Citát z Biblie: Skutky apoštolov 7,56: "i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej."

Milí moji bratia, milé sestry! Malá hŕstka vykúpená Pánom Ježišom Kristom! Milí priatelia!
Všetci iste veľmi dobre poznáme výraz – vyhovárať sa. Náš život je vlastne plný rozličných, často veľmi absurdných výhovoriek. Čo vlastne znamená vyhovárať sa? - Vyhovárať sa znamená zbavovať sa zodpovednosti. Ten, kto sa vyhovára, vyjadruje svoju neochotu vziať na seba zodpovednosť za to,čo vykonal, alebo povedal, alebo na čom mal osobný podiel. V záhrade Eden sa aktéri týchto udalostí vyhovárajú. Eva na hada, Adam zasa na Evu... Nuž a odvtedy sa to s nami hriešnikmi ťahá ďalej. Je to v nás. Je to akýsi čudný, nepoctivý mechanizmus našej sebaobrany, ktorý sa spustí automaticky vtedy ak sa ocitneme v chúlostivej situácii.Takto sa potom na všeličo vyhovárame vo svojej rodine, v škole, medzi priateľmi, na pracovisku, pred ľuďmi a nakoniec aj pred Bohom.
Často už ani sami celkom presne nedokážeme rozlíšiť to, čo je pravda a čo je len náš výmysel... naša výhovorka.
Teraz vám chcem ukázať jeden príklad v duchovnej oblasti. V jednom dávnejšom vydaní nášho Evanjelického posla akýsi teológ na jednej celej strane poúča evanjelickú verejnosť o tom, prečo sú dva vianočné sviatky. To vysvetlenie vám teraz odcitujem. "Nazdávam sa, že je to kvôli dvojitému dôrazu vianočného posolstva: Prvý sviatok vianočný zvestuje, čo Pán Boh pre nás učinil. Poslal nám svojho Syna, ako Záchrancu z našich previnení. Druhý sviatok vianočný, pamiatka diakona Štefana, prvého mučeníka pre vieru v Krista, nám zasa pripomína ako svet reaguje na evanjelium. Odpovedá naň tak,že sa búri." Koniec citátu. Tak, takto vyzerá dobrá výhovorka. Podľa mňa nestojí ani príslovečný deravý groš. Pretože to, čo prezentuje ten nábožensky fundovaný človek ohľadom udalostí, ktoré sa týkajú konca Štefanovho života nie je jednoducho tak. Je to len veľmi chabá a lživá náboženská výhovorka. Biblické svedectvo totiž vôbec nehovorí o tom, že konkrétne Štefana pre evanjelium nenávidí svet. Že ho teda ukameňoval zlý svet. Ale to svedectvo hovorí veľmi jasne kto v tom mal svoje prsty. Kto za tým všetkým stál. Proti Štefanovi sa postavila oficiálne náboženská vrchnosť, ktorá kolaborovala so svetom. Násilie prišlo zo strany náboženskej vrchnosti. Prišlo zvnútra náboženského sveta. Za tým všetkým stáli kňazi, veľkňazi, farizeji, zákonníci a starší Izraela. Teda autority. Toto je z pohľadu aj dnešného oficiálneho náboženstva presne to,čo by sme si nemali všímať, čo by malo uniknúť našej pozornosti, pretože ak si to všimnete môžete byť nebezpeční.
Skutky apoštolov však hovoria, o tom, že predstavitelia troch synagóg: libertínskej, kyrenejske a alexandrijskej z Cilície a Ázie – sa hádali so Štefanom. Majú s nim konflikt. A tak sa pýtame: V čom bol problém? Problém bol v tom, že sa predstavení týchto synagóg cítili byť účinkovaním apoštolov, ale aj horlivých, Duchom Božím naplnených diakonov – ohrození vo svojom postavení. Cítili, že evanjelium Pána Ježiša Krista ohrozuje – jednak ich postavenie a potom vlastne ohrozuje aj ich tradičný náboženský systém – postavený na litere a tradíciách. Tento systém sa rozpadá pod mocou a múdrosťou tých, ktorí sú plní moci Ducha Svätého. O toto tu teraz ide. V tomto biblickom svedectve sa jasne ukazuje a zjavuje to, kde je skutočná moc Zhora, a kde je len nejaká formálna náboženská moc zdola. Štefan má moc Zhora, a oni tejto moci nedokážu odporovať, hoci majú vysoké náboženské úrady a doteraz sa im zdalo, že sú v tomto svojom postavení neohroziteľní. Proste sú autority, ktoré požívajú úctu! Pod tou mocou Zhora, ktorá pôsobí aj skrze diakona Štefana, dokonca aj mnohí z kňazov uverili apoštolom. Znamená to, že to so svojou autoritou vzdali a vošli skrze Ducha Svätého pod novú autoritu a tou je autorita Pána Ježiša Krista. – To je autorita, ktorá stojí mimo kompetencie spomínaných tradičných náboženských autorít synagóg.
