Viera je ako východ slnka z vrcholu hory Sinaj. Všade naokolo tma, len zrazu niečo zažiari na horizonte poznania a na východnej oblohe vystúpi z temnoty žeravý kotúč slnka. Ten istý kotúč, ktorý sa tu pred tisíckami rokov objavoval aj Mojžišovi a jeho národu. Po svojej celodennej púti sa tento posol svetla schová na opačnej strane púšte, ale ráno určite opäť vylezie z chladnej tmy noci. A pohľad z vrcholu tejto výnimočnej hory na tú fascinujúcu nádheru mi pripodobňuje pohľad na vieru – nádherné, okúzľujúce, dočasne neviditeľné, ale isté.

Východ slnka z hory Sinaj
 Viera je ako nočná obloha nad nekonečnou púšťou niekde vo vnútrozemí egyptskej krajiny. Milióny nádherných žiariacich hviezd, hlboká čierna obloha a pod nohami biely piesok púšte. Len ruku natiahnuť a chytíš niektorú z tých nebeských perál. Stovky kilometrov naokolo ani živej duše, hlboké ticho a nad hlavou majestát nekonečného vesmíru. Myšlienky blúdia hlavou. Čo je to človek? Veď pri pohľade na nočnú oblohu je menší ako zrnko piesku a predsa tie hviezdy boli stvorené pre neho. Kde sú tie hviezdy cez deň, keď ich nemôžeš vidieť? Nevidíš ich, ale máš istotu, že tam sú. A pohľad na nočnú oblohu v pustatine púšte, na tú fascinujúcu nádheru mi pripodobňuje pohľad na vieru – nádherné, okúzľujúce, síce nie vždy viditeľné, ale isté.
 Viera je ako lagúna Blue Hole v Dahabe (Egypt). Priezračné plytké more plné nádherných koralov pomedzi ktoré plávajú húfy pestrofarebných rýb. Plytké dno náhle prudko klesá do hĺbky 120 m. Kolmé zrázy koralových útesov sa v kruhovom oblúku strácajú v hlbokej a chladnej tme. Nie je vidno na dno hlbočiny, ani nie je možné zostúpiť na jej najhlbšie dno. A predsa tam to dno existuje. Nevidíme ho, ale je tam. A pohľad z terasy arabskej reštaurácie na brehu lagúny na tú fascinujúcu nádheru mi pripodobňuje pohľad na vieru – nádherné, okúzľujúce, síce neviditeľné, ale isté.
 Viera je ako stáť na brehu Genezaretského jazera. Vlny narážajú na breh presne tak ako pred dvetisíc rokmi, keď tadiaľ kráčal Ježiš Kristus. To isté pobrežie, tie isté kopce na ľavom aj pravom brehu, tá istá rieka tečúca do jazera zo severu a vytekajúca z neho na juhu. Stojíš tam a vnímaš tú harmóniu minulosti prelínajúcu sa s realitou súčasnosti. Už to, že tam stojíš, je viera, lebo keby si vieru nemal, nestál by si tam. Hladina, po ktorej kráčal On sa mierne vlní pod náporom vetra. Je ti smutno, že nedokážeš prejsť po tej hladine tak, ako prešiel On, ale nezúfaj. Ja si tiež pripadám ako bodliak rastúci v záhone nádherných ruží. Cítim sa menejcenný, zbytočný, hriešny, zlý a závidím tým ružiam. Ale pokiaľ mám vieru, tak radšej budem bodliak s vierou ako ruža bez viery. Takže prečo Genezaretské jazero? Pohľad z brehu jazera na Ježiša kráčajúceho po vodnej hladine mi pripodobňuje pohľad na vieru – nádherné, okúzľujúce, síce neviditeľné, ale isté.
  Ján 20, 29: Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.

---