Navigácia

      Tenisové ihrisko - rozpis

Rezervácie:
Tréner:

Noro Gutten, 0944 446 770‬

Gabriel Stach, 0903 487 346

Keď som rozmýšľal, čo napísať do terajšieho Pohľadu, uvedomil som si, že som začínal časovým úsekom troch storočí na jeden diel a v posledných troch dieloch som sa naopak zaoberal, aj to len veľmi povrchne, hrôzami troch rokov, o ktorých sa píše v 742-stranovej knihe „Katastrofa křesťanů, likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši 1914-1923“. Skončil som na 269. strane výpovedí o príšerných hrôzach, o ktorých som sa dočítal a veľmi mierne som vám ich sprostredkoval. Myslím, že o Arménoch sme aj so sestrou MUDr. Editkou Kroľovou napísali dosť toho, čo by záujemcov podnietilo k samostatnému bádaniu. Dnes sa teda pokúsim aspoň čiastočne najprv vtesnať do troch strán úsek troch tisícročí dejín a následne opíšem v druhom diele niekoľko desaťročí osudov kresťanských sýrsko-chaldejských obyvateľov niekdajšej Mezopotámie v nadväznosti na našu tému „Kresťanstvo a islam“. História tohto kúska zeme je nesmierne pestrá. Asýrčania sa považujú za potomkov Ašúra a za dedičov veľkých mezopotámskych civilizácií.

V 10. kapitole 1.Moj čítame rodové mená Noe, Šém, Elam a Aššúr a od verša 8. čítame o Nimrodovi. 11. kapitola začína príbehom zmätenia reči v meste Babylon. Na území Mezopotámie žilo veľa národov napríklad Sumerčania, Akkadčania, Chetiti, Churiti, Lullubiti, Mittanci, Amoriti, Aramejci, Elamiti a iní. Ďalej sa v 11. kapitole stretávame s menami Abrahámových príbuzných a tiež s mestami v Mezopotámii ako sú Ninive, Chaldejský Ur, Cháran a pod. V 18. storočí sa v Európe začali objavovať pochybnosti, či vôbec také mestá niekedy existovali a proroctvá ako Sof 2,13 nedávali už ľuďom zmysel. Aj Jonášov potupný útek pred Hospodinovou úlohou z Jopy smerom na Taršíš, ukončený v bruchu veľryby, si už ľudia Západu nemohli spájať s desivou hrôzou z mena Ašúr. Aké však bolo prekvapenie západných krajín, keď z púští vďaka archeologickým nadšencom začali tieto starodávne mestá vstávať z prachu zabudnutia. V roku 1845 vykopal Sir Austen Henry Layard mesto Ninive. Robert Koldewey, archeológ a architekt vyštudovaný v Berlíne a Mníchove, svojimi vykopávkami v rokoch 1887 až 1898 odhalil svetu Babylon, ktorý bol v troskách od jeho dobytia perzským kráľom Kýrom. Biblia začala vydávať hmatateľný dôkaz o svojej pravdivosti. Niekdajšiu víťaznú Perskú ríšu rozvrátil Alexander Veľký, ale ani ten dlho nevládol nad Mezopotámiou a po jeho smrti dobyté územia spravovali v Egypte Ptolemaiovci, v Mezopotámii a Iráne Attalovci, v Prednej Ázii (Turecko, Sýria, Irak, Palestína, Izrael) vládli Seleukovci. Na rozľahlom území dobytom Alexandrom začala temer stáročná éra helenizmu, ktorá pripravila pôdu pre nástup Ríma a neskôr kresťanstva. Hrdinský boj Židov za svojbytnosť v tomto období máme písomne zachovaný v apokryfických knihách z dôb odboja Makabejských.

Okolo roku 600 pred n.l. vraj v Perzii pôsobil učenec Zaratruštra (udávajú sa aj iné dátumy) a zreformoval mytologické učenie, ktorému hovoríme zoroastrizmus a je obsiahnuté v ich svätej knihe Aweste. Pri oslobodení Židov z babylonského zajatia je reálny predpoklad, že sa Židia zoznámili aj s týmto učením. Súčasnú podobu zoroastrizmu poznáme z praxe Pársov žijúcich v Indii, kde sa zachránili útekom z ich perzskej vlasti pred vyvraždením, ktoré im hrozilo od mohamedánov. Veria, že boh dobra Ahura Mazda neustále bojuje s bohom zla Arymanom (Angra Manju) a na konci vekov príde Saošjant t.j. „budúci dobrodinec“. Boh dobra má k dispozícii čosi ako armádu našich anjelov (meno majú Amesa Spent) a človeku, ktorý sa chce k dobru pridať, prinášajú títo pomocníci požehnanie a silu. K bohu dobra vynášajú od ľudí modlitby, dobrorečenia, prosby a uctievania. Aj boh zla, ktorý je vraj zdrojom biedy, utrpenia, chorôb, znečistenia a smrti, má svoju armádu „daevov“ (čosi ako naši démoni), ale ešte mu pomáhajú aj také tvory ako hady, muchy, krysy, levy a podobné. Mŕtvych nepochovávali do zeme, ale na vysočinách vo „vežiach mlčania“ nechávali napospas vtákom, aby ich vyniesli do nebeských výšin k Ahura Mazdovi a ten ich, samozrejme, iba ak boli dostatočne dobrí na zemi, pripája k svojmu vojsku. Závislosť suchej krajiny od pravidelných kvázi monzúnových zrážok pre poľnohospodárstvo a potreba presného určenia času sejby viedla k úžasným poznatkom astronómie a matematiky, ktoré boli uchovávané ich mágmi, ale, žiaľ, boli aj dehonestované astrologickými poverami. Hlavný mág mal titul „vrchný móbád“ a bol v priamom styku s kráľom.

