Zaujal ma článok z Evanjelického cirkevného kalendára z roku 1955 (mimochodom rok môjho narodenia), ktorý som našla na jar pri upratovaní v mojom rodnom dome v Jabloňovciach.
Bohatá a slávna bola minulosť našej Ev. a. v. cirkvi na Slovensku. Zaiste preto, lebo ju netvorili len jednotlivci, ale predovšetkým spoločenstvá ľudí, veriacich v Pána Ježiša Krista, organizovaných v cirkevných zboroch. Každý z nich, vedený Pánom sveta a dejín napísal nejednu pamätnú kapitolu do tejto spoločnej slávnej histórie... Sme však presvedčení, že naše cirkevné zbory píšu bohatú históriu aj dnes, lebo sú duchovne živené tým istým Pánom cirkvi, skrze Neho sú živé, Ním sa hýbu i trvajú. V sile Jeho moci pracujú vo svete, stavajú i obnovujú si svoje chrámy, fary a usilujú sa všemožne o vzrast Božích poriadkov.
Tu, hľa, niekoľko pohľadov na jeden takýto zbor, na jeho minulosť i prítomnosť (r. 1955).
Počiatky Ev. a. v. cirkevného zboru v Radvani možno hľadať hneď v prvých desaťročiach Reformácie. Už okolo roku 1550 spomína sa tu prvý evanjelický kňaz Valentín Simonis. Od tých čias až do roku 1673 užívali radvanský evanjelici kostol na Hôrke (terajší rím.-kat.), potom ešte začas v Tőkőlyovskom a v Rákoczyovskom povstaní (r. 1705). Ale už v roku 1709 sa ho museli úplne vzdať, čo znamenalo pre nich novú starosť- postaviť si stánok Boží.
Zriadili si ho v podobe dočasnej modlitebne. K stavbe nového chrámu Božieho mohli prikročiť až po vydaní Tolerančného patentu (r. 1781), keď sa k matkocirkvi pripojilo znovu 7 fílií, aby si spoločnými silami budovali svoj nový chrám. 19. mája 1785 položili a posvätili základný kameň a 27. novembra toho istého roku, v I. adventnú nedeľu slávnostne otvorili a posvätili nový kostol. Naň dal postaviť na svoje náklady drevenú zvonicu Ondrej Markovič. K stavbe murovanej veže došlo až v roku 1862 – 65 za duchovného správcovstva kňaza – básnika Andreja Braxatorisa Sládkoviča. Chrám i vežu vystavili si radvanskí evanjelici vlastným nákladom, keď obetovali naň tisícky zlatých, ale i tisícky hodín svojej práce. A tento duch Božích staviteľov zachoval sa v evanjelickom ľude radvanskej cirkvi až do našich čias. Lebo tento Duch živil srdcia, povzbudzoval k príkladnej obetavosti a posilňoval pracujúce ruky pri základnom obnovení chrámu i veže v r. 1952 – 1955.
Prečo muselo dôjsť k tomuto dielu obnovy? Príčiny sú vyjadrené na pamätnej doske pod vežou v tejto vete: „Čoho sa veky dotkli, a čo zloba v poslednej vojne poškodila, to... láska obnovila!“ Starý chrám s dreveným vnútrom už dávno pred II. svetovou vojnou potreboval opravy. Povaly i chóry hrozili prepadnutím, lavice, oltár i kazateľnica boli poškodené červotočom, pri daždi do chrámu aj tieklo. Takýto, bezmála 160-ročný chrám bol počas frontových udalostí 1944 – 45 zasiahnutý piatimi a 80-ročná veža dvoma zásahmi, ktoré ho urobili nevhodným a nebezpečným pre bohoslužobné zhromaždenia veľkého - vyše 2300 dušového evanjelického cirkevného zboru radvanského. Musel byť preto zavretý. V roku 1950, za vzácneho porozumenia štátnych i cirkevných vrchností evanjelici radvanského cirkevného zboru prikročili k búraniu starého chrámu. Ostali z neho len holé múry a veža. Vlastné práce na obnove začali v roku 1952, keď nadmurovali múry o 1 a pol metra, opatrili ich železobetónovým vencom a pokryli novou strechou. Všetky práce boli dokončené v máji 1955. Obnovu realizoval Okresný stavebný podnik v Banskej Bystrici a stála 600 000 Kčs.
Chrám je zvnútra dlhý 27,45m, široký 12,05 m, vysoký 7,40 m. Veža je vysoká 32 m. Vnútro je jednoduché, vkusné, zariadené dubovými lavicami, oltár je spojený s kazateľnicou, obložený aragonitom a zlatým onyxom (Levice). Chýbal ešte organ, ktorý bol plánovaný na najbližšie obdobie. Slávnosť posvätenia pripadla na I. nedeľu po Sv. Trojici 12. júna 1955. Chrám posvätil dôstojný brat biskup Západného dištriktu Andrej š. Katina zo Zvolena, slávnostným kazateľom bol dôstojný brat biskup Východného dištriktu Július Krčméry z Košíc. Už vtedy bol malý na to, aby prijal vyše dvojtisícový zástup veriacich domáceho zboru a okolia.
