Stará tradičná cirkev hlásala síce milosrdenstvo, ale jej praktiky boli veľmi často opačné. Okrem iných necností rozsievala aj nenávisť.
V jej radoch bolo iste veľa takých, ktorým sa tieto praktiky nepáčili, ale účel svätil prostriedky a tak sa aj kritici pod hrozbou sankcií radšej vždy prispôsobili a keďže vykonávatelia trestov mali od cirkvi dokonca ospravedlnenie, ani z krvavých rúk si veľa starostí nerobili. Stáročia sa praktizovali neospravedlniteľné činy a deformovalo sa myslenie a dokonca i skutky hodné zavrhnutia. Ak sa aj objavil niekto, kto navrhoval nápravu, miesto vďačnosti sa mu prinajmenšom dostalo vyobcovanie z cirkvi, vyhlásili ho za kacíra a zvyčajne sa hľadala príležitosť, ako ho dať dokonca beztrestne zabiť. Musel prísť jeden nemecký katolícky duchovný, menom Martin Luther, ktorý neuhol ani pred vysokými cirkevnými hodnostármi. Tiež ho vyobcovali z cirkvi, tiež usilovali o jeho život, ale ochrana vyššej moci bola silnejšia ako intrigy snované hoci aj vysokými cirkevnými hodnostármi. To bol skutočný reformátor - protestant a za ním potom boli tisíce a milióny protestantov, ktorí boli nezmieriteľní voči neospravedlniteľným praktikám cirkvi. Tí sa však stali tŕňom v oku a hľadala sa len zámienka a príležitosť, ako sa ich zbaviť. Vyvolávalo to značné nepokoje a nastali dokonca boje. Celé štáty sa rozdelili na tie, ktoré boli verné katolicizmu a na protestantské. Medzi stovkami likvidačných akcií bola aj Bartolomejská noc.
V 16. storočí vládol vo Francúzsku mladý kráľ Ferdinand IX. Francúzsko bolo verné katolicizmu a sám kráľ musel byť oddaným prívržencom tohto vierovyznania. Ale aj vo Francúzsku boli protestanti. Volali ich Hugenoti. Často sa dostávali do sporov s tradičnými vyznávačmi náboženstva. Celá zem (podobne ako celá Európa), sa zmietala v nepokojoch, lebo jedni chceli mať právo na život a druhí im tie práva na slobodu vyznania za každú cenu bránili. Aj takú bohatú krajinu akou bolo Francúzsko, to vyčerpávalo. Matka mladého kráľa Katarína Medicijská mala v krajine veľký vplyv. Možno dobrý anjel jej vnukol úctyhodný plán, ako dva rozhnevané tábory, keď nie zmieriť, aspoň zblížiť. V záujme pokoja v krajine urobila sebazaprenie, aby sa ako katolíčka rozhodla pre odvážny čin. Rozhodla sa vydať svoju dcéru Margaretu za vojvodu protestantov Henricha Navarského.
Diabol v službách inej moci, bol ako vždy v strehu. Tento neslýchaný čin chcel samozrejme za každú cenu prekaziť. Veď takúto prax zmierenia by predsa mohli napodobniť aj iní. Ako si vôbec dovolila zrovnávať nezrovnateľné. Ako si dovolila protestanta uznať za vhodného, aby bol členom dokonca kráľovskej rodiny. Verní a nezmieriteľní prívrženci tradičného vyznania boli vždy ochotní konať. Najskôr udreli na admirála Ciligniho, ktorý bol zanietený protestant. Muž v takej vysokej štátnej pozícii bol už dávno tŕňom v oku nezmieriteľným. Posmelení úspechom navrhli Kataríne, že je čas porátať sa s protestantmi definitívne iným spôsobom.
Vymysleli si zámienku, že protestanti chcú vyvraždiť kráľovskú rodinu. Predostreli ju kráľovskej matke a nevedno, či tomu nakoniec aj sama uverila, či len podľahla nátlaku, s touto taktikou nakoniec súhlasila, ba získala pre ňu aj mladého kráľa. Vidina pokoja bola jasná. Ak by zničili jednu znepriatelenú stranu, druhá by nemala proti komu bojovať. Nastal by azda pokoj.