Keď čítame pozorne Sk 2, 9-12, neostáva nám nič len žasnúť, z akých vzdialených kútov aj mezopotámskych boli ľudia svedkami pôsobenia Ducha Svätého v pamätné Letnice, keď vznikla kresťanská cirkev a samozrejme tieto kraje neskôr prijali evanjeliovú zvesť z moci Ducha Svätého. V 3. storočí nášho letopočtu boli už všetky tieto kraje kresťanské. Výsledkom helenizácie týchto území bola znalosť gréčtiny, hlavne medzi kupcami a bohatými obyvateľmi miest, ale aj rozšírenie hovorovej aramejčiny, ktorá sa vyvinula z písomnej akkadčiny, a to napomohlo šíreniu kresťanstva po celej ich posvätnej zemi Bet Nahraim (Dom dvoch riek, Eufratu a Tigris). Niektoré pramene udávajú, že aj Pán Ježiš hovoril aramejčinou. Veľkým nepriateľom Rímskej ríše na Východe bol perzský šáhinšáh Šápur. V otázkach viery bol veľmi tolerantný, a tak sa aj v jeho kráľovstve vzmáhalo kresťanstvo. Toleroval Židov, ale jeho priazni sa tešil hlavne Mání, a preto podporoval šírenie manichejizmu, čo bolo voči kresťanstvu konkurenčné učenie. Historik Edward Gibbon vo svojej knihe „Úpadok a zánik Rímskej ríše“ v súvislosti so Šápurom I. spomína vyvraždenie Antiochie, aj smutný koniec cisára Valentiána, ale o tamojších sýrsko-chaldejských kresťanoch nehovorí. V 33. kapitole sa zameral na popis života v Arábii pred Mohamedom a na okolnosti súvisiace s nástupom islamu. Divoké hordy lúpežných Arabov boli neustálou hrozbou pre mestá Mezopotámie. S jednotlivými lúpežnými bandami bojovali nielen perzské vojská, ale aj Rimania. Šápurovi nástupcovia popravili Maniho a zo zoroastrizmu spravili štátne náboženstvo, ktoré sa začalo v Perzii a na pridružených územiach násilne šíriť. Prenasledovanie postihlo kresťanov, Židov, Manichejcov aj „uctievačov modiel“, ako nazývali budhistov a hinduistov. Arméni v tomto čase ubránili svoju nezávislosť a stali sa prvým kresťanským štátom. Zhruba o 40 rokov vojsko Šápura II. obsadilo v roku 338 Arméniu, čo vyvolalo dlhotrvajúcu vojnu s Rímskou ríšou, a zároveň došlo k perzekúcii perzských kresťanov. K faktickému rozdeleniu Arménie na rímsku a perzskú časť došlo v roku 377. Možno konštatovať, že v našej záujmovej oblasti od vzniku kresťanstva neustále prebiehal boj o moc medzi Rímskou ríšou (Byzancia) a perzskými Sasánovcami a občas tam rabovali nespočetné arabské hordy. Ako zaujímavosť uvádzam rozhodnutie vtedajšieho šácha ohľadne kresťanov z roku 484, že v Perskej ríši je záväzná nestoriánska forma kresťanstva. Vďaka aramejčine boli nestoriáni mostom medzi Východom a Západom a kresťanstvo preniesli až do Číny. Cirkevná štruktúra nestoriánov pred islamským vpádom mala 27 metropol a k ich patriarchovi sa hlásilo podľa dnešných odhadov do 8 mil. veriacich.

