Každého z nás znepokojujú súčasné zločiny, o ktorých denne počúvame a čítame. Je to veľmi zlé, keď sme aj v takzvanej vyspelej spoločnosti svedkami činov, ktoré sa priečia dobrým mravom a Božím prikázaniam.
Žiaľ, ľudstvo je oddávna poznačené hriechom a celá jeho história je v podstate krvavá. Ako keby sa tieň Kainovej vraždy na svojom bratovi Ábelovi ťahal celými dejinami až dodnes a zrejme to nebude inak do skončenia tohto sveta. šudia si vždy našli objekty a samozrejme dôvody na najhoršie spôsoby, ako sa správať k ostatným.
Teraz sa budeme venovať len malému úseku z dejín, ktorý je venovaný počiatočnému obdobiu šírenia kresťanstva.
Zdanlivo vyspelá spoločnosť Rimanov bola tiež plná hrôz a utrpenia, ktoré páchali na iných. Pred istým časom sa písalo, že nikto už nespravil ľudstvu toľko zla, ako Rimania. (My však vieme, že sa v dejinách aj po nich našli takí, ktorí v zločinoch za nimi nezaostávali.)
Rimania v strašných mukách šliapali aj po kresťanstve. História dokumentuje, že od roku 64 po Kr. až do r. 313 došlo až k desiatim vlnám prenasledovania kresťanov. Najhoršie to bolo za cisárov Decia a Diokleciána.
Prvé prenasledovanie sa začalo v r. 64 po Kr. za Nérona. Slovo kresťan malo rovnaký význam ako zločinec. Kresťania samozrejme nemohli, a ani neuznávali rímskych cisárov za bohov, za akých sa sami vyhlasovali. Neuctievali ich sochy, tak ich cisári vyhlasovali za rozvratníkov a svätokrádežníkov.
S takými si osobovali právo naložiť čo najhoršie. Smrť tisícov ľudí sa stávala verejným divadlom. Bol to najodpornejší zvyk spraviť si z múk, utrpenia a vraždenia slávnosti, ktoré sprevádzali smiech a potlesk. Popravy sa konali v amfiteátroch. Zabíjanie kresťanov považovali v obecenstve za chvályhodné a nad ukrutnosťami sa považovalo za dobrý zvyk jasať.
Známy je požiar Ríma. Ak ho nezapálil sám bláznivý cisár Nero, tak ho aspoň s citarou v ruke ospevoval a kochal sa v jeho plameňoch. Vinu potom zvalil na kresťanov. Dal ich vyhľadávať, mučiť, a keď sa akože priznali, dal ich hanebne verejne popraviť. Kresťania pochádzali z nižších vrstiev obyvateľstva, ktoré nemali takmer žiadne práva. O to ľahšie sa s nimi mohlo takto nakladať. Tých z nižších vrstiev vždy mohli bičovať, upaľovať alebo predhadzovať divej zveri. Keď sa niekto previnil z vyššej vrstvy, toho sťali, ako apoštola Pavla. Nero zaviedol trest kolektívnej viny a takto kolektívne dal trest aj vykonávať. U Rimanov sa často trestalo aj ukrižovaním. Bolo pravidlom, že pri takýchto masových vraždách skúmali, kto ešte prežil a toho označovali rozpálenou tyčou a potom dorážali kladivami. Potom mŕtvoly za nohy vliekli na smetiská. Konali to maskovaní muži, ktorí predstavovali bájnych hrdinov. Robili to ako strašné divadlo.
Isto sa tieto skutočnosti čítajú ťažko. Uvedomme si, akí to museli byť verní nasledovníci Krista, že sa Ho aj za cenu svojho života nevzdali!
