(Lukáš 15, 25-32): „Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.“

Starší brat robil na poli s Otcom. A zrazu tam Otca nebolo. Zato začali doliehať veselé zvuky zábavy. A mládenec sa začal pýtať. Myslíte, že na Otca? Nie. Zaujímala ho hudba. Keď je Boh ďaleko, nedokážeme na Neho myslieť. Aj keď práca je dôležitá, ostať pri nej, keď Boh odchádza, je nebezpečné. Hlavne, keď odchádza zachraňovať stratené duše. Vtedy musíme byť pri Ňom. Inak príde do srdca horkosť...
Aj dnes môžeme prežívať podobné príbehy v Cirkvi. Nájdené duše prežívajú radosť na večeroch chvál a svedectiev. A vonku v chlade počuť hundranie starých, dobrých, osvedčených... Tí vnútri sú najprv opojení radosťou a myslia si, že sa s nimi teší celý svet. Celkom prirodzene presviedčajú a volajú... Časom však prichádza sklamanie a bolesť z osočovania. Tak sa uzavrú na svojej oslave - veď Pána spoznali najlepšie na nej - a vyhlásia tých vonku za stratených. Ale čo to? Nebeský Otec zrazu vychádza von. Práve za tými stratenými. On to má proste v povahe. Ale vychádza sám... Prečo by nemal? Lebo je napísané: „Keď má brat niečo proti tebe... choď za ním."
Mladší brat teda ostal na oslave. Hudba bola rovnaká, Možno ešte lepšia. Možno sa muzikanti medzitým lepšie rozohrali. Len čosi dôležité chýbalo - Otec. Minule som čítal výrok predstaviteľa jednej cirkvi: „Na konferencii zneli výborné chvály, len chýbala Božia prítomnosť." Prečo asi? Neviem - v Biblii som našiel len jednu z možností. Nie som povolaný súdiť tamtú cirkev - mám ju milovať. Ale určite sa často opakuje tento príbeh z Písma aj v našom čase.
Možno čakáte na pointu, ktorú stranu odsúdim. Súdiť však máme seba. Spoznávať sa aj v takomto príbehu. Ako často sa strácame od Otca. Či už kvôli hriechu, neochote odpustiť, či zaslepenosti takým šťastím z odpustenia, že zabudneme prosiť o odpustenie bratov...
Kto z nás nikdy nemal problém s týmito hriechmi?