Boje s Osmanmi a náboženské vojny
Hoci budínsky Sinan paša neuspel pod Komárnom pre epidémiu týfusu, jeho hlavný problém vznikol mimo budínsky pašalík, takže vôľu sultána tiahnuť na Viedeň nemohol splniť. Vzbúril sa Michal Chrabrý, knieža Valašska, uzavrel spojenectvo s Habsburgovcami a zaútočil na svojich doterajších tureckých protektorov. V bitke pri Calugareni 23. 8. 1595 rozdrvili valašské vojská pašovu armádu a Sinan paša tam našiel svoju smrť. Knieža Michal nielenže potom napadol Dobrudžu a prenikol hlboko do tureckého vnútrozemia, ale po prvý raz spojil nakrátko aj tri kniežatstvá (Valašsko, Sedmohradsko, Moldavsko) s prevahou rumunsky hovoriaceho obyvateľstva pod svoju moc. Nedovolil pápežencom vystupovať proti pravoslávnemu obyvateľstvu, zmaril aj ich rekatolizačné snahy a počínal si v mnohých otázkach suverénne. Pomohol habsburgskému generálovi Bastovi zvíťaziť nad Žigmundom Bátorim, usilujúcim sa o titul kniežaťa Sedmohradska, ale Giorgo Basta ho zákerne zavraždil 9. 9. 1601, a to 2 týždne po víťaznej bitke. Habsburgské vojská kruto potlačili odpor uhorskej domácej šľachty aj rumunských bojarov a v Sedmohradsku nastolil Basta vojenský teror. Za tieto „zásluhy“ bol menovaný hlavným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku. Samozrejme, na rozpútaný teror a násilnú rekatolizáciu v Sedmohradsku reagovali ľudia vzburou. Kapitán Barbiano Belgijoso svojvoľne odňal evanjelikom v Košiciach Chrám sv. Alžbety, začal konfiškovať majetky protestantskej šľachte a siahol aj na majetok veľmoža Štefana Bočkaja. Ten sa v roku 1604 vzbúril a jeho hajdúsi začali napádať cisárske vojská.
Takto začalo temer 100 rokov občianskych vojen na našom území, ktoré nazývame obdobím protihabsburgských stavovských povstaní. V Uhorsku to boli ozbrojené vystúpenia ľudí vedených sedmohradskými kniežatami alebo uhorskými magnátmi proti Habsburgovcom od roku 1604 (začiatok Bočkajovho povstania) až do roku 1711, keď bol uzavretý Satmársky mier. Ich účastníci bojovali proti absolutisticko-centralizačným snahám viedenského habsburgského dvora, ale predovšetkým za zachovanie uhorskej feudálno-stavovskej ústavy a svojich vlastných šľachtických privilégií. Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí. Boje mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život našej krajiny. Povstania vždy zapríčinili flagrantné nerešpektovanie uhorského práva, obmedzovanie stavovských privilégií, násilnú, veľmi brutálnu rekatolizácia a presadzovanie habsburgského absolutizmu. Povstania boli súčasťou väčších vojnových konfliktov, a to 15-ročnej vojny (1593 - 1606) medzi Osmanmi a Habsburgovcami. V nich sedmohradských a uhorských povstalcov podporili Turci a tiež aj 30-ročnej vojny (1618 – 1648), kde povstalci vystupovali ako spojenci protihabsburgských koalícií v strednej, západnej a severnej Európe. Katolícke habsburgské krajiny bojovali proti protestantským krajinám v snahe zničiť a podmaniť si ich. Aktívna obrana protestantov, mor, neúroda a následné hladomory zdecimovali obyvateľstvo v nemecky hovoriacich krajinách (tam rátam aj Čechy a Slovensko!!), ako uvádzajú niektoré zdroje o viac ako 65 % obyvateľstva. Satan, vrah ľudí od počiatku a otec lží, mal svoju žatvu.