Toto, čo sa tu deje je svetu úplne ľahostajné. Štefan nie je pre svet žiadnym horúcim problémom, on je horúcim problémom len pre náboženstvo. Tu prebieha zápas o poznanie pravej Božej autority v mene Ježiš. Problém s Duchom Svätým – svet nerieši. No a na tomto zápase - o jedinú autoritu Boha a Pána Ježiša Krista hlavne v náboženstve - máme podiel aj my, alebo by sme ho mali mať – ak je v nás moc Ducha Svätého. Ak táto moc Zhora v nás je, potom je toto doba nášho zápasu – nie proti telu a krvi, ale proti mocnostiam a kniežatstvám, ktoré sa zahniezdili cez stáročia v náboženskom svete. - Svetu je náš duchovný zápas o pravdu evanjelia ukradnutý. Avšak duchu falošného kresťanstva, ktorý tu je, nie je tento náš duchovný zápas ani dnes ľahostajný. Tento falošný náboženský duch zúri, pretože cíti, že je ohrozené jeho panstvo nad oklamanými a zvedenými ľuďmi.
Keď Pán Ježiš vystúpil po prvý raz v synagógy v Nazarete a u proroka Izaiáša čítal miesto: "Duch Pánov nado mnou, lebo pomazal ma: zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie a zvestovať vzácny rok Pánov." ( Lk 4, 16 – 19) šudia v synagóge to chvíľu počúvali s otvorenými ústami a so všeobecným súhlasom, pokyvkávajúc hlavami. Znelo to dobre a veľkoryso. Avšak potom sa im to akosi rozležalo v hlave, začali o Pánovi Ježišovi, kvôli Jeho pôvodu, pochybovať, žiadali si aby im na želanie urobil nejaký div, nejaké znamenia, nejaký zázrak, nejaké to náboženské divadlo – a keď im to odmietol, hrozne ich to rozčúlilo a nakoniec čítame: "A všetci v synagóge vzplanuli hnevom, keď to počuli, povstali, vyhnali ho z mesta a viedli až na okraj vrchu, na ktorom bolo vybudované ich mesto, aby Ho zostrčili. Ale On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa. " ( Lukáš 4, 28 – 30) Tak sa ukázalo zmýšľanie ich srdca. Ukázalo sa však aj to, že vskutku prehovoril do ich náboženstva, v ktorom žijú chudobní, skrúšení, väznení,slepí a utláčaní, ktorých On prišiel uzdraviť a vyslobodiť. Toto bolo urážlivé. Keby hovoril o svete, bolo by to v poriadku, ale On z toho marazmu, obviňuje náboženstvo!! On o tom nemlčí, ale hovorí!! - No a tento fakt má byť aj dnes pred ľuďmi zamlčaný. O tom sa nemôže kázať. Ak to niekto otvorí, ak na to upozorní, ak sa nedrží tých výhovoriek, o ktorých sme si už hovorili, tak potom sa dostáva do stretu s náboženstvom
a náboženskou hierarchiou. To sa prihodilo aj Štefanovi.
Kto bol Štefan? – On bol mužom plným viery a Ducha? – Tak to osvedčuje Písmo, teda je to pravda. A kto sa proti nemu stavia? – Nuž mužovia celkom iného rangu. Oni nemajú to, čo má Štefan, oni preto nie sú so Štefanom na tej istej vlnovej dĺžke. Im chýba – viera a Duch. Ak je to tak, potom v nich musí byť celkom iný duch. A tak oni pod mocou toho iného ducha škrípu zubami proti Štefanovi. Sú z jeho prejavu vytočení do nepríčetnosti. Štefan je pre nich, ako nočná mora, ktorej sa nedokážu zbaviť. Vybehli na neho síce z pozície svojej náboženskej moci, využili pritom aj svoje mudráctvo, ale nedokázali mu odporovať. Prizvali si teda na pomoc udavačov, klamárov, žalobníkov, ale ani títo neboli zo sveta, ale z náboženstva. Z ich vlastných synagóg. Tam takí pokrivení ľudia prebývali a prebývajú zrejme aj dnes. Ale ani toto im nič nepomohlo, ani títo nemohli efektívne odporovať Duchu Svätému. – Tak čo s tým teraz? Treba nájsť nejaké riešenie, nejakú slabinu a využiť ju skôr ako sa k evanjeliu Pána Ježiša Krista obrátia ďalší ľudia. Treba tým ľuďom, obrazne povedané, rýchlo, takpovediac pred nosom, zavrieť kráľovstvo Božie!! A oni si mysleli, že tú slabinu našli.
Štefan je muž v tele. Takže mu tí iní duchovia môžu ublížiť na tele. Môžu to telo zahubiť. Ale nemôžu premôcť Ducha Božieho. Nemôžu to urobiť ani to neurobia. Siahnu teda na telo... Avšak Štefan, pod mocou Ducha Svätého, vidí veľmi jasne svoju únikovú cestu. Má videnie, ktoré ho robí nepremožiteľným. Tak čítame: "Ale on, plný Ducha Svätého, vzhliadol k nebesám a videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej, i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človek stáť na pravici Božej. " ( Skutky 7, 55 a 56) To nie je sen, to je nová realita, ktorá sa ho celkom zmocňuje a dáva mu schopnosť prejsť z prítomnosti do novej reality, do Božej reality. Úniková cesta je východisko zo zdanlivo neriešiteľnej a beznádejnej situácie. Štefan ju vidí a verejne ju zjavuje. Avšak oni si predtým zapchávali uši a potom sa jednomyseľne oborili na neho.