Prípravy na svadbu sa stali základom strašných udalostí. Pred svadbou totiž bolo treba ubytovať predstaviteľov strany ženícha. Ženích bol jeden z hlavných protestantov, jeho najbližší boli tiež poprední a najvýznamnejší činitelia protestantizmu. Bolo ich treba mať pokope a tak ich ubytovali v samotnom Louvri. Dva dni pred dňom svätého Bartolomeja vojaci katolíckeho vojvodu Henricha de Gujse na úsvite na spaní týchto vedúcich protestantov povraždili. Keď boli povraždení vedúci činitelia protestantov, nebolo ťažké pokračovať vo vraždení aj ďalších vyznávačov tohto náboženstva. Vykonávali to podľa zoznamov, ktoré na túto masakru dopredu pripravila mestská rada Paríža. Išlo teda zákonite o premyslené a plánovité vraždenie. Keď povraždili elitu v Paríži, postupovali potom vo vraždení po celom Francúzsku. Rad radom plienili domy a nebolo milosti pre ich obyvateľov. Kati sa nezľutovali ani nad deťmi. Za obeť takto padlo do 10.000 Hugenotov len preto, že mali kritický postoj k neporiadkom v cirkvi a žiadali obnovu, či jej reformu.
Katolíci triumfovali. Nenávisť sa stala hnacím motorom najbrutálnejších činov v celej Európe. Nenávisť a likvidácia bola programom celej tradičnej cirkvi a pritom sa recitovalo Božie prikázanie „NEZABIJEŠ“. Dokazuje to aj skutočnosť, že pápež Gregor XIII. privítal Bartolomejskú noc slávnostnou omšou v samotnom Ríme.
Z dejín vieme, že aj na Slovensku sa podobné udalosti odohrali. Známe sú „Prešovské jatky“, kde boli povraždení evanjelickí dejatelia. Historicky je doložené väznenie evanjelických duchovných na hrade Branč. Známe sú deportácie evanjelických kňazov na galeje a podobne. Ak spomíname tieto strašné udalosti, ktoré sú neospravedlniteľné, nerobíme to preto, aby sme podnecovali nevraživosť medzi vierovyznaniami. Spomíname len historické fakty, aby sme si ich pripomenuli a poučili sa, kde až môže vzájomná nenávisť hoci aj vyznávačov Krista dospieť, ako tieto a desiatky iných podobných udalostí a činov nemôžu byť príťažlivé pre neveriacich. Vtedy bolo cieľom protestantov zastrašiť. Tisíce a milióny tomuto tlaku v Európe počas protireformácie podľahli a vzdali sa svojho presvedčenia, že tradičnú cirkev treba reformovať. Pokorne sa vrátili do jej lona a všetci svorne si zakrývajú oči pred škodlivosťou praktík, ktoré škodia celému kresťanstvu.
.: Autor: Mgr. Štefan Urbašík
V 16. storočí vládol vo Francúzsku mladý kráľ Ferdinand IX. Francúzsko bolo verné katolicizmu a sám kráľ musel byť oddaným prívržencom tohto vierovyznania. Ale aj vo Francúzsku boli protestanti. Volali ich Hugenoti. Často sa dostávali do sporov s tradičnými vyznávačmi náboženstva. Celá zem (podobne ako celá Európa), sa zmietala v nepokojoch, lebo jedni chceli mať právo na život a druhí im tie práva na slobodu vyznania za každú cenu bránili. Aj takú bohatú krajinu akou bolo Francúzsko, to vyčerpávalo. Matka mladého kráľa Katarína Medicijská mala v krajine veľký vplyv. Možno dobrý anjel jej vnukol úctyhodný plán, ako dva rozhnevané tábory, keď nie zmieriť, aspoň zblížiť. V záujme pokoja v krajine urobila sebazaprenie, aby sa ako katolíčka rozhodla pre odvážny čin. Rozhodla sa vydať svoju dcéru Margaretu za vojvodu protestantov Henricha Navarského.
