V piatok 18. januára tohto roku sme s mládežou navštívili rodinku Ulbrichtovcov. Pán farár si pripravil slovo na tému Sklamanie. A teraz sa Vám z toho pokúsim urobiť zhrnutie, aby ste aj vy mali s nami na tomto podiel.
Pán Boh stvoril svet a zakončil to slovami: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1M 1, 31) Skúsme neprepočuť, že všetko, čo Boh stvoril, je dobré, nenašiel na tom chybu, bolo to bez nedostatkov, bolo to celistvé, neporušené. Mohol to spustiť ako program, ktorému sme vychytali všetky muchy. Ale už na začiatku tretej kapitoly tento program akosi rupne. Ako je to možné, keď všetko, čo Boh učinil, je dobré? V tom programe zlyháva človek. Je to prekvapujúce, že na začiatku Boh povedal, že všetko je dobré, a predsa to tak skoro skolabovalo. Človek zresetoval v sebe všetko, čo bolo podľa Boha veľmi dobré. Človek zlyhal existenčným spôsobom. Lebo počul slová, že ak bude jesť zo stromu, istotne zomrie. Ďalej čítame, aké katastrofálne následky má mať toto zlyhanie, aké sú jeho dôsledky. Cítime z kontextu, že Boh je z toho sklamaný – je sklamaný z človeka. Ale napriek tomu nám Boh ponúka ešte existenčnú šancu nejakým spôsobom žiť. Potom je sklamaný aj z Káina, sklamaný všeobecne z ľudského pokolenia – prečítať si o tom môžete v Genezis v 6 kapitole. Boha bolelo z ľudí srdce, oľutoval, že ich učinil – to je hlboké sklamanie. Skončilo to potopou ale nebol to úplný koniec, bol to nový začiatok – Pán Boh vždy hriešnikovi dáva nejakú šancu.
Ale nielen Boh je sklamaný, aj človek je sklamaný. Ani Adam a Eva sa netešili z toho, ako vybabrali s Bohom, boli zo seba sklamaní. Aj my vykonáme niečo, Boh je z nás sklamaný a my sme sklamaní zo seba. Nepredpokladám, že medzi nami je niekto, kto by bol na sto percent spokojný so svojim životom. Máme mnoho zlyhaní, sme zo seba sklamaní. Keď pokračujeme ďalej, rozmýšľame, ako často sme sklamaní zo svojich priateľov. Máme naj priateľov, naj priateľky a potom sa niečo zomelie a sme sklamaní zo seba, dusíme sa navzájom. Často sme sklamaní aj zo spoločenstva, do ktorého chodíme. Môže prísť nejaká chvíľa, udalosť, ktorá nás dokáže rozhodiť. Žiadne spoločenstvo nie je dokonalé. Sme odkázaní na odpúšťanie, vyznávanie si hriechov, na spoločnú lásku. Ak sa to naučíme, vtedy môže spoločenstvo fungovať, no ak sa to nenaučíme, nebude to dobre fungovať.
Jediný, kto je dokonalý, je Boh. Skúsme si to zafixovať. Boh je ten, ktorý nás nesklame. My sami sa sklameme, priatelia nás sklamú, spoločenstvo sklame, ale Boh je ten, ktorý naozaj nesklame. Pán farár poukázal aj na Dávida. Bol to človek, ktorý bol zo seba sklamaný. Ustavične nasledoval svojho Boha, možno časom bol sebavedomejší a pozabudol na svojho Boha. Prišla skúška a bác, prepadol v nej. V noci sa prechádza chlapec a čo vidí? Vidí babu spanilú, špliecha sa tam a vtedy stratí rozum a súdnosť. O tej babe sa povyzvedá a potom šup na ňu. Potom dá zabiť jej muža Uriáša - verného bojovníka. A čo Dávid spravil? Dal ho zabiť, privlastnil si Batšebu, akoby sa nechumelilo, ale chumelilo sa dosť! Boh si ho zobral na koberček, aby trochu s ním poúčtoval. Ale čo je teraz dôležité, je to, že Dávid sa spamätá, spozná svoj hriech, je zo seba sklamaný. Robí pokánie, nezatĺka, hľadá pomoc a východisko v Bohu. Mohol aj zabudnúť na Boha, ale on sa rozhodol utekať za Bohom. Dávid sa nejde radiť s priateľmi, s radcami, ale s Bohom. Čo hľadá u Boha? Čo chce? Čo mu nemôže dať človek? Zo žalmu 51 potom čítame: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky!“ Toto len Boh môže urobiť, ak budeme na Neho kričať, toto nezmôže človek, človek nemôže zahladiť priestupky. „Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu!“ Aj toto môže vykonať iba Boh. „Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále.“ Keď si toto uvedomíme, že sa hriechu nemôžeme zbaviť, stále je pred nami. „Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde.“ Boží súd je spravodlivý. „Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Hľa, obľubuješ hlbokú pravdu; a v skrytosti mi praješ poznať múdrosť.“ – toto Boh chce, On chce hlboké vyznanie hriechov, nie niečo povrchné. „Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý, umy ma, belší budem ako sneh! Daj mi počuť radosť, potešenie, nech zajasajú kosti, čo si zdrvil. Skry si tvár pred mojimi hriechmi a zotri všetky moje viny!“ – toto kričí Dávid. A ďalej žiada: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného.“ Ak by v ňom ostalo staré srdce, ostali by tam aj všetky staré jazvy po hriechoch. „Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!“ – toto môže Boh pre mňa aj pre teba vykonať, pre každého z nás. Boh nám môže navrátiť radosť.