Na sneme v Szerencsi 20. 4. 1606 bol Štefan Bočkaj zvolený za knieža Uhorska. Turci prisľúbili, že ho budú podporovať ako oprávnené knieža Sedmohradska. V bitke pri Diosegu rozbil podstatnú časť Belgijosových vojsk, v Košiciach vyhlásil protiústavné cisárske nariadenia za neplatné a vyhlásil slobodu pre protestantov. Vyhrotili sa rozpory medzi cisárskymi veliteľmi - cudzincami a domácimi šľachtickými veliteľmi - často protestantmi, čo výrazne znižovalo bojaschopnosť protitureckých síl. Za tejto situácie Bočkaj s podporou Turkov získal Nové Zámky a jeho hajdúsi sa objavili na predmestiach Viedne, v Štajersku a na Morave. 23. 6. 1606 vo Viedni vypukla panika, a preto bola vo Viedni podpísaná mierová zmluva viazaná na mier s Osmanmi. Bol obnovený úrad palatína, protestantom sa zaručila náboženská sloboda, uhorská šľachta mohla získať viac cisárskych úradov. Následným tzv. „Žitavským mierom“ bola ukončená pre našu krajinu najpustošivejšia vojna s Turkami. Cisár Rudolf II. zaplatil 200 tisíc zlatých za uznanie Habsburgovcov na španielskom aj cisárskom tróne zo strany sultána Ahmeda I. Zborené resp. poškodené hrady si mohli obe strany opraviť, ale nemali sa stavať nové pevnosti. Turkom ostal Jáger a Ostrihom. Plody mieru si sedmohradské knieža Bočkaj neužil, pretože už v decembri umrel vo svojom obľúbenom sídelnom meste Košiciach.
Žitavský mier netrval dlho. Nečudo, veď Habsburgovci a hlavne jezuiti sústavne porušovali ustanovenia Viedenského mieru. V Kluži bol zvolený s podporou Turkov Gabriel Betlen za sedmohradské knieža a 23. 5. 1618 bola Pražská defenestrácia, ktorou začala tridsaťročná vojna. Betlen sa nádejal, že je vhodný čas opäť spojiť Sedmohradsko s Uhorskom pod jeho mocou a so súhlasom Porty začal svoj sen realizovať. Uhorské protestantské rody sa ihneď k nemu pripojili a vojská Juraja Séčiho, Juraja Rákóciho vstúpili do Košíc, Prešova, Sabinova, Bardejova, Levoče. V Košiciach bol prijatý 25-bodový program povstania a povstalecké vojská vstúpili po krátkom boji do Bratislavy, kde Betlenovi palatín Žigmund Forgáč vydal hrad aj kráľovskú korunu. Tu v januári 1620 bola schválená konfederácia so stavmi Kráľovstva českého. V auguste bol zvolený v Banskej Bystrici za uhorského kráľa. Jeho plány však zhatila porážka českých stavovských vojsk na Bielej Hore 8. novembra 1620. Keď habsburgské vojská naspäť dobyli Bratislavu a Nitru, tak v Mikulove 31. 12. 1621 uzavreli obe strany mier. Boli obnovené ustanovenia Viedenského mieru, Betlen sa zriekol kráľovského titulu a získaných území na strednom a západnom Slovensku. V r. 1623 roku sa Gabriel Betlen spojil s nemeckými protestantmi, s Holandskom a Francúzskom. Jeho vojenské akcie trvali krátko. Síce v roku 1626 sa pri Nitre spojil so sasko-weimarským vojvodcom Jánom Ernstom, ale pre pokročilosť obdobia už v bojoch nepokračoval a uzavrel v Bratislave mier, ktorý už nikdy neporušil.
Možno Betlena pribrzdili správy o smrti Ahmeda I. a neistota z toho plynúca. Nikto nemohol tušiť, že na tróne bude bojovný Mustafa IV. až 17 rokov a zastaví úpadok Osmanskej ríše. Našťastie pre Habsburgovcov sa viac staral o povinnosti plynúce z titulu kalifa a o východné územia ríše ako o neperspektívnu a chudobnú Európu. Pokoj zbraní bol dojednaný do roku 1662. Relatívny kľud od Osmanov zneužili Habsburgovci na vojny s protestantmi a rekatolizáciu vo svojich krajinách. Na tento útlak opäť povstalo sedmohradské knieža Juraj I. Rákóci (povstanie v rokoch 1643-1645). Spojil sa so Švédmi a Francúzmi a vyhlásil sa za ochrancu nespokojných a prenasledovaných protestantov. V roku 1645 sa ponáhľal pomôcť Švédom obliehajúcim Brno, ale na príkaz z Istanbulu musel vojenské aktivity ukončiť, uzavrieť tzv. Linecký mier a vrátiť sa domov. Habsburgovci uznali ako oprávnené jeho nároky na Sabolčskú, Satmársku a na 7 severouhorských stolíc, a tak začal premýšľať o korune Kráľovstva poľského. Zomrel v Alba Júlii 11. októbra 1648. Lineckým mierom bolo potvrdené aj slobodné vyznávanie náboženstva poddanými, proti čomu arcibiskup Lipay ihneď protestoval a nemienil to rešpektovať.
