Milé sestry a bratia, milí čitatelia nášho Pohľadu!
Brat Štefan Urbašík ma požiadal, aby som napísal osobné svedectvo o svojom živote s Pánom Ježišom a o tom, ako napĺňam príkaz daný Pánovým učeníkom zo Sk 1,6-8. Samozrejme, aj keby učeníci mali povestné sedemmíľové čižmy, tak by celý svet s evanjeliovou zvesťou za ich krátkeho pozemského života neobehali. Skutky apoštolov sú vzácnym svedectvom o tom, ako z moci Ducha svätého cirkev rástla najprv v Jeruzaleme, potom v Júdsku, Samárii a úlohu niesť evanjeliovú radostnú zvesť o zmŕtvychvstalom Pánovi plnili iní, najmä Saul, kresťanským menom apoštol Pavel. Šíriť evanjelium je odvtedy trvalá a stála úloha pre nás všetkých, ktorí sme tejto zvesti uverili.
Mnohí si iste spomínate na pôsobenie Daniela a Zuzky Kaczmarczykovcov v našom zbore. Ešte aj dnes so sestrou Ľubkou čerpáme z pokladu piesní, na ktorom sa v rámci projektu „Tu znie môj spev...“ podieľalo za ich spolupráce asi 100 členov nášho zboru. Odišli od nás, keď sa im narodil synček a medzi tou dobou a dneškom ich Pán použil na misiu v Afrike, kde šírili Bibliu. Misionárom však nie je len človek, ktorý odíde kdesi do Afriky, indočínskych džunglí alebo do Assámu medzi ľudožrútov, ako o tom rozpráva známy príbeh k piesni „Rozhodol som sa ísť za Ježišom“. Tento príbeh častokrát spomínal vplyvný americký misionár Billy Graham. Misionárom môže byť každý z nás. Na Wikipédii je totiž definícia, že misionár je propagátor nejakého náboženstva či hlásateľ jeho ideí, ktorý pôsobí na ľudí iného či žiadneho vyznania, aby ich pre toto náboženstvo získal. A to s pomocou Božou môžeš robiť aj Ty, milý čitateľ. A ako? Nuž nižšie popíšem niekoľko príkladov, ako každý z nás môže vydávať osobné svedectvo o svojej viere vo vzkrieseného Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Čiže nie donekonečna presviedčať presvedčených, ale snažiť sa získať pre Ježiša nových ľudí. Ak teda nielenže chceme, ale priam MUSÍME byť misionármi vo svojom okolí, ktoré je duchovným africkým Sahelom, mali by sme si stále uvedomovať všetko, čo je napísané v 3. kapitole 1. listu Korintským.
Apoštol Pavel bol bezpochyby najvýznamnejším misionárom kresťanstva. Duch svätý ho povolal do tejto služby (Sk 13. kapitola) a on sa plne podriadil Božej vôli (1.Kor 1). Inde sa predstavuje ako otrok Krista Ježiša, čím nám hovorí, že nie on je dôležitý, ale jeho Pán. Na Pavlovom príklade, čítajúc biblickú knihu „Skutky apoštolov“, vidíme úžasnú osobnú angažovanosť a zanietenosť pre misiu medzi vtedajších pohanov. O jeho osobnej angažovanosti máme svedectvo napríklad v Liste Filipským najmä v 3. kapitole od verša 7 a verše 14 a 15 majú byť pripomienkou cieľa, o ktorý sa máme aj my snažiť.