Na začiatku obnovy chrámu bol farárom brat Július Szeneš, dozorcom Július Markovič. Pri dokončení bol farárom brat Daniel Fakla, dozorca šudovít Kohút, I. nám. dozorca Juraj Záturecký a II.nám. dozorca Ondrej Koreň.
Aj dnes si želáme, a vyznávame s prorokom Nehemiášom: „...od Boha našeho púsobeno bylo dílo to“ (Neh. 6, 16), aby toto dielo naďalej slúžilo k duchovnému vzrastu radvanských veriacich, ale hlavne ku cti a sláve Božieho mena.
Tu, hľa, niekoľko pohľadov na jeden takýto zbor, na jeho minulosť i prítomnosť (r. 1955).
Počiatky Ev. a. v. cirkevného zboru v Radvani možno hľadať hneď v prvých desaťročiach Reformácie. Už okolo roku 1550 spomína sa tu prvý evanjelický kňaz Valentín Simonis. Od tých čias až do roku 1673 užívali radvanský evanjelici kostol na Hôrke (terajší rím.-kat.), potom ešte začas v Tőkőlyovskom a v Rákoczyovskom povstaní (r. 1705). Ale už v roku 1709 sa ho museli úplne vzdať, čo znamenalo pre nich novú starosť- postaviť si stánok Boží.
Zriadili si ho v podobe dočasnej modlitebne. K stavbe nového chrámu Božieho mohli prikročiť až po vydaní Tolerančného patentu (r. 1781), keď sa k matkocirkvi pripojilo znovu 7 fílií, aby si spoločnými silami budovali svoj nový chrám. 19. mája 1785 položili a posvätili základný kameň a 27. novembra toho istého roku, v I. adventnú nedeľu slávnostne otvorili a posvätili nový kostol. Naň dal postaviť na svoje náklady drevenú zvonicu Ondrej Markovič. K stavbe murovanej veže došlo až v roku 1862 – 65 za duchovného správcovstva kňaza – básnika Andreja Braxatorisa Sládkoviča. Chrám i vežu vystavili si radvanskí evanjelici vlastným nákladom, keď obetovali naň tisícky zlatých, ale i tisícky hodín svojej práce. A tento duch Božích staviteľov zachoval sa v evanjelickom ľude radvanskej cirkvi až do našich čias. Lebo tento Duch živil srdcia, povzbudzoval k príkladnej obetavosti a posilňoval pracujúce ruky pri základnom obnovení chrámu i veže v r. 1952 – 1955.
Prečo muselo dôjsť k tomuto dielu obnovy? Príčiny sú vyjadrené na pamätnej doske pod vežou v tejto vete: „Čoho sa veky dotkli, a čo zloba v poslednej vojne poškodila, to... láska obnovila!“ Starý chrám s dreveným vnútrom už dávno pred II. svetovou vojnou potreboval opravy. Povaly i chóry hrozili prepadnutím, lavice, oltár i kazateľnica boli poškodené červotočom, pri daždi do chrámu aj tieklo. Takýto, bezmála 160-ročný chrám bol počas frontových udalostí 1944 – 45 zasiahnutý piatimi a 80-ročná veža dvoma zásahmi, ktoré ho urobili nevhodným a nebezpečným pre bohoslužobné zhromaždenia veľkého - vyše 2300 dušového evanjelického cirkevného zboru radvanského. Musel byť preto zavretý. V roku 1950, za vzácneho porozumenia štátnych i cirkevných vrchností evanjelici radvanského cirkevného zboru prikročili k búraniu starého chrámu. Ostali z neho len holé múry a veža. Vlastné práce na obnove začali v roku 1952, keď nadmurovali múry o 1 a pol metra, opatrili ich železobetónovým vencom a pokryli novou strechou. Všetky práce boli dokončené v máji 1955. Obnovu realizoval Okresný stavebný podnik v Banskej Bystrici a stála 600 000 Kčs.
Chrám je zvnútra dlhý 27,45m, široký 12,05 m, vysoký 7,40 m. Veža je vysoká 32 m. Vnútro je jednoduché, vkusné, zariadené dubovými lavicami, oltár je spojený s kazateľnicou, obložený aragonitom a zlatým onyxom (Levice). Chýbal ešte organ, ktorý bol plánovaný na najbližšie obdobie. Slávnosť posvätenia pripadla na I. nedeľu po Sv. Trojici 12. júna 1955. Chrám posvätil dôstojný brat biskup Západného dištriktu Andrej š. Katina zo Zvolena, slávnostným kazateľom bol dôstojný brat biskup Východného dištriktu Július Krčméry z Košíc. Už vtedy bol malý na to, aby prijal vyše dvojtisícový zástup veriacich domáceho zboru a okolia.
Na začiatku obnovy chrámu bol farárom brat Július Szeneš, dozorcom Július Markovič. Pri dokončení bol farárom brat Daniel Fakla, dozorca šudovít Kohút, I. nám. dozorca Juraj Záturecký a II.nám. dozorca Ondrej Koreň.
Aj dnes si želáme, a vyznávame s prorokom Nehemiášom: „...od Boha našeho púsobeno bylo dílo to“ (Neh. 6, 16), aby toto dielo naďalej slúžilo k duchovnému vzrastu radvanských veriacich, ale hlavne ku cti a sláve Božieho mena.
Sčasti prevzala a upravila: Janka Babjaková