Diabol v službách inej moci, bol ako vždy v strehu. Tento neslýchaný čin chcel samozrejme za každú cenu prekaziť. Veď takúto prax zmierenia by predsa mohli napodobniť aj iní. Ako si vôbec dovolila zrovnávať nezrovnateľné. Ako si dovolila protestanta uznať za vhodného, aby bol členom dokonca kráľovskej rodiny. Verní a nezmieriteľní prívrženci tradičného vyznania boli vždy ochotní konať. Najskôr udreli na admirála Ciligniho, ktorý bol zanietený protestant. Muž v takej vysokej štátnej pozícii bol už dávno tŕňom v oku nezmieriteľným. Posmelení úspechom navrhli Kataríne, že je čas porátať sa s protestantmi definitívne iným spôsobom.
Vymysleli si zámienku, že protestanti chcú vyvraždiť kráľovskú rodinu. Predostreli ju kráľovskej matke a nevedno, či tomu nakoniec aj sama uverila, či len podľahla nátlaku, s touto taktikou nakoniec súhlasila, ba získala pre ňu aj mladého kráľa. Vidina pokoja bola jasná. Ak by zničili jednu znepriatelenú stranu, druhá by nemala proti komu bojovať. Nastal by azda pokoj.
Prípravy na svadbu sa stali základom strašných udalostí. Pred svadbou totiž bolo treba ubytovať predstaviteľov strany ženícha. Ženích bol jeden z hlavných protestantov, jeho najbližší boli tiež poprední a najvýznamnejší činitelia protestantizmu. Bolo ich treba mať pokope a tak ich ubytovali v samotnom Louvri. Dva dni pred dňom svätého Bartolomeja vojaci katolíckeho vojvodu Henricha de Gujse na úsvite na spaní týchto vedúcich protestantov povraždili. Keď boli povraždení vedúci činitelia protestantov, nebolo ťažké pokračovať vo vraždení aj ďalších vyznávačov tohto náboženstva. Vykonávali to podľa zoznamov, ktoré na túto masakru dopredu pripravila mestská rada Paríža. Išlo teda zákonite o premyslené a plánovité vraždenie. Keď povraždili elitu v Paríži, postupovali potom vo vraždení po celom Francúzsku. Rad radom plienili domy a nebolo milosti pre ich obyvateľov. Kati sa nezľutovali ani nad deťmi. Za obeť takto padlo do 10.000 Hugenotov len preto, že mali kritický postoj k neporiadkom v cirkvi a žiadali obnovu, či jej reformu.
Katolíci triumfovali. Nenávisť sa stala hnacím motorom najbrutálnejších činov v celej Európe. Nenávisť a likvidácia bola programom celej tradičnej cirkvi a pritom sa recitovalo Božie prikázanie „NEZABIJEŠ“. Dokazuje to aj skutočnosť, že pápež Gregor XIII. privítal Bartolomejskú noc slávnostnou omšou v samotnom Ríme.
Z dejín vieme, že aj na Slovensku sa podobné udalosti odohrali. Známe sú „Prešovské jatky“, kde boli povraždení evanjelickí dejatelia. Historicky je doložené väznenie evanjelických duchovných na hrade Branč. Známe sú deportácie evanjelických kňazov na galeje a podobne. Ak spomíname tieto strašné udalosti, ktoré sú neospravedlniteľné, nerobíme to preto, aby sme podnecovali nevraživosť medzi vierovyznaniami. Spomíname len historické fakty, aby sme si ich pripomenuli a poučili sa, kde až môže vzájomná nenávisť hoci aj vyznávačov Krista dospieť, ako tieto a desiatky iných podobných udalostí a činov nemôžu byť príťažlivé pre neveriacich. Vtedy bolo cieľom protestantov zastrašiť. Tisíce a milióny tomuto tlaku v Európe počas protireformácie podľahli a vzdali sa svojho presvedčenia, že tradičnú cirkev treba reformovať. Pokorne sa vrátili do jej lona a všetci svorne si zakrývajú oči pred škodlivosťou praktík, ktoré škodia celému kresťanstvu.
.: Autor: Mgr. Štefan Urbašík