Nie som Billy Graham ani apoštol Pavel. Pán ma vodil po iných cestách žitia. Môj život s Pánom Ježišom nebol vždy priamočiary a Pán ma niekoľkokrát musel zavrátiť ako zblúdenú ovečku späť do svojho stáda. Ak som v prvom semestri počas štúdia na EF SVŠT každú nedeľu chodil do kostola na Legionárskej, neskôr vplyvom priateľov a športových povinností moje návštevy redli a v roku, keď som bol na vojenčine v Litoměřiciach, som už nebol v kostole ani raz. Zlom nastal počas návštevy u budúcich svokrovcov v roku 1977, keď som sa im bol predstaviť. Na Panenskej mala byť nejaká cirkevná slávnosť. Volal som domácich, ale nikto tam nechcel ísť so mnou. Príchod na Panenskú ma ohromil množstvom ľudí. Večeru Pánovu prisluhovali traja farári a ja som sa dostal k bratovi farárovi Lackovi. Vtedy mi Pán dal jasne najavo, že patrím sem, medzi tento veriaci ľud. S tým odkazom som žil aj tu v Banskej Bystrici a začal navštevovať chrám v meste. Pracoval som ako dielenský technológ pre útlmovú dielňu Motory, kde prevádzka dlhé roky nedokázala zohnať majstra. Polroka som robil majstra, pričom kádrovák mi blokoval platovú preradenku. Keď po polroku generálny riaditeľ nariadil tento stav ukončiť, predvolal si ma kádrovčík, že vraj som vynikajúci inžinier, že strojom rozumiem, ale s ľuďmi robiť nesmiem, a on nikdy nepodpíše preradenku. Na moju námietku prečo, povedal, že by nebola v dielni dodržaná vedúca úloha strany a chodím do kostola. Na moje „A to sa vari nesmie?“ odpovedal, že som inžinier a aký by som vraj bol príklad pre súdruhov robotníkov! A Pán Boh sa o mňa vynikajúco postaral. Dal mi za nepravdepodobných okolností prácu v sektore IT v odbore telekomunikácie, ktorý som vlastne vyštudoval.
Po druhýkrát ma musel Pán zavracať, keď hriech vstúpil do nášho manželského života. S manželkou sme žili bežným životom socialistických občanov. Kvôli mne mala aj ona stopnutý kariérny rast a bola neustále v mojom tieni, hoci vyštudovala tú istú školu, len iný odbor. Vety: „Neprovokuj ich! Čo chceš byť ako tvoj otec, aby nás celý život prenasledovali?“ sa počúvajú veľmi zle. A tak ma postupne zahlcovalo množstvo iných aktivít a Ježiš bol opäť na vedľajšej koľaji. Prišiel rok 1989 a zapojil som sa do toho, čomu sa dnes hovorí Nežná revolúcia. Všetok voľný čas som venoval povinnostiam vo VPN a neskôr v Strane zelených. Zdanlivo sa nám začalo veľmi dariť, manželka začala podnikať, ja som jej vypomáhal, hoci v práci, kde prevládalo úkolové odmeňovanie, bol som 2,5-krát nad celoštátnym priemerom miezd. Bol som vplyvný člen parlamentnej strany. Otec aj starý otec boli súdne rehabilitovaní, ale zničený majetok a starkého život nám nik nemohol vrátiť. Do tejto zdanlivej idylky prišla smrť milovaného krstného otca, ťažká srdcová choroba otca, úmrtie milovanej starkej, neistota v zamestnaní, keď sme vedeli, že náš sovietsky počítač pôjde do šrotu a čo bude potom s nami. Z mojich 8 ľudí mi ostali len dvaja a takto sme zaisťovali prakticky trojzmennú prevádzku. Do toho zomrel otec a o mesiac po ňom som stratil manželku, keď vysvitlo, že už pred dvomi rokmi si našla o 10 rokov mladšieho milenca. Dosť dôvodov na skratové konanie. Bol som totálne na dne, a tak som navštívil svoju príbuznú MUDr. Ivetku Šajgalíkovú, ktorá bola vedúcou Linky dôvery u MUDr. Nábělka s požiadavkou: „Doktore, predpíš nejaké psychiatrické tabletky.“ Ona mi však odvetila: „Milan, a ty si vari zabudol na silu zo svojej mladosti, ty si zabudol na Pána Ježiša? Žiadne tabletky ti nedám, a vráť sa k Ježišovi.“ Potom sa začali diať úžasné veci a vďaka Bohu som získal nový život s Kristom a novú rodinu – vás, milé sestry a bratia.
Toľko k prvej požiadavke brata Urbašíka. Ako východisko k druhej požiadavke by som zdôraznil slová Pána Ježiša: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa bude žiť, aj keď by umrel“. Večný život - to je cieľ, o ktorom hovoril apoštol Pavel a ktorý ako Jeho učeníci máme ponúkať neveriacemu svetu. V podobenstve o rozsievačovi sme MY! Máme plnú torbu slova Božieho, aby sme mali čo rozsievať? A ako to robíme? Chce sa nám vydávať svedectvo, že sme kresťania, t.j. Kristovi nasledovníci a povestná soľ zeme? Alebo náš tichý hlas prehluší rámus tohoto prevráteného pokolenia? Najťažšou otázkou pre poľnohospodára na jeseň je, ako pripraviť pôdu pre budúcu úrodu. A tu chcem zdôrazniť osobnú angažovanosť a zanietenosť pre misiu. Nie je to možné robiť bez lásky k blížnemu. A tak štvoraká pôda znamená, komu a ako rozsievame evanjeliovú zvesť.