Ale či sa nám čítajú ľahko výčiny fašistov na Židoch v novej dobe? Či sa pri pohľade na plynové komory nezrýchľuje náš tep? Či pokojne môžeme počúvať správy, že teraz vrah vnikne do domu a zastrelí majiteľa? Že zločinci omylom rozstrieľali auto a zabili matku s dieťaťom? Že nedávno vtrhli banditi z iného náboženstva a postrieľali kresťanov v kostole? Diali sa takéto ohavnosti len v dávnych časoch? (Pokračovanie nabudúce).
Teraz sa budeme venovať len malému úseku z dejín, ktorý je venovaný počiatočnému obdobiu šírenia kresťanstva.
Zdanlivo vyspelá spoločnosť Rimanov bola tiež plná hrôz a utrpenia, ktoré páchali na iných. Pred istým časom sa písalo, že nikto už nespravil ľudstvu toľko zla, ako Rimania. (My však vieme, že sa v dejinách aj po nich našli takí, ktorí v zločinoch za nimi nezaostávali.)
Rimania v strašných mukách šliapali aj po kresťanstve. História dokumentuje, že od roku 64 po Kr. až do r. 313 došlo až k desiatim vlnám prenasledovania kresťanov. Najhoršie to bolo za cisárov Decia a Diokleciána.
Prvé prenasledovanie sa začalo v r. 64 po Kr. za Nérona. Slovo kresťan malo rovnaký význam ako zločinec. Kresťania samozrejme nemohli, a ani neuznávali rímskych cisárov za bohov, za akých sa sami vyhlasovali. Neuctievali ich sochy, tak ich cisári vyhlasovali za rozvratníkov a svätokrádežníkov.
S takými si osobovali právo naložiť čo najhoršie. Smrť tisícov ľudí sa stávala verejným divadlom. Bol to najodpornejší zvyk spraviť si z múk, utrpenia a vraždenia slávnosti, ktoré sprevádzali smiech a potlesk. Popravy sa konali v amfiteátroch. Zabíjanie kresťanov považovali v obecenstve za chvályhodné a nad ukrutnosťami sa považovalo za dobrý zvyk jasať.
Známy je požiar Ríma. Ak ho nezapálil sám bláznivý cisár Nero, tak ho aspoň s citarou v ruke ospevoval a kochal sa v jeho plameňoch. Vinu potom zvalil na kresťanov. Dal ich vyhľadávať, mučiť, a keď sa akože priznali, dal ich hanebne verejne popraviť. Kresťania pochádzali z nižších vrstiev obyvateľstva, ktoré nemali takmer žiadne práva. O to ľahšie sa s nimi mohlo takto nakladať. Tých z nižších vrstiev vždy mohli bičovať, upaľovať alebo predhadzovať divej zveri. Keď sa niekto previnil z vyššej vrstvy, toho sťali, ako apoštola Pavla. Nero zaviedol trest kolektívnej viny a takto kolektívne dal trest aj vykonávať. U Rimanov sa často trestalo aj ukrižovaním. Bolo pravidlom, že pri takýchto masových vraždách skúmali, kto ešte prežil a toho označovali rozpálenou tyčou a potom dorážali kladivami. Potom mŕtvoly za nohy vliekli na smetiská. Konali to maskovaní muži, ktorí predstavovali bájnych hrdinov. Robili to ako strašné divadlo.
Isto sa tieto skutočnosti čítajú ťažko. Uvedomme si, akí to museli byť verní nasledovníci Krista, že sa Ho aj za cenu svojho života nevzdali!
Ale či sa nám čítajú ľahko výčiny fašistov na Židoch v novej dobe? Či sa pri pohľade na plynové komory nezrýchľuje náš tep? Či pokojne môžeme počúvať správy, že teraz vrah vnikne do domu a zastrelí majiteľa? Že zločinci omylom rozstrieľali auto a zabili matku s dieťaťom? Že nedávno vtrhli banditi z iného náboženstva a postrieľali kresťanov v kostole? Diali sa takéto ohavnosti len v dávnych časoch? (Pokračovanie nabudúce).
Autor: Mgr. Štefan Urbašík