Rok 1648 bol prelomový. Vestfálskym mierom skončila zničujúca 30-ročná vojna, sultána Ibrahíma nahradil Mehmed IV. a v Poľsku si zvolili za kráľa Jána Kažimíra. Na sedmohradský kniežací trón zasadol Juraj II. Rákóci. Spočiatku sa zdalo, že otcov sen o poľskej korune upadne do zabudnutia, ale priveľké ambície kniežaťa vohnali krajinu do nešťastia. Najskôr opäť zjednotil 3 rumunské kniežatstvá závislé od Osmanov a keď Švédi v roku 1655 vtrhli do Poľska, prijal výzvu na pomoc od ich kráľa Karola X., pričom vôbec nedbal, že Turci potrebovali mať s Poľskom mier, aby spolu mohli blokovať ambície cárov Ruska o prístupe k moru. V roku 1656 nový veľkovezír Mehmed Köprülü paša začal veľké reformy a podarilo sa mu hospodársky aj vojensky povzniesť upadajúcu ríšu. Sedmohradská armáda v počte 15 tisíc vojakov s valašskými a moldavskými pomocnými zbormi a tiež so vzbúrenými kozáckymi oddielmi atamana Bogdana Chmelnického vtrhli do Poľska, obsadili Krakov a spolu so Švédmi 9. júna vtrhli do Varšavy. Nazlostený sultán poslal do Alba Júlie svojho posla s rozkazom pre snem okamžite detronizovať knieža a ešte predtým poslal na „priateľskú návštevu“ zdivočelých tatárskych jazdcov. Do otroctva bolo odvlečených viac ako 1/5 obyvateľstva Sedmohradska, Poľsku musel Rákóci zaplatiť 1 milión zlatých odškodného a Chmelnického banditi ukrutne kynožiaci poľských statkárov a všetkých tamojších židov sa dostali pod zvrchovanosť cárov matičky Rusi. Švédi z Poľska odtiahli, pretože museli bojovať s Dánmi. Turci dosadili na trón Ákoša Barčaja, ale po ich odchode snem opäť zvolil Rákociho za sedmohradské knieža. Budínsky paša poslal 120- tisícovú armádu urobiť v Sedmohradsku poriadok a na následky zranenia z boja s touto armádou knieža Juraj II. Rákóci zomrel 7. 6. 1660 a na trón Turci opäť posadili A. Barčaja. Po ich odchode snem zvolil za knieža veliteľa Rákóciho vojsk Jána Keméňa, ktorý ihneď požiadal cisárskeho generála Raimonda Montecuccoliho o pomoc, ale na tróne od roku 1658 už bol Leopold I., ktorému v protestantských kruhoch oprávnene prischlo prímenie „krvavý“. Do Sedmohradska opäť napochodovalo turecké vojsko Ali pašu, ale k boju medzi osmanskými a habsburgskými jednotkami nedošlo, pretože cisár a sultán sa tajne dohodli na kompromise. Cisárske vojská nepomohli a obetovali Turkom J. Keméňa. Za knieža dali zvoliť Michala Apafiho, ktorý bol dostatočne „ohybný“ na obe strany. Presunmi vojska ako vždy v týchto bojoch najviac trpel slovenský poddaný ľud, lebo habsburgské vojská sa na našom území správali ako k dobytej nepriateľskej zemi.
Aj keď bol do roku 1663 oficiálne vyhlásený pokoj zbraní, nič Turkom nebránilo občas ísť na rabovačku po území dnešného Slovenska. Časté boli súboje pohraničných posádok či jednotlivých veliteľov, trestanie dedín, ktoré včas nezaplatili dane, ale aj bezuzdné rabovačky na súperovom území. V auguste 1652 sa podarilo domácemu vojsku v počte asi 1200 vojakov pod vedením Adama Forgáča a niekoľko stovák ozbrojených sedliakov zo 16 okolitých dedín zastaviť takéto rabujúce vojsko v počte asi 4500 bojovníkov v bitke pri Veľkých Vozokanoch. Na strane domácich bola citeľná strata štyroch hrdinov z rodu Esterházy a asi 100 ďalších padlých, ale aj radosť z oslobodenia 300 kresťanských zajatcov bola obrovským povzbudením do budúcnosti. O tom, ak Boh dá, nabudúce.
.: Autor: Milan Zajac