My kresťania máme aj symboly našej viery, ktoré vidíme na vežiach kostolov po celom Slovensku. Kohúta preferujú kalvíni a má poukazovať na našu hriešnosť a možnosť zlyhania, keď sa ocitneme bez Ježiša v ťažkostiach ako apoštol Peter. Hviezda na evanjelických kostoloch južného Slovenska nám prikazuje ísť za Ježišom a pokloniť sa pred Jeho Majestátom. Kríž - o kríži sme v spevokole spievali, že: Kríž je znakom spásy, kríž ten drevený, Kristom nesený z lásky, krvou zmáčaný za nás! A toto musí mať každý kresťan pri misii na pamäti. Iným obľúbeným znakom kresťanov je napríklad rybička na autách. Iste ste si v lete všimli množstvo tričiek s umrlčími lebkami či inými podobnými priam satanskými motívmi. Nuž nepatrí to do kultúry života, ktorú vyznávame my kresťania. Keď už som bol správcom koncových zariadení v Telekome, všetky moje babenky neustále klebetiti o rôznych celebritách a hviezdach či hviezdičkách módneho neba a ja som medzi nimi pobehoval v tričku s nápisom, že Ježiš je jedinou hviezdou vo svete. Telekom prijal etický kódex Deutche Telekomu, kde bol výslovný zákaz akýchkoľvek náboženských symbolov na pracovisku. Napriek tomu som si dovolil mať pri monitore PC Nový zákon a ponúkať ho svojim klientom. Pokiaľ som tam mal len jednu bibliu, tak sa ľudia ostýchali brať akože môj majetok, ale keď som ich tam mal neustále 10, hneď bol odber lepší. A samozrejme som musel zodpovedať množstvo otázok o Bohu. Okrem tričiek existujú napríklad čiapky s nápisom „Ježiš Ťa hľadá“ či „Som šťastný /á/, že patrím Ježišovi“. Takéto jednoduché svedectvo môžeš okolo seba šíriť aj ty, milý čitateľ.
Najdôležitejším evanjelizačným činom sestry Ľubky a mojím je spoločná tvorba relácie „Radostná zvesť“, ktorá je už 3 roky vysielaná na internetovom Slobodnom vysielači. Už zrod relácie bol predivný. V čase migračnej krízy mi bol ponúknutý priestor pol až hodinu hovoriť o islame a kresťanstve. Počúvanosť za prvé tri mesiace mala byť väčšia ako 50. Dlho som sa nemal k činu, ale raz na kázni náš brat farár povedal takú zaujímavú výstižnú myšlienku - a v tom vidím zásah Ducha svätého, že okamžite, ešte v tú nedeľu sme navrhli formu a obsah relácie a s tým sme išli do redakcie, kde náš návrh prijali. Prvá relácia urobená našimi technickými prostriedkami bola tak zašumená, že bola nevysielateľná. Museli sme ju prerobiť ich technikou – darovali nám svoj mikrofón, pričom ale dodržať termín sa zdalo nemožné, a predsa sme to stihli. K dnešnému dňu je v archíve Slobodného vysielača už 79 relácií a niektoré si vypočulo aj vyše 2 000 ľudí nielen na Slovensku, ale cez internet aj naši krajania v rôznych kútoch sveta. Sme šťastní, že touto našou misijnou činnosťou môžeme rozsievať zrnká viery do sŕdc aj neznámych ľudí a privádzať ich na cestu k Ježišovi. Takto sa dnes snažím napĺňať príkaz nášho Pána byť jeho učeníkom a šíriť radostnú zvesť. Prajem vám k vianočnej pohode vypočuť si našu sviatočnú reláciu „Vianoce – nebo sa sklonilo k zemi“. Pán Boh si môže na šírenie evanjelia použiť každého z nás. Kedy, kde, komu, ako - len Mu otvorme svoje srdcia, potom sa nám otvoria oči a my budeme plniť Jeho vôľu s radosťou.
.: Autor: Milan Zajac