Utekajme k Bohu so svojimi sklamaniami, so svojimi zlyhaniami a prosme Ho, aby nás očistil, aby nám dal nové srdce a navrátil nám radosť, ktorú nenájdeme v tomto svete. Vo svete nám chcú kadejako poradiť (vypi si, choď sa zabaviť). Chcú pomôcť, ale nemajú riešenie. Riešenie je naozaj len u Boha. Každý potrebuje podoprieť od Boha, aby sme obstáli a už nepadli do diablovej pasce.
Ak spravíme hriech, ak sa previníme, ak sa sklameme, len jedna rada je: UTEKAJME K BOHU!
Ale nielen Boh je sklamaný, aj človek je sklamaný. Ani Adam a Eva sa netešili z toho, ako vybabrali s Bohom, boli zo seba sklamaní. Aj my vykonáme niečo, Boh je z nás sklamaný a my sme sklamaní zo seba. Nepredpokladám, že medzi nami je niekto, kto by bol na sto percent spokojný so svojim životom. Máme mnoho zlyhaní, sme zo seba sklamaní. Keď pokračujeme ďalej, rozmýšľame, ako často sme sklamaní zo svojich priateľov. Máme naj priateľov, naj priateľky a potom sa niečo zomelie a sme sklamaní zo seba, dusíme sa navzájom. Často sme sklamaní aj zo spoločenstva, do ktorého chodíme. Môže prísť nejaká chvíľa, udalosť, ktorá nás dokáže rozhodiť. Žiadne spoločenstvo nie je dokonalé. Sme odkázaní na odpúšťanie, vyznávanie si hriechov, na spoločnú lásku. Ak sa to naučíme, vtedy môže spoločenstvo fungovať, no ak sa to nenaučíme, nebude to dobre fungovať.
Jediný, kto je dokonalý, je Boh. Skúsme si to zafixovať. Boh je ten, ktorý nás nesklame. My sami sa sklameme, priatelia nás sklamú, spoločenstvo sklame, ale Boh je ten, ktorý naozaj nesklame. Pán farár poukázal aj na Dávida. Bol to človek, ktorý bol zo seba sklamaný. Ustavične nasledoval svojho Boha, možno časom bol sebavedomejší a pozabudol na svojho Boha. Prišla skúška a bác, prepadol v nej. V noci sa prechádza chlapec a čo vidí? Vidí babu spanilú, špliecha sa tam a vtedy stratí rozum a súdnosť. O tej babe sa povyzvedá a potom šup na ňu. Potom dá zabiť jej muža Uriáša - verného bojovníka. A čo Dávid spravil? Dal ho zabiť, privlastnil si Batšebu, akoby sa nechumelilo, ale chumelilo sa dosť! Boh si ho zobral na koberček, aby trochu s ním poúčtoval. Ale čo je teraz dôležité, je to, že Dávid sa spamätá, spozná svoj hriech, je zo seba sklamaný. Robí pokánie, nezatĺka, hľadá pomoc a východisko v Bohu. Mohol aj zabudnúť na Boha, ale on sa rozhodol utekať za Bohom. Dávid sa nejde radiť s priateľmi, s radcami, ale s Bohom. Čo hľadá u Boha? Čo chce? Čo mu nemôže dať človek? Zo žalmu 51 potom čítame: „Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky!“ Toto len Boh môže urobiť, ak budeme na Neho kričať, toto nezmôže človek, človek nemôže zahladiť priestupky. „Dokonale ma obmy z mojej viny, očisť ma od môjho hriechu!“ Aj toto môže vykonať iba Boh. „Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále.“ Keď si toto uvedomíme, že sa hriechu nemôžeme zbaviť, stále je pred nami. „Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde.“ Boží súd je spravodlivý. „Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Hľa, obľubuješ hlbokú pravdu; a v skrytosti mi praješ poznať múdrosť.“ – toto Boh chce, On chce hlboké vyznanie hriechov, nie niečo povrchné. „Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý, umy ma, belší budem ako sneh! Daj mi počuť radosť, potešenie, nech zajasajú kosti, čo si zdrvil. Skry si tvár pred mojimi hriechmi a zotri všetky moje viny!“ – toto kričí Dávid. A ďalej žiada: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného.“ Ak by v ňom ostalo staré srdce, ostali by tam aj všetky staré jazvy po hriechoch. „Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!“ – toto môže Boh pre mňa aj pre teba vykonať, pre každého z nás. Boh nám môže navrátiť radosť.
Utekajme k Bohu so svojimi sklamaniami, so svojimi zlyhaniami a prosme Ho, aby nás očistil, aby nám dal nové srdce a navrátil nám radosť, ktorú nenájdeme v tomto svete. Vo svete nám chcú kadejako poradiť (vypi si, choď sa zabaviť). Chcú pomôcť, ale nemajú riešenie. Riešenie je naozaj len u Boha. Každý potrebuje podoprieť od Boha, aby sme obstáli a už nepadli do diablovej pasce.
Ak spravíme hriech, ak sa previníme, ak sa sklameme, len jedna rada je: UTEKAJME K BOHU!
Autor: Jarko Beňo
