-Rieka-Športovec. Niektoré písmenká dali zabrať aj nám dospelým, ale Maťo sa nedal a napr. mu napadla rieka Paraná, druhá najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Hneď potom rieka Paraguaj, tretia najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Pri takejto zábave čas veru plynul rýchlejšie. Vrátili sme sa k hotelu. Adamkovi Ďurošovi a Samkovi Drienovskému sa ešte málilo, tak sa snažili vybehnúť na Panský diel. Únava urobila svoje a chlapci sa vrátili ku nám. Nakoniec sme nasadli do áut a išli sme domov. Pán nám doprial v ten deň veľa slnka a pekný výlet v otvorenom spoločenstve. Ďakujem Pánu Bohu, že sa o nás postaral.