Zj 3, 1-2:“ Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: znám tvoje skutky, máš meno, že žiješ a si mŕtvy. Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať.“
Realita dnešných dní. Nové spoločenstvá, rôzne skupinky vyúsťujúce do nových foriem chvál, noví kazatelia a noví proroci. Dvíhanie rúk, samé haleluja, haleluja, kto nejde s nami ide proti nám. A vonku svet chytajúci sa za bruchá od hurónskeho smiechu – koniec sveta 21.5.2011 nevyšiel, tak ďalší termín je 21.10.2011. Veď je to vraj podložené biblickým svedectvom (kde ?). Veď to tvrdil pastor kresťanského zboru v „najmúdrejšej“ krajine sveta. Tak o tomto je Božie slovo? Svet nás všetkých hádže do jedného vreca. Do jedného celkom slušne šibnutého vreca. A my sme ticho. Máme síce svoje meno, ale sme mŕtvi. Úplne mŕtvi.
Dnes sa nenosí chodiť do tradičných kamenných chrámov. Dnes sú v móde moderné stavby, v tom horšom prípade prenajaté priestory svetských stavieb.
Veď keď sa pozviechame, keď sa nám začne dariť, keď naplníme rozpočet (???), aj my budeme mať našu vlastnú modernú modlitebňu (len či v nej bude Pán). Ale na tom nezáleží, hlavne že tam bude prosperita. Nezáleží na tom, aká prosperita, ale hlavne prosperita pastora alebo kazateľa.
Hodíme svoje udičky a vytiahneme ľudí z tzv. „tradičných zborov“. Z tých zborov, kde je to všetko zaspaté, kde ešte stále vládnu liturgie, kde sa hrá na organe (no kto to kedy dnes videl?), kde farári trpia rozvedených, neúspešných, nemajetných, alkoholikov, hriešnikov, hazardérov, kde nevládne tvrdá ruka staršovstva a podobne.
Odsudzovať? To ovládame majstrovsky. Pomôcť? Len tým spôsobom, že Ťa prijmeme medzi nás – prebudených, znovuzrodených, spasených, svätých. Tí ostatní sú plevy čakajúce, že ich prijmeme, aby sa rozrástli rady nášho novovzniknutého zboru, pozostávajúceho z počtu duší bežnej skupinky kdekoľvek z bežného počtu členov biblického vyučovania hociktorého tradičného (fuj hanba) kresťanského zboru.
Áno. Všetci títo dvíhači rúk, tieto stádečká poslušne plniace pokyny svojho pastiera, nás ale v niečom výrazne predbehli. Tvária sa, že sú absolútne živí, konajú, pracujú, evanjelizujú. A rybárčia. Tam jedného, tam druhého, len poď medzi nás, u nás je to pravé orechové. Keby sme si však spravili štatistiku „ulovených duší“, dovolím si tvrdiť (a viem o tom aj niečo z môjho rodinného prostredia), že tie duše z drvivej väčšiny pochádzajú z kresťanských zborov a nie zo sveta. Tak aká to potom evanjelizácia? Pýtam sa zúfalo volajúc : A čo na to Kristus? Priznám sa, neodvážim sa odpovedať. Ja na to nemám kompetencie, nie som oprávnený, ani povolaný. Len sa mi zdá nespravodlivé, aby klesal počet Božích služobníkov v kamenných chrámoch (pre tých menej chápavých, členov tzv. „tradičných cirkví“) na úkor nových krikľúňov. Aby ľudia podliehali tlaku prosperity, falošnej vidiny zdravia a úspechov pred pokorou a nezištnosťou čistej viery, ktorú hlásal Pán Ježiš.
V záplave tých „pravých, tých neomylných a spásu prinášajúcich“ možno ani nezbadáme, keď skromne a potichu v nečakanej nočnej hodine príde Ten, na ktorého čakáme.
A čakáme na Neho skutočne všetci? Čakáme? Síce s menom, ale mŕtvi?
Dnes sa nenosí chodiť do tradičných kamenných chrámov. Dnes sú v móde moderné stavby, v tom horšom prípade prenajaté priestory svetských stavieb.
Veď keď sa pozviechame, keď sa nám začne dariť, keď naplníme rozpočet (???), aj my budeme mať našu vlastnú modernú modlitebňu (len či v nej bude Pán). Ale na tom nezáleží, hlavne že tam bude prosperita. Nezáleží na tom, aká prosperita, ale hlavne prosperita pastora alebo kazateľa.
Hodíme svoje udičky a vytiahneme ľudí z tzv. „tradičných zborov“. Z tých zborov, kde je to všetko zaspaté, kde ešte stále vládnu liturgie, kde sa hrá na organe (no kto to kedy dnes videl?), kde farári trpia rozvedených, neúspešných, nemajetných, alkoholikov, hriešnikov, hazardérov, kde nevládne tvrdá ruka staršovstva a podobne.
Odsudzovať? To ovládame majstrovsky. Pomôcť? Len tým spôsobom, že Ťa prijmeme medzi nás – prebudených, znovuzrodených, spasených, svätých. Tí ostatní sú plevy čakajúce, že ich prijmeme, aby sa rozrástli rady nášho novovzniknutého zboru, pozostávajúceho z počtu duší bežnej skupinky kdekoľvek z bežného počtu členov biblického vyučovania hociktorého tradičného (fuj hanba) kresťanského zboru.
Áno. Všetci títo dvíhači rúk, tieto stádečká poslušne plniace pokyny svojho pastiera, nás ale v niečom výrazne predbehli. Tvária sa, že sú absolútne živí, konajú, pracujú, evanjelizujú. A rybárčia. Tam jedného, tam druhého, len poď medzi nás, u nás je to pravé orechové. Keby sme si však spravili štatistiku „ulovených duší“, dovolím si tvrdiť (a viem o tom aj niečo z môjho rodinného prostredia), že tie duše z drvivej väčšiny pochádzajú z kresťanských zborov a nie zo sveta. Tak aká to potom evanjelizácia? Pýtam sa zúfalo volajúc : A čo na to Kristus? Priznám sa, neodvážim sa odpovedať. Ja na to nemám kompetencie, nie som oprávnený, ani povolaný. Len sa mi zdá nespravodlivé, aby klesal počet Božích služobníkov v kamenných chrámoch (pre tých menej chápavých, členov tzv. „tradičných cirkví“) na úkor nových krikľúňov. Aby ľudia podliehali tlaku prosperity, falošnej vidiny zdravia a úspechov pred pokorou a nezištnosťou čistej viery, ktorú hlásal Pán Ježiš.
V záplave tých „pravých, tých neomylných a spásu prinášajúcich“ možno ani nezbadáme, keď skromne a potichu v nečakanej nočnej hodine príde Ten, na ktorého čakáme.
A čakáme na Neho skutočne všetci? Čakáme? Síce s menom, ale mŕtvi?
Autor: Peter Rafaj