Kruté boje medzi Perziou a Rímskou ríšou za šácha Chusrava II. a cisára (bazilea) Heraklia vojensky veľmi oslabili obe ríše. Okrem toho obe ríše zachvátila epidémia moru. A aby nešťastie bolo dokonalé, obe ríše napadli Mohamedovi nasledovníci, ako som písal už v 2. diele nášho pojednávania. Podľa tvrdenia chaldejského kresťana Salmana Hasana, multietnické a mnohonáboženské mestá Mezopotámie prijali uprchlíkov z Arábie, ktorí tam hľadali ochranu pred terorom rozpútaným Mohamedom. Boli to práve títo uprchlíci, ktorí zhruba po 30 rokoch otvorili útočiacej Aliho armáde brány chaldejských miest, kde našli kedysi útočište a pomoc. Totiž v roku 634, dva roky po smrti Mohameda, bol šáh Jazdkart vyzvaný, aby prestúpil na islam alebo aby zaplatil tribút, čo ale šáhinšáh odmietol. Mohamedov zať Ali viedol islamské vojsko a v bitke na rieke Olayis (anglicky Ullais) rozdrvil spojené vojsko arabských kresťanov a sásanovskú armádu. Po boji manželku perzského vrchného móbáda pred jeho očami znásilnil, jeho samého nariadil zaživa zdrať z kože. Naviac nariadil stínať hlavy zajatcov a sám pritom aktívne vraždil. To sa dialo 3 dni, až kým v suchom riečisku kanála Khaseef vraj netiekla do Eufratu krv namiesto vody, ako to údajne Ali sľúbil v modlitbe pred bojom svojmu božstvu. Aliho vojská úplne rozvrátili Sásanovskú ríšu do roku 651. Začali zlé časy nielen pre tamojších Chaldejcov, Aramejcov, Židov, Grékov, nestoriánov, jakobitov, ortodoxných či iných kresťanov, ale aj pre Manichejcov a hlavne pre predtým privilegovaných zoroastriánov, ktorých v priebehu asi 200 rokov Arabi temer vyvraždili. Niektorým sa podarilo zachrániť v Indii. Islam vtedy na Východe ovládol územie po dnešný Turkmenistan, Afganistan a Pakistan. K úplnému vytlačeniu kresťanov z týchto východných teritórií však došlo až za Tamerlánových masakrov, o ktorých som písal v 7. diele. Aliho nasledovníci vyznávajú šíitskú verziu islamu. Bagdad a Damašek sa stali centrami vtedajšieho islamského sveta. Meno Bagdad je vraj odvodené od aramejského výrazu „ovčia ohrada“.

Arabskí nájazdníci ovládli obrovské územie a podmanili si na ňom žijúce kresťanské obyvateľstvo. Posádkami v mestách ovládali krajinu a vyberali od kresťanov dane a dávky džizju na financovanie chodu kalifátu. Sýrsko-chaldejskí kresťania žili na území dnešného juhovýchodného Turecka, Sýrie, Iraku, na severozápade Iránu a v Azerbajdžane. Živili sa poľnohospodárstvom, pastierstvom, ale boli aj zručnými remeselníkmi obzvlášť zlatníkmi, kováčmi a krajčírmi, ako dokladá neskorší osmanský cestovateľ Evliya Čelebi (17. storočie). Ich náboženský život bol veľmi pestrý a veľké nestoriánske misijné cesty do Číny boli zdokumentované v kláštore v Džílu, ktorý postavili v 4. storočí. Tam boli uskladnené aj dary z čínskeho cisárskeho dvora, ako napr. listiny, liturgické knihy v aramejčine a vzácna čínska keramika. Hodvábna cesta nebola teda len výmennou trasou pre kupecký tovar, ale aj miestom výmeny ideí a zvestovania evanjelia. Pokojný život utláčaných sýrsko-chaldejských kresťanov bol opäť rozvrátený vpádom selžuckých Turkov nielen do Mezopotámie, ale aj do Byzancie, o čom som písal v 4. a 5. časti nášho pojednávania a samozrejme bol spojený s obrovskými ľudskými obeťami.

Džingischánov vnuk Hűlegű chcel rozšíriť hranice mongolskej ríše až do Egypta. Lákala ho bohatá a úrodná krajina. Jeho obľúbenou manželkou bola kresťanka Dokuz Khatun. V jeho mongolskom vojsku bolo temer 50 % nestoriánov a jakobitov, ktorí sa s veľkou radosťou mstili svojim islamistickým utlačovateľom. Križiacke štátiky, Arménske kráľovstvo a mongolské vojská ilchanátu spoločne porazili armádu egyptských mamelukov v bitke pri Homse v roku 1229 a zdalo sa, že kresťania budú mať nadlho ochranu pred mohamedánmi v podobe mocného mongolského spojenca. Netrvalo to však dlho a tak ako v bitke pri Olayis, aj v bitke pri Ain Jalute v roku 1260 sa ukázala veľká prevaha arabských bojovníkov na ťavách proti jazdcom na koňoch zoslabnutých a trápených suchom a nedostatkom vody. Ain Jalut znamenal koniec mongolskej expanzie do Arabmi ovládaných území. Táto porážka znamenala stratu stotisícov kresťanských životov. Ak Pán Boh dá, o ďalších osudoch tamojších kresťanov napíšem nabudúce.

.: Autor: Milan Zajac         


 

 

Search

Časopis Pohľad

Slovo

Rímskym 1, 16-17 Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, najprv Židovi, a aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý z viery bude žiť.