Vyhnali ho z mesta a kameňovali. To je pravá náboženská brutalita, ktorá sa potom objavuje v žalostnej histórii kresťanstva, ako štátom uznaného náboženstva, vždy znovu a znovu. Avšak my sme, takpovediac, nepoučiteľní. No a na túto náboženskú brutalitu Štefan odpovedá modlitbou: "Potom pokľakol, zvolal silným hlasom:" Pane, nepočítaj im tento hriech! " - To sú jeho posledné slová, adresované Bohu, ako prosba za všetkých nájomníkov, ktorí sa sami najali do svojich náboženských úradov, alebo ich tam postavili tí, ktorí sami neboli plní viery a Ducha. Milovaní moji. – O tomto je to biblické svedectvo. O tom je ten duchovný zápas aj dnes. A tak ako vtedy, platí aj dnes, že víťazstvo je na strane viery a Ducha. Pretože proti viere a Duchu Svätému nikto nemôže vyhrať boj, nikto tomu nemôže úspešne odporovať. Znovu je to nakoniec len o tom, že telo môžete zahubiť, usmrtiť, ale Ducha Svätého, ktorého príbytkom a chrám to telo bolo, nemôžete umlčať ani usmrtiť!
Preto aj Pán Ježiš povedal svojim apoštolom pri ich prvom vyslaní: " A nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať.... ale bojte sa Toho, ktorý aj telo aj dušu môže zahubiť v pekle." ( Matúš 10, 28) Myslite na to, že ste v rukách svojho Boha, že On má pre vás prichystané východisko aj zo smrti, má pre vás pripravenú únikovú cestu vedúcu smerom do Jeho kráľovstva. Ak sa však zľaknete tých, ktorí môžu v tejto časnosti zahubiť vaše telo, a vzdáte svoj duchovný boj, potlačíte v strachu o svoj život vieru a udusíte v sebe Ducha Svätého, - potom bojte sa, lebo upadnete do rúk živého Boha, ktorý má moc nad vašim telom ale aj nad vašou dušou!! Toto majte neustále na pamäti ak sa ocitnete v ohni skúšok, protivenstiev so všelijakými náboženskými nájomníkmi. Nezúfajte si, ale, tak ako píše brat Peter vo svojom prvom liste, tešte sa z toho, že vás Pán uznal za hodných pre meno Ježiš trpieť. Tak čítame v kapitole 4. Petrovho listu toto: "Milovaní, nedivte sa ohňu súženia, ktorý prišiel skusovať vás akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajného – akoby sa vám krivda diala. Ale nakoľko ste účastní na utrpeniach Kristových, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy. Blahoslavení ste, keď vás ľudia hanobia pre meno Kristovo, lebo Duch slávy, Duch Boží, spočíva na vás." ( 1.Petra 4, 12 – 14). A celkom na záver tu mám ešte povzbudenie od apoštola Pavla, ktorý v Liste Filipským píše bratom a sestrám: " Či by sa Boh snáď nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou volajú k Nemu, i keď zdanlivo mešká s ich vypočutím? Hovorím vám: Skoro sa ich zastane." (Filipským 1, 27 – 29)
Veď len zvážte a odpovedzte si na otázku: Meškal Boh pri záchrane Štefana? Nedal mu fakt včas vedieť, čo ho čaká, čo má pred sebou? Prečo mu žiarila tvár? Či snáď preto, že sa ocitol v slepej uličke, že sa desil telesnej smrti, že sa mu Boh nedal poznať? Jeho tvár žiarila, lebo videl niečo viacej, ako je nejaká vo svete existujúca náboženská organizácia, videl viacej ako je nejaká vysoká náboženská hierarchia, ktorá ho práve exkomunikuje a častuje ho spŕškou kamenia. - On videl nebesá otvorené a Syna človeka sedieť na pravici Otca. – Tak čo je viacej? – Koho treba viacej milovať? Komu treba do rúk zveriť svoj život? Koho poslúchať? – Či snáď v Božom slove nečítame, že v kľúčových a zásadných veciach života a viery: "Boha treba viacej poslúchať ako ľudí." (Skutky 5, 29) – O toto teda ide a pôjde zrejme aj v budúcnosti, koho budeme viacej poslúchať, Boha alebo ľudí! Komu budeme viacej dôverovať Bohu alebo ľuďom! O kom budeme viac hovoriť o Bohu, či o ľuďoch! Či sa budeme viacej prispôsobovať svetu, formálnemu náboženstvu alebo si život založíme na Božej vôli? Od toho bude závisieť aj to, čo raz uvidíme v hodine našej smrti, či nebesá otvorené, alebo tmu svojho zatratenia! - Amen

V službe brat Štefan