Keď sa ti zdá, že sa za tebou zabuchli posledné dvere a ty si sa ocitol úplne sám, na dne a opustený v tmavej vlhkej miestnosti, cítiš sa biedne a sklamaný, vtedy veľakrát presvitá cez úzku prasklinu v tvojom múre beznádeje ten tenký, žiarivý lúč, ktorý svieti aj vtedy, keď ho ty nevidíš.

  Už si rezignoval, stratil si záujem o všetko okolo seba, chceš mať len kľud, pokoj, nechceš už vlastne skoro vôbec nič. Zmätene sa okolo seba obzeráš a navôkol len tma, tma a tma. Sadneš si na chladnú kamennú podlahu svojho smútku, hlavu zovrieš do dlaní a trasľavo si povzdychneš. Po tvári ti steká niečo slané, chveješ sa strachom a zimou. Tam niekde von pulzuje rušný život, svet sa raduje a ty si tu úplne sám. Len tma a chlad. Smútok a beznádej.
Vtom ucítiš na tvári niečo ako ľahký vánok. To ten žiarivý tenký lúč ti dáva na vedomie, že tu nie si sám. Je tu Niekto, koho síce nevidíš, lebo ťa oslepila beznádej, ale ten Niekto je s tebou. Ty musíš len vystrieť ruku, otvoriť svoje smutné sklamané srdce a zvolať – Pane pomôž, som hriešny a zlý, ale bez Teba som mŕtvy. Zodvihni ma z tohto dna, vyveď ma z tejto temnoty duše. Len v Tebe vidím svoju záchranu pred beznádejou.

---